Peter Bebjak: Herec a režisér musia mať intímny vzťah

Je to veľký chlap, ale keď sme nakrúcali Herca a bolo to náročné, mal som pocit, že sa kedykoľvek môžem schúliť do jeho náručia. Takto ho opísal hlavný predstaviteľ seriálu Herec Ján Cina. Slovenský režisér Peter Bebjak, ktorý tento rok prekročil prah päťdesiatky, má dôveru hercov, na pľac chodí šťastný a jeho najnovší film Správa onedlho zabojuje za Slovensko o sošku Oscara.

28.11.2020 07:00
debata (3)

Tento víkend odvysielajú na obrazovkách RTVS posledný, tretí, diel minisérie Herec, z prostredia hlbokej totality. Videli ste ho v televízii?

Nie, už som ho videl veľakrát… Radšej ten čas, keď vysielajú moje veci, trávim trochu inak, prácou alebo relaxom.

Trojdielna miniséria Herec z prostredia hlbokej totality.

Spomeniete si na pocit, keď ste prvý raz držali v ruke scenár Herca?

So scenáristom Petrom Bokom sme sa stretli už dávnejšie, pri realizácii jeho seriálu Četníci z Luhačovic, a rozprával mi o tomto námete. Ten nápad sa mi páčil. Rozpovedal som mu historku o českom hercovi Vejražkovi, o ktorom som práve čítal článok v novinách a písalo sa tam o ňom ako o komunistickej šľapke. ŠtB ho využívala na to, aby zvádzal ženy a potom ich skompromitoval. Zviedol aj svoju tetu, ktorá pracovala na talianskom veľvyslanectve, a obzvlášť ponižujúcim spôsobom ju sexuálne obšťastnil pred záznamovou technikou v byte, ktorý ŠtB využívala na takéto účely. To bol spúšťač pre prácu na scenári, ktorý napísali Petr Bok s Pavlom Gotthardom dokopy. Keďže sme s DNA production boli koproducenti, dostali sme do rúk aj prvé náčrty scenára, dejové linky aj s dialógmi, ktoré sme pripomienkovali. Takže keď som držal v rukách scenár, nebolo to, ako keď prvýkrát dostanete do rúk scenár, o ktorom nič neviete. Ale dobre sa čítal, dej plynul, bol napínavý, plný tajomstiev a prekvapení. To boli atribúty, prečo sa mi príbeh páčil.

Český herec Ján Cina, ktorý stvárňuje Standu Láníka, hrá kontroverznú postavu s ambíciami uspieť ako herec bez ohľadu na dôsledky. Ako mnohí v tých neľahkých časoch. Sám pritom pôsobí krehko a zraniteľne. Je jeho postava založená na tomto kontraste?

Nie je dôležité, ako človek pôsobí zvonka, ale ako si dokáže nastaviť a prenastaviť svoje hodnoty vo vnútri. Motívom tejto postavy je snaha prežiť. Prežiť lepší život než ten, aký je človeku vopred predurčený. On nemohol za to, že jeho matku obvinili z kolaborácie a zomrela vo väzení. Ani za to, že jeho otec bojoval v danom čase proti fašizmu, ale, žiaľ, bolo to v Tobruku. Nikto z nich dopredu nevedel, aké ich činy budú mať následky, ktoré sa prejavia na životoch ich detí. Hrozné je, že tie deti si takýto život nevybrali. Nebola to voľba Standu Láníka ani jeho sestry. A na základe týchto okolností sa rozhodol, že nechce mať nálepku človeka 2. kategórie, a tým, že začne spolupracovať s režimom, ho oklame. Nakoniec však zistí, že to nie je možné.

A čo Vítězslav Vejražka, ktorý sa ako herec vypracoval na šéfa českého Národného divadla?

