Do filmu ste sa dostali bez vedomia rodičov, sám ste sa tajne prihlásili na kasting. Agnieszka Hollandová vraj zajasala, keď zistila, že máte nielen talent, ale sa na otca aj podobáte. Naozaj to bola náhoda, že ste sa do filmu dostali?
Bola to náhoda. Mal som asi šestnásť a bol som práve u kamaráta na chalupe. Akurát vtedy som sa definitívne presvedčil, že by som chcel byť hercom. Potom som poslal svoje fotky do kastingovej agentúry, ktorá – a v tom to bola úplná náhoda! – hľadala obsadenie do filmu Šarlatán. Na konkurz som teda dorazil bez vedomia otca. Dozvedel sa o všetkom až v momente, keď sme mali ísť na skúšky už spoločne. Mal som veľké šťastie, že sa nakrúcanie dva roky odkladalo, pretože inak by som na úlohu mladého Mikoláška zrejme nebol dosť starý.
Foto: Cinemart
Zhovárali ste sa s otcom o úlohe? Radil vám, alebo ste ho prekvapili svojím pochopením postavy?
S otcom som sa o úlohe radil dosť často. Najprv sme sa trocha ostýchali, ale čím viac sa nakrúcanie blížilo, tým viac sme rolu rozoberali. Dospeli sme k názoru, že najlepšie bude, ak zosúladíme predovšetkým mechanické gestá, skôr než psychológiu postavy. Tá prešla v priebehu pätnástich rokov, cez ktoré si postavu odovzdávame, dosť zásadným vývojom. Zostali v nej len tie najzákladnejšie črty, o ktorých sme obaja vedeli a na ktoré sme kládli dôraz. Napríklad dôležitý bol vnútorný súboj medzi dobrom a zlom.
Viete si predstaviť svojho otca Ivana Trojana mladého? Rozpráva vám často o tom, aký bol v mladosti?
V poslednom čase nad tým dosť premýšľam. Vypytujem sa aj jeho kamarátov z mladých rokov. Zaujímavé je, že sa podľa nich zasa až tak veľmi nepodobáme. Otec bol rozhodne teatrálnejší a vedel lepšie baviť ľudí. Ja som uzavretejší a tichý. Keď sa však dostanem na filmový pľac, tieto moje vlastnosti zmiznú. Obaja sme skeptici a premýšľaví ľudia.
Ste si podobní aj s ďalším hercom z rodiny, so starým otcom Ladislavom Trojanom? Ktoré vlastnosti máte všetci traja rovnaké? Vychovával vás aj dedko?
S dedom Láďom sa veľmi jeden na druhého nepodobáme. On sa skôr ponáša na môjho otca alebo na najstaršieho brata. Podobnosť je predovšetkým v tej už spomínanej teatrálnosti a v zmysle pre humor. S dedom sme trávili pomerne dosť času ako deti. Bolo s ním vždy čarovne. Je to ten typ človeka, ktorý dokáže všetko zmeniť na humor. To sme s mojím starším bratom Frantom doslova „žrali“. A vydržalo nám to dodnes.
S otcom máte spoločný záujem o psychológiu. Vraj chcete chodiť aj na prednášky a vzdelávať sa v tomto smere. Bolo by to v Česku alebo by ste chceli študovať aj v zahraničí?
Ano, záujem o psychológiu máme obaja, a ja by som ju chcel študovať. Najskôr v Česku. Je to totiž, pokiaľ ide o pochopenie, naozaj zložitý odbor, a nechcel by som, aby mi niečo kvôli jazykovej bariére uniklo. V zahraničí by som radšej študoval divadlo a film. Alebo by som tam išiel len pracovať. Skrátka len tak ísť, aby som sa zdokonalil v angličtine a aby som skúsil, aké to je, byť hodený do neznáma.
Foto: Cinemart
Vystačí vám herectvo na celý život? Máte nejaké ďalšie projekty?
Ako svoju stálu profesiu si momentálne neviem nič iné predstaviť. Mimoriadne, nárazové práce chcem však robiť tak dlho, ako to len pôjde, lebo to je skvelý pohľad do rôznych životov, a navyše sa človek pri tom veľa naučí. Aj keď nie úplne dôkladne, ale aspoň nejakú elementárnu zručnosť pochytí.
Ste dobrý psychológ v živote? Prekuknete ľudí?
Pravdupovediac myslím si, že áno. V posledných rokoch viac pozorujem, ako hovorím. A dokážem pomerne často odhaliť ľudské motivácie, rozpoloženie alebo lož. Občas si myslím, že to naozaj viem, a naraz sa ukáže, že vôbec nič netuším, že všetko je inak. Tieto momenty potom bývajú dosť nepríjemné.
Foto: Cinemart/Alžběta Jungrová
Máte čas na kamarátov? Sú to samí herci alebo aj kamaráti zo školy alebo zo športu?
Čas na kamarátov mám. Vždy si ho urobím, lebo bez kamarátov si neviem predstaviť život. Usmerňujú ma, nastavujú mi zrkadlo, ale hlavne – je mi s nimi dobre. S nimi sú vždy šťastné chvíle. Kamarátov mám zo všetkých možných prostredí a období. Z detstva, zo školy, z práce, z tábora.
