Juraj Jakubisko: Divák odpustí všetko, len nie nudu

Diváci už netrpezlivo čakajú na pokračovanie vašej slávnej Perinbaby nazvané Perinbaba a dva svety – kedy ho uvidíme?

Termín je stanovený na 3. december, takže to bude opäť vianočný film. Dej sa odohráva na Vianoce, kedy sa dejú zázraky. Pred divákmi sa otvoria dva svety. Svet, o ktorom si myslíte, že je skutočný a svet, ktorý môže byť vaším snom. Film je sen vo sne a príbeh v príbehu. V podstate je to ako v živote. Dnes, keď sa dívam okolo seba, mám pocit, že som sa ocitol vo sne a stále čakám, že sa zobudím. Napísal som scenár pred rokmi. A zase zisťujem, že sú témy, ktoré v nás driemu a sú platné, bez ohľadu na beh času, v ktorom sa ženieme niekam, ani neviem kam.

Rozprávka Perinbaba nás sprevádza už 35 rokov. Podarí sa to aj jej pokračovaniu?

Verím, že Perinbaba a dva svety vydrží medzi nami rovnako dlho. Pokračovanie Perinbaba a dva svety je svojím spôsobom svetová rarita, lebo ešte nikto neurobil celovečerný film, v ktorom oživí herca, ktorý už nie je na svete a nechá ho pokračovať v príbehu. Bolo to komplikované tým, že sme vtedy netočili na materiál, aký sa používa dnes. Keď sú veci natočené v 3D, môžete s hercom pri úpravách robiť čokoľvek, ale pred tridsiatimi piatimi rokmi sa točilo v 2D a na negatív, a tak sme nemali nič, čo by sa dalo hravo použiť. Ale rôznymi úskokmi a filmárskymi podvodmi sa nám nakoniec podarilo dosiahnuť, že Giulietta Masina je vo novom filme taká, ako keby žila.

Začali ste Kristovými rokmi, v druhej Perinbabe oživíte herečku, aký ďalší filmový zázrak chystáte potom?

Som veľmi sklamaný z doby, politickej situácie i z toho, čo sa deje s kinematografiou, ktorá profesne upadá. Už som sa niekoľkokrát verejne vyjadril, že filmári nemajú svoje „hniezdo“. Hudba má svoje koncertné sály a stánky, maliari majú galérie, herci divadlá , televízia štúdiá – a my filmári nemáme nič. To, že sa na film dávajú granty, nič nerieši, iba sa financuje predražená výroba. Filmár dnes nemôže spolupracovať so zamestnancami svojho štúdia, ktorí sa kontinuálne profesionálne vyvíjajú, ale s neznámymi ľuďmi a firmami, ktoré nám síce požičiavajú kamery, svetlá, kostýmy, rekvizity, autá a rôznu techniku, ale za drahé peniaze. Mnohí nemajú dostatočné profesionálne zázemie ani kvalitu. Firmy, ktoré nemajú k filmu vzťah. V štúdiu na Kolibe sme mali profesionálne technické zázemie, dramaturgiu, tvorcov, filmové remeslá.

Dnes nie?

Na Slovensku štúdio neexistuje a v Čechách je Barrandov, predražená požičovňa. Často hovorím s ľuďmi okolo filmu, ktorí ho berú ako biznis a formu zárobku na prežitie. Teda niečo rýchlo vyrobiť, nech to ide do kín a zarobí nejaké peniaze. Film stráca svoj umelecký punc. Ešteže mám Deanu, ktorá nerobí filmy len pre zárobok, aj keď niekedy na tom tratíme, pretože chce dávať divákom kvalitu. Či už to bola Nejasná správa, Bathory a teraz Perinbaba a dva svety. To sa týka aj filmov, ktoré nerobila so mnou, posielala ich na festivaly, aby do sveta prišla správa, že tu vzniká niečo iné. Spolu sme pripravovali Epos o Veľkej Morave, film o Svätoplukovi, hoci to nie je maličkosť. Chcel som poodkryť našu históriu a vytvoriť film, ktorý by o nás povedal viac svetu. Aby sa stredoeurópsky divák dotkol svojich koreňov. Aby ho náš spoločný príbeh rozplakal aj rozosmial i prebudil jeho premýšľanie. Aby sme si z neho odniesli hrdosť, že sa v tomto priestore narodili. Deana pre tento projekt našla veľkého amerického producenta, ktorý do toho šiel s veľkým nadšením, ale na Slovensku bol tento projekt „zamurovaný“. Strávil som s ním päť rokov až napokon producent zomrel a jeho potomkovia už v tom pokračovať nechceli. Produkcia padla, ja som prišiel o peniaze a hlavne o čas. A ten čas uteká a uteká…

