Konflikt s neslobodou a hlúposťou sveta privádza citlivého jednotlivca až na smrť. Vo filme Komúna je ním filozof a básnik Marcel Strýko,
Na pozadí osobnej skúsenosti otvárajú nadčasové témy zrady, krehkosti priateľstva či nezmieriteľnosti so stavom vecí. Výsledkom je hravý dokument, ktorý nepodlieha autorským manieram. Pre svoju flexibilitu rovnako dobre pasuje do dramaturgie festivalu aj na televíznu obrazovku. Premiéru má on-line na festivale Jeden svet v pondelok.
Kto bol Marcel Strýko?
Konflikt s neslobodou a hlúposťou sveta privádza citlivého jednotlivca až na smrť. Vo filme Komúna je ním filozof a básnik Marcel Strýko, ústredná postava, ku ktorej vzhliadali nielen jeho priatelia na tajných bytových seansách, ale jeho myšlienky znepokojili a zaujali aj hviezdy českého undergroundu Egona Bondyho či Václava Havla.
Práve Bondy ho označil za jeden zo siedmich „mozgov“ v Československu a komunita priateľov sa tak otvorila novému vnímaniu jeho unikátnej osobnosti. Komúna však nie je ódou na Marcela Strýka. Koláž spomienok približuje vplyv jeho autentického myslenia na priateľov, ktorí sú vďační, že s ním viedli dialóg.
Foto: HITCHHIKER CINEMA
Ako tínedžerov spojila skupinu Košičanov túžba vytrhnúť sa politickým diktátom a nastolenej normativite. Dokumentarista Jakub Julény vytvoril – nadväzujúc na námet Ingrid Majerovej – svieži portrét jednej zabudnutej skupiny, ktorá neprovokovala excesívnym volaním po slobode. Voči stereotypom a uniformným štruktúram myslenia sa jej členovia vyhraňovali umiernenou filozofiou, umením či náboženstvom. Chceli byť skrátka sami sebou.
Košickí disidenti rekonštruujú minulosť, aby na podnet filmárov a dávneho priateľa Mirka Vodrážku, ktorý pre nich prichádza do Košíc odohrať koncert, urovnali nedorozumenia a postavili sa minulosti tvárou v tvár. Nie je dôležité prezrádzať, ako a kam načrtnuté motívy vyústia. Julény pomerne dobre rozkrýva ambivalentnú situáciu i vzťahy, aj napriek tomu, že aktérov netlačí do konfrontácie a sleduje ich väčšinou jednotlivo.
Aj na samostatný film
V druhom pláne je umenie a podstata undergroundovej tvorby, čo by si pokojne zaslúžilo samostatný film. Väčšina protagonistov sa tvorbe stále venuje s rovnakým sympatickým zámerom ako kedysi: tvoriť pre vlastnú potrebu, nie kvôli očakávaniam.
To najzaujímavejšie sa vo filme vyjasňuje práve úryvkami zo Strýkových básní či esejí čítaných jeho synom. Strýkovo myslenie je možno i zaujímavejšie ako konflikt medzi pozostalými a vo filme dostávajú oba motívy rovnaký priestor.
Ani Komúna sa nevyhla socialistickým fetišom, veď jedným z nich je aj tajná intelektuálna skupina. Filmári sa so skostnatenými predstavami vysporiadali sviežo, bez klišéovitých či poloprázdnych povzdychov. Smútok je súčasťou spomínania na mladosť a vo filme je aj napriek tragédii zjemnený humorom. Archívne materiály oživuje vkusná animácia Mariána Vredíka a jednou z dominánt filmu je aj hudba zastrešená Mirom Tóthom.
Komúna je divácky atraktívny filmový medailón o osobnosti slovenskej kultúry a divákovi sa prihovára bez príkreho zaliečania.