Boli ste niekedy na Slovensku? Čím sa vám zdá zaujímavé?
Na Slovensku som párkrát bol. Šestnásť dní som u vás nakrúcal, takže som mal možnosť spoznať miestnych filmárov. Bolo to skvelé nakrúcanie. Slovenskú náturu mám naozaj rád. Nebojíte sa hovoriť a cítim vo vás niečo z južanského temperamentu. Slovensko má nádhernú prírodu, ktorú chcem objavovať. Historické centrum Bratislavy je tiež nádherné.
Foto: Cinemart
Hráte vo filmoch, ktoré majú zhodou okolností stručné názvy – Škvrna, Abstinent, Šarlatán. Sú to jednoduché roly? Na ktorej ste sa najviac potrápili? Máte rád napríklad alkohol, ako postava z Abstinenta, alebo veríte na liečivé bylinky ako Jan Mikolášek?
Zatiaľ som nemal jednoduchú úlohu. Myslím, že keď chcete úlohu zahrať dobre a záleží vám na nej, tak nikdy nie je jednoduchá. Musíte ju pochopiť, rozumieť jej. Je to ako s ľuďmi. Tiež si vyžadujú úsilie a pochopenie, ak im máte porozumieť. K alkoholu mám vzťah kladný, ale to primárne preto, že sa opijem raz za dlhú dobu a tým pádom je to vždy len príjemná zmena, situácia, v ktorej je človeku mnoho vecí jedno. Navyše mám po alkohole dobrú náladu, takže sa nemusím obávať nejakej nekontrolovateľnej agresie. Môj vzťah k bylinkám sa po nakrútení Šarlatána určite zmenil. Nikdy som ho nemal negatívny, ale posunul sa smerom vpred. Rezumé: nie vždy je potrebná chémia. Príroda je s človekom odjakživa v súlade a nemali by sme ju podceňovať. To sa týka aj starostlivosti o ňu.
S kým všetkým z rodiny ste už doteraz hrali?
Doteraz som hral s dedom, s mamou (Klárou Pollertovou-Trojanovou) a s najstarším bratom. S otcom som hral túto rovnakú úlohu Mikoláška, ale do vzájomnej scény sme sa logicky nedostali. To je teda niečo, čo ešte nemám odškrtnuté a veľmi sa teším, až to príde.
Máte trému z režisérov? Alebo autority neuznávate?
Trému z režisérov mám, ale len do istej miery. Je vždy napínavé, ako na váš výkon a stvárnenie roly budú reagovať. Či sa pochopíte, či nie. V momente, keď sa nakrúcanie začne, sa však tréma obyčajne vytratí. Tam pre ňu nie je miesto, výkon by bol poznamenaný. S Agnieszkou Hollandovou sme mali napríklad pekný vzťah. Je to neuveriteľne skúsená režisérka a krásna bytosť. Vie dobre pracovať s hercami. Svoje požiadavky vždy vysvetľuje priamo a zrozumiteľne, takže ani nie je šanca niečo nepochopiť. Myslím, že na ňu budem navždy spomínať. Bola to ohromná česť.
Rešpektujete scenáre alebo ich korigujete podľa svojho?
Som v štádiu, keď ešte nie som veľmi zdatný na to, aby som dôsledne analyzoval scenáre. A tak sa do väčších úprav veľmi nepúšťam. Keď už na úlohu kývnem, tak to je vždy po tom, čo ma scenár a úloha zaujmú. Keď som si istý, že projektu chcem obetovať čas a úsilie. To zvládam, ale občas šliapnem vedľa. Drobné úpravy si však robím. Asi ako každý herec. Niektorá replika jednoducho nesadne do úst, tak ju zľahka upravím.
Máte rád slávne pražské Dejvické divadlo, v ktorom hrá otec Ivan Trojan? Chceli by ste tam raz účinkovať?
Dejvické divadlo je moje obľúbené! Je malé, hrá sa v ňom filmovo a intimita medzi hercom a divákom je vynikajúca. Výber hier a ich spracovanie ma len málokedy sklamú. Vlastne, slovo sklamanie nie je správne! Hrať raz v Dejviciach by bolo, samozrejme, krásne, ale to je otázka na niekoľko rokov dopredu. Moje kvality sú zatiaľ absolútne nedostačujúce.
Ste už zvyknutý na popularitu? Bude z vás „horenos“ alebo zostávate skromný?
Ja sa do kolónky populárnych ľudí ani veľmi neradím. Určitá popularita existuje, ale nie je to nič, čo by mi nejako radikálne menilo život. Skromnosť mi, dúfam, zostane. Nemám žiadnu tendenciu byť arogantný. Som do istej miery egoista, ale to je vzhľadom na túto profesiu celkom v poriadku.
Josef Trojan
Narodil sa 8. januára 2001 v Prahe. Je synom herca Ivana Trojana a herečky Kláry Pollertovej-Trojanovej. Jeho strýko je režisér Ondřej Trojan. Hral v rozprávke Anjel pána, vo filme Revival, v roku 2019 stvárnil hlavnú úlohu vo filme Abstinent, účinkoval v snímke Cena za šťastie a hral v televíznom seriáli Škvrna. S otcom účinkuje v novom filme Agnieszky Hollandovej Šarlatán.