Foto: TV JOJ

juraj jakubisko, lukáš frlajs, perinbaba, perinbaba 2, Režisér s hlavnými hrdinami pokračovania legendárnej Perinbaby. Jakubovho syna Lukáša bude hrať Lukáš Frlajs a mladú Luciu Valéria Frištik.

Keď neprišiel Svätopluk, kto ho nahradí?

Napísal som si scenár k filmu Kruh v kruhu, ale po skúsenostiach, ako som prišiel o tému Štefánika, radšej o ňom nič nepoviem. Iba to, že je to zvláštny príbeh, ako nakoniec všetky moje filmy, i keď tento je mimoriadne zvláštny. Vôbec sa nebojím, že by mal núdzu o divákov, ale aj tak, prišiel do toho koronavírus a veci sa zastavili. Šíri sa neistota a to ani umeniu nepraje. Podobá sa to neistote, akú som zažíval ako dieťa počas vojny. Ako to hovorí syn Pichandu v Tisícročnej včele – Keď zbrane rinčia, múzy mlčia… Deana ten prvý film síce nevzdáva, ale ja si myslím, že ťažko nájdeme také veľké peniaze, aby sme urobili historický film ako Bathory.

Prečo?

Získavať do kina diváka tým, že sa v ňom iba nadáva na politiku, to pre mňa nie je film. Dobrý film by mal byť ako víno, ktoré čím je staršie, tým je lepšie, teda aj pre ďalšie generácie. Ako Sedím na konári a je mi dobre, alebo Tisícročná včela, ktorá vo vás aj po rokoch niečo rozsvieti. V tom je zmysel každého umenia i filmu. Mali by náš život obohatiť, pretože bohatstvo, ktoré preferuje terajšia doba, neznamená nič… Áno, možno nahrabete aj milióny, ale čo s nimi? Kam si ich vezmete? A kto sa ich zmocní, keď tu už nebudete, bude to mudrc alebo blázon? Jediné, čo po nás ostane, sú naše činy a skutky. Skutkami filmára sú jeho filmy.

V lete v Nových Zámkoch ako Meste kultúry zorganizovali prehliadku vašich filmov a nazvali vás Fellinim Východu. Čo máte – podľa vás -   s Fellinim spoločné?

Áno, bolo to milé stretnutie, aj debaty s divákmi, aj som sa zľakol, čo všetko som nakrútil nielen ja, ale čo aj iní nakrútili o mne. Fellini je Talian, vychovaný inými rozprávkami, inou históriou, než je tá slovenská a žil pri mori, ako ja pod Tatrami. S Federicom som sa stretol po mojich Zbehoch mnohokrát. Sedel som na jeho stoličke v ateliéroch Cinecitta, pozoroval ho pri práci, dokonca som pár dní u neho v Ríme býval. Tam vznikol aj nápad obsadiť Giuliettu do Perinbaby Keď som robil film Sedím na konári, hovoril som mu, že je o dvoch chlapcoch, ktorí, keď je im ťažko, vylezú do koruny stromu a odtiaľ, z miesta medzi nebom a zemou, sa dívajú na svet. A on mi povedal, že keď bol chlapec, robil presne to isté, vyliezol na konár a tam bol jeho svet, v ktorom sníval a vymýšľal si. Neviem, čo nás zblížilo, ale nakoniec mi dal na hlavu svoj klobúk a povedal: Juraj, ty si ako môj brat! Svojím humorom mi pripomínal môjho otca, keby existovala reinkarnácia, určite by to bol on. Nakoniec sme zistili, že okrem lezenia na stromy nás spájajú ešte dve veci.

