Otvára totiž jednu z najnaliehavejších otázok, ako sa adaptujeme na vynútenú migráciu, presídľovanie a radikálne zmeny, ktoré si v neschopnosti zvrátiť stav vecí a uvažovania o hodnotách sami privodíme.
Mysli si čo chceš, no nenamietaj
Švédske mesto Kiruna vyrástlo neďaleko hypermodernej bane a expanzívna ťažba železnej rudy sa fatálne podpisuje na jeho statike. Režisérka filmu Greta Stocklassa nachádza mesto v čase, keď je už o jeho prekrásnej novej budúcnosti rozhodnuté. Ľudia a ich domy budú presťahované do novej, modernejšej Kiruny, ktorá má byť výkladnou skriňou sveta novej generácie.
Nachádza tu maturantov miestnej strednej školy, v rovnakom veku i imigrantov, čakajúcich v azyle, ale aj ich profesora a generáciu starších Kirunčanov, ktorí sa musia adaptovať na zmenu, či sa im to páči alebo nie.
Kiruna je film o manipulácii, o falošnom optimizme, o pohodlnom ustrnutí v masovosti, ktorej podliehame, pretože v toku koordinovanej každodenosti nemáme na výber. Svet sa nemení, len sa prispôsobuje zajtrajšku. Ten je Kirunčanom líčený ako lepší, modernejší, krajší. Mladí veria, že brať veci, ako prichádzajú je výzvou a skúškou ich schopností. Starí sa im na poslednú chvíľu usilujú dokresliť identitu a ozrejmiť etnickú (saamsku) príslušnosť, aby, kamkoľvek ich svet pozve, nezabudli na svoju históriu.
Stocklassa ukazuje problematickosť, ambivalenciu celej situácie potichu porozujúc mesto pred veľkým sťahovaním. Fragmentárne výňatky z rutinného prežívania jednotlivých obyvateľov zrkadlia kolektívneho hrdinu. Kiruna je vo svojom tichu postavená pred zmenu, voči ktorej sa nevyhraňuje agresívne, podlieha jej, prežíva ju s pokorou, utešuje sa novou príležitosťou. Opustiť domov je hraničnou situáciou. Nalieha pýtať sa kto som, čo pre mňa znamená priestor, ktorý dôverne poznám, čo je domov a akú má hodnotu. Kiruna sa mení len telesne, jej obyvatelia však zostávajú rovnakí, ba ešte viac primknutí k svojej minulosti. Situácia ako je táto v nich otvára reflexiu kolektívnej pamäti aj príslušnosti k spoločenstvu.
Kiruna ponúka niekoľko tém v elegantnom rozhovore s divákom, bez afektov a je na nás, aké závery vyvodíme. Sofistikovaná manipulácia, politika niečo za niečo, kapitalistický hurá optimizmus, ktorému sa človek podriaďuje, pretože z neho nejde vystúpiť bez toho, aby nepriniesol obeťe. Kirunčania by mohli namietať, mohli by bojovať proti korporátnej moci, mohli by žiadať zastavenie ťažby, no baňa zamestnáva množstvo ľudí. Nielen Švédov, ale i prisťahovalcov, ktorým vytvárajú podmienky na dôstojný život. Moja sloboda teda končí tam, kde začína tvoja a tvoja končí na začiatku mojej. Bludný kruh.
Banské mesto je navyše špecifické práve tým, že už jeho vznik je závislý na existencii ťažobného priemyslu, je bežné, že sa môžu jeho územia prepadať, s týmto javom obyvatelia musia počítať. No baníctvo sa pre zobrazených protagonistov deje v akomsi druhom pláne, pod zemou, mimo nich a predsa ich bytostne zasahuje.
Doba znecitlivenia
Byť otrlí, dívať sa vpred a vytvoriť lepšie základy. Život predsa ide ďalej a my máme príležitosť zmeniť veci k lepšiemu. Nová Kiruna bude mať modernejšiu, krajšiu radnicu, budeme sa smiať pri spomienke na tú starú.
Kiruna je filmom o postmodernom svete, o nadväzovaní na kultúru pokroku, napredovania, a vychovávaní človeka prispôsobivého, poslušného. Prijímať nariadenia v zlatých obaloch, dýchať plytko a nenápadne v zovretí mocných. Na konci uvažovania však predsa dospievam k istej vízii ako zvládnuť blízku budúcnosť. Nezáleží totiž na tom, kde stojí náš dom, ak vieme odkiaľ prichádzame a kým sa stávame. Domov je totiž tam, kde sa navzájom prijímame a toto by sme sa mali – v tieni ekologickej či migračnej krízy a postupnom naplnení kapacity zemegule – čo najskôr naučiť akceptovať.