Vejražka nám fungoval iba ako základný model situácie, keď Štátna bezpečnosť takto využívala ľudí, aby mohla iných ľudí kompromitovať. Neriešili sme jeho životný osud ani kariéru, to nás nezaujímalo. Vytvorili sme si svojho vlastného hrdinu Stanislava Láníka.

Jan Cina v seriáli Herec. Foto: RTVS
Serial Herec Jan Cina v seriáli Herec.

Ako ste Janovi Cinovi pomohli pripraviť sa na úlohu?

Zadefinovali sme si postavu a hlavne pocit, aký chceme, aby diváci z nej mali. Nechceli sme, aby ju hneď odsudzovali. Aj keď nie je nositeľom práve najkladnejších morálnych princípov, chceli sme, aby ho chápali. Aby mu istým spôsobom rozumeli, prečo tak koná.

Vraj mal aj hereckého kouča z Veľkej Británie.

V Čechách to funguje tak, že do Prahy chodievajú títo koučovia a herci s nimi pracujú a riešia, ako by mala ich postava fungovať. Je to človek zvonku, ktorý vie hercovi pomôcť k tomu, aby postavu jednoznačnejšie uchopil.

Cítili ste vy ten rozdiel?

To je Honzova záležitosť. Neviem, ako by svoju postavu hral bez kouča. Ak herec takého kouča potrebuje a pomáha mu to, pre mňa je to len prínosom.

V čom spočívala vaša príprava na tento seriál?

V hľadaní jazyka rozprávania. So všetkými umeleckými zložkami sme riešili, ako má pôsobiť celkový vizuál minisérie. S kameramanom Martinom Žiaranom, s architektom Jurajom Kuchárekom, s kostýmovým výtvarníkom Jánom Kocmanom. Napozerávali sme si filmy z 50. rokov, ktoré v čase ich vzniku boli nositeľmi komunistických myšlienok, ale nechceli sme, aby postavy pôsobili pateticky. Filmy veľkých gest, veľkých viet. Aj keď je to historický seriál, chceli sme, aby pôsobil veľmi civilne, aby diváci rozumeli postavám, ako keby boli súčasné.

Ján Cina spomína, že sa musel do postavy Láníka dlho dostávať. Keď režírujete, nosíte si aj postavy svojho filmu so sebou, žijete s nimi?

Keď pracujete na akomkoľvek filme, vždy sa stáva súčasťou vášho života. Nemáte danú pracovnú dobu od do. Stále rozmýšľate, aké sú najlepšie riešenia pre realizáciu scén, komunikujete so svojimi spolupracovníkmi, hľadáte spoločnú cestu, s hercami riešite ich postavy. Vytvárate si predobraz mizanscén, hľadáte referencie, ktoré by boli jasné pre všetkých, aby vám spoločne pomohli zrealizovať vašu predstavu. A toto všetko nosíte stále v sebe. Aj keď nepracujete fyzicky, stále musíte rozmýšľať. Zužitkujete to pri nakrúcaní. Na pľaci sa ale všetko môže zmeniť. Dôležité je byť pripravený, vedieť s tým ďalej pracovať, aby vás tá neočakávaná udalosť nezaskočila. Preto je nutná príprava a istota v látke. Je nutné ovládať scenár, kedykoľvek sa situácia môže vyvrbiť inak, a vy musíte vedieť, či to nenaruší ďalší kontext príbehu.

zväčšiť Dramatický príbeh v minisérii Herec (r. Peter... Foto: Lukáš Oujeský
Herec Dramatický príbeh v minisérii Herec (r. Peter Bebjak) z obdobia 50. rokov 20. storočia. Mnoho mladých ľudí sa muselo rozhodnúť, či sa totalitnému režimu postaviť, prispôsobiť alebo sa na ňom dokonca aktívne podieľať.

Ako pomáhate hercom prekročiť ich vlastné limity? Ako vyštudovaný herec sa viete asi lepšie vžiť do ich situácie.

