Seriál Ikony: Architekti hodnotia sami seba

Foto: Pravda, Ivan Majersky

Ing. arch. Jan Miloslav Bahna Ing. arch. Ján Miloslav Bahna.

Bahna aj spieval

Jednotlivé diely seriálu Ikony nemajú podobu klasických dokumentov, sú to skôr sondy, náčrty, mozaika. Filmári nepristupujú k architektom ako k uctievaným ikonám, ako ikony vychádzajú skôr objekty, o ktorých je reč. Architektov sa tvorcovia filmu snažia skôr uvoľniť, naviesť, aby bezprostredne rozprávali o svojom diele a živote. Sympatické je, že filmári ich vytiahnu z ateliérov von, do terénu a nakrúcajú aj priamo na stavbách, ktoré vytvorili.

Ak sú to práce historické, ktoré už doslúžili, priblížia ich fotografiami a filmovými záznamami. Sviežo pôsobia najmä dobové zábery ľudí, všedného života a podmienok, v akých architektúra vznikala. Osobne sa prejaví aj sám tvorca, ktorý nielenže hodnotí svoje vlastné dielo, ale aj seba, naznačí, ako kedy postupoval, čo sa mu zo zámerov podarilo a čo nie. Tak aspoň vyznel film o Jánovi Miloslavovi Bahnovi, ktorý si v snímke dokonca zaspieval pieseň My way zo Sinatrovho repertoáru a s neviditeľnou filmárkou (Soňou Maletzovou) si tykal. Pieseň prezrádzala jeho vkus a schopnosti, tykanie asi aj to, že film realizovali mladí a že ho chceli nekonvenčný.

Dom ako mesto

Známy architekt hovoril o svojich srdcových záležitostiach, o významných stavbách, ktoré sú podstatou jeho kariéry. A môžu byť zaujímavé aj pre verejnosť. U nás nie je samozrejmosťou, aby ľudia poznali autora stavby a vedeli oceniť jej výnimočnosť, tobôž aby z nej vedeli vyčítať dobové znaky a špecifiká. Ale až tým sa stáva architektúra naplno výrečná a pútavá. Ján Miloslav Bahna je aj známym autorom obchodných domov, napríklad toho v Ružinove. Dnes už zostala z populárneho „obchoďáku“ len holá konštrukcia, smutná spomienka na zašlú slávu.

Kedysi bol vznik tohto objektu spoločenskou aj architektonickou udalosťou. Obchodné domy boli totiž v druhej polovici minulého storočia rokoch veľmi populárne. Trocha sa v nich zabúdalo na nešťastný historický vývoj, ľudia sa tam hrnuli a vo veľkom nakupovali alebo len obzerali, „čo majú“. Bola tam podobná atmosféra ako teraz v novodobých reťazcoch a v Ružinove to bolo o to zaujímavejšie, že priestor obchodu bol riešený netradične.

Ján Miloslav Bahna na obchodnom dome Ružinov pracoval s ďalšími mladými a ambicióznymi kolegami. Hovorí o moderných postupoch, nových technologických materiáloch, ale najmä o myšlienke projektu tohto obchodného domu. Mal kontrastovať s fádnou usporiadanosťou sídliska, kde domy nevytvárajú ulice, nemajú spestrujúce znaky mesta.

Bahna rozpráva o nápade, že z obchodného domu urobia malé mesto. Však trhovisko bolo vždy centrom, priam srdcom obytných celkov. Tak aj tu vytvorili niečo ako centrálne námestie, okolo ktorého boli uličky, pasáže, schodiská, skrátka zaujímavý súvisiaci priestor, aký na človeka dobre pôsobí. Žiaľ, v nových podmienkach sa tento obchodný dom nedokázal uplatniť, nepomohla mu ani výnimočná architektúra, ani miesto, kde stojí, schátral na skelet. Vyvoláva to úvahy na tému, aké sú zvláštne osudy stavieb, ako aj v zložitých podmienkach vznikne unikát a ako aj ten môže zasa zaniknúť. Seriál podnecuje myslenie o architektúre, čo sa zíde.

