Po katastrofickej dráme o posádke potápajúcej sa v ruskej ponorke, ktorou filmár Thomas Vinterberg odkryl fatalitu hrdosti a byrokracie, sa v európskom filme roka nazvanom príznačne Chľast opäť priklonil k civilnej tematike.
Podobne ako v predošlom filme o mileneckých a alternatívnych rodinných vzťahoch Komúna. Vinterbergova filmografia je pomerne extravagantná a žánrovo pestrá. Už v roku 1998 dosiahol svoj tvorivý vrchol drámou Rodinná oslava natočenou podľa tvrdých filmárskych pravidiel manifestu Dogma 95.
Pol promile nemôže byť problém
Tragikomický príbeh Chľast je o štvorici stredoškolských učiteľov, ktorí sa pre pracovnú i osobnú stagnáciu či nudu rozhodnú otestovať jednu teóriu. Tá sebavedome hlása, že každému človeku chýba k osobnostnej úplnosti pol promile alkoholu v krvi.
K dennému pitiu sa postavia, ako sa na vzdelaných, stredostavovských Dánov patrí. Stanovia si pravidlá, pijú len cez deň, dodržiavajú dávku, a tak začínajú kolektívny výskum, samozrejme, potajme. Pol promile sa im však čochvíľa začne zdať málo a svoj pokus posúvajú o level vyššie. To si už čo-to všíma aj ich okolie a máme "zarobené“ na konflikt.
Vinterberg ide na vec podľa klasickej dramaturgickej štruktúry. Alkohol je sprvu dobrý služobník. Hlavný hrdina Martin (Mads Mikkelsen) vďaka nemu opäť priľne k životu, zlepší sa jeho vzťah s manželkou, ktorý si v zabehnutej rutine prehajdákal apatiou, a čo je najdôležitejšie, začne ho baviť práca.
Ostatne, všetci štyria profesori vo svojich učiteľských zručnostiach presahujú svoj štandardný rámec vďaka troške alkoholu. Decká v škole ich majú jednoducho radšej pripitých a uvoľnených. Z alkoholu sa však zakrátko stane pán a s jeho nadvládou sa už musí každý vyrovnať sám.
Vinterberg na pozadí tragikomického experimentu kreslí obraz moderného Dánska, no procesy, ktoré alkohol v jednotlivcoch i spoločnosti spúšťa, sú univerzálne. Tému rozvíja na všetkých úrovniach. Dejepisár Martin sa dokonca dostáva študentom pod kožu výkladom o osobnostiach formujúcich dejiny tým, že ich predstavuje podľa pitného režimu.
Alkohol je katalyzátorom a filmár odhadol všetky nuansy jeho vplyvu bez moralizovania. Poukazuje práve na to, že je bežnou súčasťou života modernej spoločnosti, a skôr ako sa mu snažiť vyhýbať úplne, je dobré skrotiť ho. A najmä démona, ktorého prebúdza. Jedna z postáv reprezentuje aj fatalitu alkoholizmu, no tento film nie je primárne o tom.
Teórie neplatia pre všetkých
Film v úvode rámcuje výrok filozofa Sorena Kierkegaarda a práve latentná kritika vied o človeku, teda sociológie a psychológie, nad ktoré filmár jemne vyvyšuje filozofiu, dáva komediálnej dráme postavenej na afektoch a gradácii udalostí inteligentný myšlienkový základ. Experiment má totiž na každého iný, nepredvídateľný dosah. Vedecká špekulácia zlyháva a každý z hrdinov hľadá cestu pravdy svojím spôsobom.
Film sa vyvíja a graduje podľa presných scenáristických výpočtov. Hurá optimizmus naberá na obrátkach a na diváka sa v prvej polovici deja vylieva opojné šťastie. Zo zadného radu kina dokonca zaznie esenciálna veta: „Nemôže sa to skončiť dobre, veď je to dráma!“ A ešte k tomu dráma o úskaliach alkoholizmu! Vinterberg už v spomínanej tragédii Rodinná oslava ukázal bravúrnu hru s prekvapením. To sa však v Chľaste nedeje, je predvídateľný.
Chľast je síce funkčný, bystrý film, no s divákom sa mazná a v niektorých momentoch poriadne príkrym spôsobom. Možno za tým hľadať autorskú licenciu a tvorivú slobodu. Filmár sa skrátka nemieni držať pri zemi a príbeh vybičoval do nepríčetna.
Zástupným znakom je napríklad opulentná záverečná scéna. Áno, happyendy máme radi, zvykli sme si na ne, no zadosťučinenie možno dosahovať aj inak.
V konečnom dôsledku je Chľast motivačný film pre svoj prikrášlený pohľad na vrtkavosť šťastia, ktoré máme podľa Vinterberga občas vo vlastných rukách.
Čo tam po tom, má strhujúcu energiu a bez výčitiek ho možno označiť ako film pre celú rodinu. No precíznu tragédiu o autentických vzťahoch Rodinná oslava ním Thomas Vinterberg rozhodne neprekonal.