Pre režiséra je najdôležitejšie dobre nacastovať hercov – dobre ich obsadiť. Medzi hercami a režisérom musí vzniknúť zvláštna chémia. Hercov, ktorých obsadzujem, obsadzujem preto, že ich považujem za výnimočných. A pre ten príbeh za obzvlášť výnimočných. Ako keby nebola iná alternatíva, že v danom momente to niekto iný môže zvládnuť lepšie. Musíme si vzájomne dôverovať. Keď mám pocit, že postava by mala reagovať alebo konať trošku inak, herec sa tým riadi, lebo mi verí, že je to v prospech postavy. A zase naopak, keď herec príde s dobrým nápadom, ktorý je odlišný od mojej predstavy, dokážem to uznať. Prínos herca je obrovský tým, že svojou postavou žije.

Jan Cina v tejto súvislosti povedal zaujímavú vec. Pri nakrúcaní náročných scén v Hercovi mal pocit, že sa kedykoľvek môže schúliť do vášho ochranného náručia.

To je presne tá dôvera. Medzi hercom a režisérom je intímny vzťah. Pretože keď sa rozprávame o postavách, istým spôsobom vyberáme aj niečo zo svojho vnútra. Pri hľadaní postavy veľa čerpáme z toho, čo sme prežili, čo naša emocionálna pamäť dokázala zaregistrovať a spracovať. Niekedy hovoríme aj o veľmi súkromných veciach. Dôležité je však vzájomnú dôveru nesklamať. Herec musí mať pocit, že čokoľvek urobí, nebude za to vysmiaty, zosmiešnený.

Standa Láník zvádza mužov, aby ich skompromitoval pred pracovníkmi ŠtB. Bolo nakrúcanie intímnych scén veľmi náročné?

Najmä herci si musia vzájomne pomôcť prekonať ostych. Nakrúcať milostné scény je také ťažké! Dostávate sa do pozície, keď musíte rozhodnúť, čo všetko ukázať, predsa len, nie je to porno… A aj tieto milostné scény charakterizujú človeka, ako sa správa, čo robí. V Hercovi je rozdiel v milostnej scéne v prvej a druhej časti. V prvej časti je to ako časovaná bomba, Láník presne vie, kedy má čo urobiť, aby v momente, keď príde Štátna bezpečnosť, mali dôkaz. V druhej časti, keď je s niekým, do koho sa zaľúbi a má ho naozaj rád, ani nechce, aby sa jeho partner priznal, aby všetko povedal, a tým si nad sebou podpísal svoj ortieľ.

Keď sa vydávate na pľac, s akým pocitom idete? Máte niekedy ešte strach alebo trému?

Teším sa. Neuveriteľne sa teším. Za ten pocit som vďačný. Keď sa tešíte do práce, kde vďaka všetkým ľuďom, ktorí vám dávajú k dispozícii svoj talent, vzniká niečo výnimočné. A to sa mi na tom páči najviac.

To ste potom šťastný človek.

V týchto momentoch áno. Horšie je, keď to nevychádza. Alebo keď do cesty prídu obmedzenia, či už korona, alebo niečo iné.

Ako vás toto obdobie ovplyvnilo?

Je to zvláštny čas. Ani jeden projekt sa neskončil v plánovanom čase, všetko sa presúva, zastavuje, odsúva, a keď sa to zrazu všetko povolí a rozbehne, vzniká problém. Projekty sa potom vzájomne prelínajú. Počas prvej vlny som mal čas na seba, na svojho priateľa, mali sme čas jeden na druhého. Boli sme uňho na vidieku, celé to dostalo iný zmysel. Mesto v čase pandémie stratilo svoje výhody, vidiek ich získal.

zväčšiť Režisér Peter Bebjak (vpravo) a jeho partner... Foto: ORANGE
Režisér Peter Bebjak (vpravo) a jeho partner Andrej Dúbravský, známy výtvarník. Režisér Peter Bebjak (vpravo) a jeho partner Andrej Dúbravský, známy výtvarník, na Plese v Opere.