Ktoré?

Snovosť. Že obaja radi snívame a vymýšľame si svoj svet, ktorý sa vnára do našich filmov. A barokovosť filmového rozprávania. Ako študent som viac miloval filmy Antonioniho, no neskor som zistil, že nie som „antoniovec“, ktorý je výtvarný, ale chladný. Moje videnie sveta je barokové, moje filmy sú nabité nielen snami, ale i tým, čo som videl a zažil. Celý život som sa riadil príučkou: Juraj, divák ti odpustí všetko, len nie nudu! Ak máte dobrý nápad, napíšete dobrý scenár a môžete nakrútiť i dobrý film. Ale ak máte zlý nápad, veziete sa do záhuby ako po schodoch na mydle a zastavíte sa až vo filmovom pekle.

Zachová si aj nová Perinbaba a dva svety vašu snovosť a barokovosť? Používate viac filmových trikov a vyzerá to, že bude akčnejšia, nestratí tým svoje čaro?

Myslím si že nie. Lebo nikto nemôže prekročiť svoj tieň. A ja už iný nebudem. Filmové triky pre mňa nie sú samospasiteľná exhibícia technických vymožeností. Pre mňa sú prostriedkom k rozletu mojich vízií, výtvarnosti a štylizácie reality. Diváci to uvidia i pochopia. Perinbabu som robil pre jednu generáciu, ktorá vychovala ďalšie dve generácie a podávajú si ju ako štafetu, až je z nej kultová záležitosť. Pritom vznikla viac-menej náhodne. Keď Nemci realizovali rozprávky bratov Grimmovcov na Kolibe, z vďačnosti, že mi umožnili nakrútiť Tisícročnú včelu, som súhlasil, že nakrútim pre nich jednu z rozprávok. Ale zistil som, že už boli všetky rozobraté a mne zostala nepovšimnutá, najkratšia, bez príbehu: Pánboh daj šťastia, lavička. Nepodobala sa na žiadnu z rozprávok bratov Grimmovcov. V pôvodnej predlohe bola macocha, ktorá mala dve dcéry, vlastnú a nevlastnú – to ostalo. A ešte výslužka, ktorú získala lenivá dcéra macohy – smola. Obe dcéry boli jeden deň v službe u Pani Zimy. Aby sa dala nakrútiť ako celovečerný film, bolo ju treba celú dotvoriť a vymyslieť nový pútavý rozprávkový príbeh. A tak som vlastne nechtiac vytvoril novú slovenskú rozprávkovú bytosť, Perinbabu, ktorá vládne snehu a vetru. Keby som vtedy bol jasnovidec, a vedel, že Perinbaba sa spojí s večným rozprávkovým svetom, schoval by som si všetok nakrútený materiál, aby som s ním mohol teraz pracovať.

Foto: Bontonfilm/J&J JAKUBISKO FILM EUROPE

Foto Luka s a Lucia Perinbaba a dva svety je citlivý film plný dobrodružstva a zázrakov, hovorí režisér Jakubisko.

Prečo sa to nedá?