Osudová centrála

Optimistickejšie vyznela pasáž o Centrále VÚB. Aj táto budova patrí k tým, ktoré ľudia poznajú a zrejme sa im páči. Však v sklenenom „plášti“ sa zrkadlí nebo, čo patrí k šikovným fígľom dnešnej architektúry. Túto budovu považuje architekt Bahna aj za svoju životnú príležitosť, lebo mu dala zarobiť na vlastnú vilu, no najmä tvorcom priniesla celkom nové, veľkorysé podmienky, mohli sa uvoľniť. Projektant vo filme nadšene rozpráva, ako tento projekt riešili, ako sa zadúšali možnosťami, hovorí, že všetko bolo iné ako dovtedy. Inak sa robila „hrubá stavba“, ale aj detaily. Celkom inak sa vraj tiež kládli koberce.

Rozdiel medzi starým a novým svetom vyjadruje obrazne aj jazda výťahom. Kedysi to bola uzavretá nudná kabínka, v novom objekte to už je priehľadná otvorená „raketa“, ktorá sa vznáša mimo šachty, a architekt fičí. Áno, architektúra prekonala veľký vývoj. Všetko sa robí rýchlo, aj v Bratislave vyrastajú ako huby po daždi nové nápadné budovy, nové štvrte. Ján Miloslav Bahna hodnotí tú, ktorá vyrastá práve pri Centrále VÚB, na Mlynských nivách. Veže od svetovej architektky Zahy Hadid sa mu zdajú sympatické.

Foto: Pravda, Robert Huttner

Vystava Slavne vily Slovenska Bratislavská Vila Linea je najväčšou pýchou architekta Jána Miloslava Bahnu. Ocitla sa aj vo Svetovom atlase architektúry. Na snímke jej model z výstavy Slávne vily Slovenska.

Presťahoval slnko

Zaujímavé je, aj keď hodnotí vlastné projekty. K jeho najväčšej pýche patrí Vila Linea, a tak nemôže chýbať ani v tomto filme. Veď sa ocitla aj vo Svetovom atlase architektúry z londýnskeho vydavateľstva Phaidon. Ide o elegantne riešenú vilu, ktorá spája geometrickú čistotu tvarov s mäkkou malebnosťou prírody. Okrem estetických hodnôt má aj veľa technických dômyselností. Bahna nadšene vysvetľuje, ako dostali na severný svah, kde vila stojí, slnko. Tiež by to chcelo dlhšie pozastavenie sa, ale rozsah filmu nepustí.

Architektúra je umenie, ktoré vytvára krásu, ale musí riešiť aj veľa hlavolamov: Ako naplniť svoje predstavy a zrealizovať stavbu tak, aby sa nezrútila, aby sa v nej aj okolo nej dobre žilo. Seriál Ikony je len dotykom s touto problematikou, ale veľmi užitočným. Dobre, že v časti o Jánovi Miloslavovi Bahnovi sa hovorilo intímne o pocitoch architekta, o tom, ako sa snažil aj na vlastnú päsť v tejto profesii obstáť, ako cestoval a poznával (na vlastné trovy bol v USA), ako študoval. Je to poučné a inšpirujúce pre mladých ľudí.

Foto: SLOVENSKÉ CENTRUM DIZAJNU

SLOVENSKÉ CENTRUM DIZAJNU Vládny salónik z bratislavského letiska bude tvoriť jeden z pilierov dlhodobej expozície dizajnu.

Zaujímavé sú však jeho spomienky aj pre pamätníkov. Napríklad rozprávanie o tom, ako vnímal vládny salónik na letisku, ako kedysi perfektne vyzeral a teraz je v depozitári. Dobre padli však aj dôvetky teoretika Matúša Dullu, lebo architekti rozprávajú veľmi voľne. Dulla výpovede zaraďoval do kontextu, čo je dôležité. Zišlo by sa veru viac a dôkladnejších filmov o slovenskej architektúre, lebo ona veľmi zaujímavým spôsobom svedčí o tom, ako sa žilo a žije.