S priateľom ste sa na naše pomery pomerne odvážne ukázali na Plese v opere, o čom sa verejne hovorilo, písalo. Prinieslo vám to aj negatívne ohlasy?

Samozrejme, pretože žijeme v dobe, keď sociálne médiá využívajú aj ľudia, ktorí potrebujú ventilovať svoju frustráciu a hnev. To, že ja žijem svoj život s priateľom, môže byť každému ukradnuté. Nikdy sme netajili, že sme spolu. Mne je to v podstate jedno, ja tie správy nečítam a nevnímam.

Miloš Forman vo svojich memoároch opisuje, že keď mu v Amerike ako uznávanému režisérovi chodili kvantá scenárov a mohol si z nich vyberať, väčšinou po prvých 12 stránkach vedel posúdiť, či je scenár preňho, alebo nie. Ten správny v ňom ale v ňom zažal oheň. Aké témy zvyčajne u vás takto zarezonujú?

Je to rôznorodé. Sú scenáre, ktoré od niekoho dostanem, vtedy je pre mňa dôležitý príbeh, posolstvo a téma. Potom sú scenáre, kde som spoluautor, kde to môžem ovplyvniť, a to sú príbehy, o ktorých chcem rozprávať. Niekedy sa k tomu človek musí dopracovať. Moja kariéra sa začala trochu neskôr, keď som mal dávno po tridsiatke, lebo sa na Slovensku netočilo. Keby som mal hneď po škole možnosť točiť, celá moja kariéra a tvorivý potenciál by možno išli iným smerom. Neviem. Ale prvý môj film mal premiéru, keď som mal 41 rokov, to je deväť rokov dozadu. Dovtedy ak aj vznikali filmy, bolo ich veľmi málo. A na tom malom Slovensku bolo veľa ľudí, ktorí sa chceli živiť réžiou. Na tom našom malom hnojisku bolo príliš veľa kohútov. Bolo treba byť istým spôsobom dravejší a hľadať cestu, ako sa presadiť.

Veľa ste nakrúcali pre televízie, vrátane reality šou Vyvolení, neskôr to boli kriminálne seriály. Vie režisér aj pri takýchto projektoch získať skúsenosti, „roztočiť“ sa?

Áno, veď zoberte si, akú renesanciu teraz zažíva televízia vďaka plateným platformám. Zahraničné seriály majú vysokú kvalitu, aj v rámci príbehu sú odvážnejšie a hľadajú nové cesty. Ovplyvňuje to aj televízie, ktoré sa dávajú touto cestou a hľadajú nové formáty, nových hrdinov a nový pohľad na príbehy. Dávajú scenáristom aj režisérom možnosť byť kreatívnejší.

Aj seriál Slovania sú práve tento prípad, rozpočet bol štyri milióny eur. Ale zatiaľ sa na obrazovky nedostal. Viete, kedy ho JOJ nasadí?

To je záležitosť televízie. Ak ten projekt stojí veľa peňazí, chcú, aby sa im vrátili prostredníctvom reklamy a sponzoringu. Preto čakajú, ako sa to celé vyvinie v súvislosti s pandémiou.

Slovanov uvedú na JOJke v roku 2021.

O tento projekt prejavil záujem aj streamovací gigant Netflix. Viete v tejto súvislosti potvrdiť, či ho odvysielajú?

To je otázka na Wandu Adamík Hrycovú, ja som bol zodpovedný za kreatívu. Realizoval som štyri časti z celého seriálu, rozbiehal som výrobu, nastavoval základné linky a celý vizuál. Ale všetky producentské veci sú na dohode medzi producentom a koproducentmi.

Čo vás na tomto seriáli bavilo?

