Tanec pre kameru či tanečný film spája médium živého umenia, akým je pohybová performance a film. Synergia umeleckých druhov dáva autorom príležitosť premýšľať nad zaužívané rámce a nachádzať inovatívne riešenia. Na jednej strane je pohyb a pocit tela, jeho vzťah k priestoru a zvukom či k premenlivosti a obmedzeniam priestorovej situácie, a na druhej strane pohyb oka kamery, ktorá rámcuje, vyberá, určuje, čo bude videné.
Špecifický prístup si vyžaduje aj dramaturgická kresba myšlienky vyjadrenej telesne i verbálne a filmová montáž. Všetky vymenované prvky súznejú na výbornú vo filme Roselyne. Vznikol na základe konceptu performerky a tanečnice Cécile Da Costa, ktorá vo filme aj účinkuje. Jej námet, ideu a performance preniesli do audovizuálneho jazyka mladá režisérka Tereza Vejvodová a slovenský kameraman Dušan Husár. Zámerom umelkyne bolo "umiestniť postavu Roselyne do iného časopriestoru, aký poskytuje javisko a sledovať, čo sa stane“. Roselyne je neukončená bytosť, so svojím chaosom sa snaží zmieriť, skrýva sa. V uzavretom, minimalistickom priestore tmy aj v sebe.
Film komunikuje jej reflexiu a proces stávania sa sebou. Roselyne preskupuje svoju minulosť, nachádza sa v akomsi bezčasí, kde prehodnocuje, počíta, rozbíja sa, aby bola zo starých súčastí preskladaná. Myšlienka filmu aj rovnomenného predstavenia, na ktoré dielo nadväzuje, je prastará. Skúmanie hraníc vlastnej identity, určovanie sa v dotyku so svetom je tu uvedomelým a zhmotneným aktom.
Foto: Michal Heriban