Točili sme vtedy na klasický štvorcový formát, teraz sa používa široký, takže teraz nemôžem použiť ani jeden pôvodný záber. Museli sme nájsť cestu,ako tieto materiály spojiť. Dlho som premýšľal, ktorému divákovi bude určený. A dnes som presvedčený, že Perinbaba a dva svety je pre každého. Pre diváka, ktorý si rozprávkovú bytosť obľúbil ako dieťa a je už dospelý, i pre malého diváka, ktorý je v zajatí počítačov, a ktorý uvidí nebeskú babičku po prvý raz. Zvolil som cestu, nie kompromis – a vy uvidite, či je to v poriadku. Žijeme rýchlejšie, takže vo filme sa môj hrdina Lukáš, syn Alžbetky a Jakuba, žije rýchlejším tempom a prekonáva akčnejšie prekážky. V dnešnej dobe sa žije rýchlo a vo väčšej skratke. Človek chce za pár sekúnd povedať všetko, ako v reklame. Nakoniec prichádzame na to, že život nieje reklama. Perinbaba a dva svety je citlivý film, plný dobrodružstva, zázrakov, zvratov. Film, ktorý sa dotýka štafety života, rodiny, romantiky a hovorí, že sny, ak na ne veríte, prestanú byť snami, splnia sa vám.

Nedávno zomrel váš spolužiak z FAMU Jiří Menzel. Ako si spomínate na študentské časy?

Všetci sme vtedy žili spoločným životom, stále sme sa bavili o umení, jedli sme doslova z jedného taniera, nazerali sme si do šuplíkov aj do hláv, kde sa nám rodili nápady. Boli to krásne chvíle, keď sa nám zdal život nekonečný a tešili sme sa, že nás čaká plno invenčnej práce. Pomáhali sme si, zaskakovali sme vo svojich filmoch za rôzne profesie. Ja som napríklad hral s Ivou Janžurovou, hoci nie som herec, inému som robil kameru alebo strihal spolužiakov film.

Pozerali ste tie isté filmy?

Áno. Spoločne, sediac vedľa seba, v rovnakej chvíli sme pozerali tie isté filmy, a každý z nás ich videl inak. Každý z nás, pritom kráčal iným smerom. Všetci, čo sme vzišli z FAMU, sme neustále spolu komunikovali a spolupracovali. Pritom každý znás, tak ako dirigent, ktorý keď hrá na husliach, v orchestri si dáva bližšie k sebe husle, inklinoval k inému filmovému jazyku, inému žánru a inému spôsobu práce. Menzel mal väčší vzťah k herectvu, tak si dal vo svojom filmovom „orchestri“ do popredia prácu s hercom. Vo svojich filmoch aj hral, tak ako ja som zas vo svojich robil kameru. Na rozdiel od mnohých kolegov novej československej vlny nepísal vlastné scenáre, ale vedel si nájsť svojich autorov, akým bol napríklad i Hrabal a skvele ich témy a príbehy režijne až autorsky spracoval. Hoci navonok vyzeral stroho a intelektuálne, vedel vniesť do filmu hravosť a humor. Boli režiséri, pri ktorých sa pri nakrúcaní celý štáb váľal od smiechu, ale diváci v kine sa ani neusmiali. U Jirku to platilo naopak. Jeho precízna, detailná práca s hercom, nekonečné skúšanie, ktoré sa dnes pri nakrúcaní vytráca, vždy prinieslo svoje ovocie. On vždy diváka v kine rozveselil. Menzel bol môj priateľ. Odišiel. A ja už ostávam jediným pamätníkom československej novej vlny.

V čom bola podľa vás československá nová filmová vlna jedinečná?

Nová vlna bola autorské hnutie filmárov v celej Európe. Myslím, že my sme posunuli vývoj filmu nielen v Československu. Priniesli sme nové videnie, experimentálny jazyk. Prišli sme na to, ako môžeme rozprávať vo väčšej skratke, ako inak pracovať s kamerou a tak ďalej. Keď sme ukázali svoje filmy svetu, bol nesmierne prekvapený, že za železnou oponou vzniká niečo také ohromné. A nám to dodávalo obrovskú silu. Dnes vo filme chýba poctivá remeselná práca, ako v maliarstve renesancia. Renesančné obrazy neskôr prirovnávali k fotografii a vyhlasovali, že to nie je žiadne umenie, že umenie je to, keď maliar spustí z balkóna na plátno pančuchu s farbou… Všetci si to uľahčujú. Ja si myslím, že raz sa k takejto remeselnej kvalite budú umelci i ľudia vracať, ako k niečomu nedosiahnuteľnému. A to aj vo filme.