Bolo to niečo úplne iné. Bola to zmes rozprávky, krutosti, histórie, mágie, mystérie. Zmeska všetkého, čo môže ľudí baviť. Je to zasadené do 7. storočia a aj tým je to nóvum. Z predkresťanského obdobia je málo záznamov. Ale vytvárali sme istým spôsobom fikciu, takže sme si mohli dovoliť dotvoriť si príbeh, ako sme potrebovali, nerobili sme dokumentárny seriál.

Do ktorého projektu ste zatiaľ vložili najviac svojej energie?

Istým spôsobom je každý projekt taký. Ale asi to bude Správa. Trvalo veľa rokov, než ten film vznikol. Veľa rokov príprav, konzultácií, práce na scenári s Jozefom Paštékom a potom aj s Tomášom Bombíkom. Veľa rokov sme strávili s Rasťom Šestákom, kým sme ako producenti našli zahraničných koproducentov, ktorí to dofinancujú. Museli sme nájsť a získať financie aj na Slovensku, aby sme to mohli zrealizovať. Dať aj s vedúcou výroby Natáliou Rau Guzikiewiczovou celú produkciu, logistiku realizácie takého veľkého projektu. Celú tú výrobu precízne naplánovať a zrealizovať. To bola obrovská záťaž. A ešte k tomu sa gro filmu nakrúcalo v decembri, keď bola veľká zima. Čiže najviac energie si asi vyžadovala Správa. Film, ktorý ešte ani nemal premiéru.

zväčšiť Záber z filmu Správa. Foto: Sprava.sk
Správa Záber z filmu Správa.

To je práve jeden z tých filmov, o ktorých sa veľmi veľa hovorí, ale nikto ho ešte nevidel.

To nie je pravda, videli ho akademici.

Jasné, ale nikto iný okrem členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, ktorí ho vyslali zabojovať o Oscara. Ako vidíte svoje šance? Optimisticky alebo ste skôr rezervovaný?

Realisticky. Čo nám môže pomôcť, je, že máme silného amerického distribútora, silnú spoločnosť, ktorá predáva film do sveta. Máme ľudí, ktorí nám môžu v Hollywoode pomôcť s lobingom. Funguje to tam totiž trochu inak. Existujú PR spoločnosti, ktoré sú etablované v tom, akým spôsobom prezentácia filmu prebieha. A povedzme si pravdu, nie je to lacné. Spomínam si, čo všetko musela urobiť Wanda Adamík Hrycová pri filme Čiara. Pre akademikov sa robili verejné premietania spojené s večerami, stretávali sme sa a rozprávali sa o filme. Teraz je to iné, v tejto dobe verejné prezentácie nie sú možné, robí sa to na on-line báze a hľadá sa najlepšia cesta, ako akademikov zapojiť.

Film Správa sa má do kín dostať v januári 2021.

Do kín sa má dostať koncom januára. Platí to?

Taký je plán, ale to sa ešte môže zmeniť.

Téma holokaustu je vo filme spracovaná novátorským spôsobom. Rezonuje ešte stále táto téma?

Istým spôsobom sa táto téma vracia vždy podľa spoločenskej situácie. Napríklad pred voľbami alebo je to spojené s extrémistickými tendenciami diskriminovať istú skupinu ľudí. Táto téma bude, žiaľ, aktuálna dovtedy, kým sa nám nepodarí zmeniť myslenie ľudí, ktorí takto choro uvažujú. Sociálne médiá majú veľkú silu a je to najlacnejší spôsob šírenia bludov a nenávisti. O to je ten „boj“ náročnejší, ale o to je aj dôležitejší.

Do mnohých projektov vstupujete aj ako producent a pri režírovaní myslíte aj cez optiku financií. Je to vaša výhoda alebo je to aj na škodu veci?

Neberiem to ako niečo, čo by bolo na škodu veci. Snažím sa vytvárať projekty tak, ako je to najlepšie možné. Neberiem na zreteľ, že je tu číslo v nejakej kolónke, ktoré treba presne dodržať. Niekde sa ušetrí, inde sa pridá. Je to balík peňazí, s ktorým sa dá pracovať. Na to sú ľudia, ktorým dôverujete a ktorí ovládajú svoju prácu a striehnu na to, aby ste sa nedostali do finančného problému. Nie je totiž dobré robiť projekt, na ktorý nie sú peniaze. Taký projekt je dopredu odsúdený na záhubu.

Filmy aj televízne projekty zvyčajne trvajú dlho a filmári mávajú naraz roztočených viac projektov. Dokážete multitaskovať? Ako sa vám darí preskakovať z jedného do druhého? Nepletie sa vám to?

Nie. Viem si to rozvrhnúť. Aj keď sa niekedy navzájom čiastočne prelínajú, dá sa to. Jeden sa točí a môžem pomaly pripravovať ďalší. Som rád, keď sú diametrálne odlišné, žánrovo alebo sa odohrávajú v inej dobe, prípadne sa tam hľadá iná, pre mňa nová, forma realizácie.

Čo musí režisér urobiť, aby sa vymanil z fázy neviditeľnosti? Čím sa podarilo vám?

Čiarou. Dovtedy som tvoril, ale výrazný záujem verejnosti vyvolala až Čiara, ktorá oslovila veľa divákov. Niečím bol tento film zvláštny, že bol po ňom taký dopyt. Či už to bola PR kampaň alebo pesnička, ktorú naspievali Ivan Tásler s Ondrejom Kandráčom, pomohlo aj ocenenie na karlovarskom festivale. To všetko do seba nejako zapadlo. Prichádzalo to v lete, keď nebola aktuálna žiadna iná téma. Do toho sa začalo písať o mojom súkromnom živote, zrazu som sa stal verejne známou osobou. Dovtedy som robil seriály aj filmy, ale nikdy nevyvolali taký záujem médií. S Čiarou sa to všetko zmenilo.

Pri režírovaní idete na pľac dokonale pripravený alebo si nechávate priestor na intuíciu a improvizáciu?

Osobne si myslím, že je nevyhnutné byť dokonale pripravený, aby bol priestor na intuíciu a improvizáciu. Ak niekto iba improvizuje, zrúti sa mu celý pomyselný domček, ktorý si stavia. Ja sa nechávam inšpirovať momentom. Som rád, keď prídeme na lokáciu, a tá nám dovolí situáciu zaranžovať a natočiť úplne inak, ako bola napísaná, ale zároveň nezníži silu scény. Alebo je inšpiratívny herec, ktorý urobí nejaké gesto alebo situáciu zahrá inak, ako to bolo predpísané. Som za to veľmi vďačný a veľmi rád to využívam. Ale režisér musí byť veľmi dobre pripravený, aby si to mohol dovoliť.

Pripúšťate si niekedy obavy? Napríklad pri seriáli Slovania.

Vždy sú obavy. Slovania boli navyše projekt nakrúcaný v zahraničí, boli sme odkázaní na ukrajinskú produkciu, nevedeli sme, aké tam fungujú vzťahy a väzby. Aj keď sme už s časťou ukrajinského tímu pracovali na Čiare, predsa len je to iné. Bývali sme v Žitomire, ktorý je vzdialený 100 km od Kyjeva. Stávalo sa, že som ráno vstával, letel do Kyjeva, večer sa vracal, na druhý deň to isté. Je to iné fungovanie aj v rámci osobného života. Nemáte komfort, na ktorý ste zvyknutý doma, keď nastane problém, viete, komu zavolať. Boli sme nútení spoľahnúť sa na ukrajinskú produkciu, že to zvládne najlepšie, ako vie. Je to vždy o mnohých prekvapeniach, ktoré sa môžu stať. Ale na to všetko treba byť pripravený a treba byť kreatívny. Keď vznikne problém, treba ho vedieť vyriešiť. Ak je riešiteľný.

Teraz aktuálne pracujete na čom?

V Prahe dotáčame pre Českú televíziu šesťdielny seriál Divoké deväťdesiatky a onedlho začneme nakrúcať film s pracovným názvom Stínohra. Bude o pomste.

A Divoké deväťdesiatky?

Je to český pohľad na to, čo v 90. rokoch rezonovalo v spoločnosti. Popri základných kauzách sa rieši jedna veľká kauza, ktorou boli orlické vraždy. To boli tie, pri ktorých zločinci dávali svoje obete do sudov a zhadzovali ich do Orlickej priehrady.

Takže sa vraciate k svojim kriminálnym témam.

To sú témy, ktoré mi boli nejakým spôsobom prisúdené, lebo sme boli prví, ktorí sme sa im na Slovensku začali viac venovať (v produkčnej spoločnosti DNA, pozn. red.). A aj v Čechách boli niektoré naše projekty úspešné, takže keď chcela nejaká televízia robiť tento žáner, oslovili nás, lebo mali ako keby istotu, že to dopadne prinajmenšom dobre, aby sa to páčilo divákom.

Myslíte si, že na Slovensku je šanca, aby vznikla napríklad dobrá komédia?

Určite, len musí byť dobre napísaná. Ale stále sú pokusy. Zoberte si napríklad Šťastný nový rok alebo aj evitovky majú istým spôsobom komediálny rozmer. Nie sú to povedzme komédie, aké mám rád ja, ale vidíte, že divácky fungujú. V televízii máte jeden komický seriál za druhým. Či už je to Uhorčík, Horná Dolná… Je to iný druh humoru, ale istým spôsobom rezonuje.

Aké komediálne seriály alebo filmy máte rád vy?

Mám rád, keď je to zmes žánrov. Keď to nie je len sitkom alebo dramedy, ale je v tom zábava, napätie alebo napríklad prvok, ktorý má hororovú poetiku, je tam melodráma. Tak ako v živote. Život nemáte postavený len na zábave, odzrkadľuje sa v ňom všetko možné. Máte strach, prežívate nadšenie, lásku, vzrušenie, napätie, stres. A túto zmes mám rád aj vo filme.

Tento rok máte 50 rokov, je to pre vás niečím výnimočné? Alebo prelomové?

Nie. Ale tento rok je celý prelomový, každý si ho zapamätá. Ale nemyslím si, že to bude kvôli mojej päťdesiatke. Dúfam, že takýchto extrémnych rokov už bude čo najmenej.

Peter Bebjak Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Peter Bebjak Peter Bebjak

Peter Bebjak

Narodil sa 1. septembra 1970 v Partizán­skom. Vyštudoval herectvo a filmovú a televíznu réžiu na VŠMU v Bratislave. Spočiatku sa presadil televíznou tvorbou pre slovenské aj české televízie, zmodernizoval žáner krimi v seriáloch Najväčšie kriminálne prípady, Mesto tieňov, Záhady SK, Odsúdené, Nevinné lži, Četníci z Luhačovic, Za sklom…). O seriál Slovania, ktorý má vysielať TV JOJ, prejavila záujem aj streamovacia platforma Netflix.

V oblasti filmu debutoval v roku 2011 Marhuľovým ostrovom, neskôr nakrútil horor Zlo a drámu Čistič. Známym sa stal filmom Čiara (2017), ktorého režijné kvality vyzdvihla porota na MFF Karlove Vary. Nasledoval mysteriózny film Trhlina a po ňom dráma z obdobia holokaustu Správa, ktorú nedávno nominovali slovenskí akademici na Oscara. Pre pandémiu je jej premiéra v kinách posunutá na budúci rok. RTVS práve vysiela dramatický seriál Herec.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Bebjak #film Čiara #seriál Slovania #film Správa #seriál Herec