Godard je však Godard a iste aj tento jeho počin si nájde dlhé rady zástancov. Niektorým možno bude stačiť, že sa v ňom objaví Patti Smithová. Smrteľníkovi, ktorý si lístok do kina kúpil v nádeji, že bude zabávaný, alebo aspoň obohatený o nové pohľady, však ťažko niektorý film odporučiť menej. Socializmus práve dorazil aj do slovenských filmových klubov.
Socializmus má tri časti. V prvej divák sleduje pasažierov výletnej lode a – zatiaľ ešte s nádejou, že dej niekam smeruje, počúva útržky ich rozhovorov. Očividne riešia niečo kľúčové. Ale čo vlastne? Stratené španielske zlato? Alebo sú to len konverzačné cvičenia niekoľkých úzkostlivých ľudí? Tajnička ostáva prázdna a film pokračuje na novej pôde. Kdesi na benzínovej pumpe postáva dievča s knihou a odmieta komunikovať s hocikým, kto používa slovesá „mať“ a „byť“. Čoskoro divák vytuší, že týmto neduhom trpí vďaka rodičom, ktorí s deťmi „diskutujú na základe demokratických princípov“. Samozrejme, prečo nie. Vo veľkom finále na diváka útočí prestrih dokumentárnych záberov, akýchsi heslovitých prívlastkov miest ako Odessa či Atény.
Pre koho snímka Socializmus vlastne je? Čo chce Godard svetu povedať? Že bola vojna? Alebo že kedysi dávno bola aj Francúzska revolúcia, ktorej heslo sloboda – rovnosť – bratstvo sa v scenári opakovane skloňujú?
Žiadna z postáv neprejaví počas celého filmu kúsok ľudskosti – snáď s výnimkou detí, ktorým snímka vďačí za niekoľko málo uvoľnených momentov. Žiadna z myšlienok filmu nie je nahlas vyslovená či aspoň názorne ukázaná. Vyslovené vety vlastne nemajú s realitou takmer nič spoločné. Chvíľami sa zdá, že jediným kľúčom pri režisérovom výbere slov a obrazov bola práve ich nezrozumiteľnosť. S touto neznesiteľnou atmosférou samozrejme dokonale korešponduje zvuk, ktorý niekedy zámerne vypadáva, inokedy preskakuje, prípadne diváka násilnými údermi do klavíra núti k pocitu, že je niečo strašne zle, len nie je celkom jasné, čo to je. Priateľský nie je ani obraz. Väčšine postáv vlastne nikdy divák neuvidí poriadne do tváre.
Je nad slnko jasnejšie, že si toto všetko Jean-Luc Godard uvedomuje a rovnako samozrejmé je aj to, že to bol jeho režisérsky zámer. Na druhej strane však potom vyvstáva otázka, aký divácky zámer môže donútiť človeka tento takmer dvojhodinový hlavolam rozlúskavať? Pozerať Socializmus je totiž rovnako „povznášajúce“, ako nechať sa dve hodiny zavádzať niekým, kto aj tak nechce nič povedať.
Napokon tým najlepším z filmu sú pekné zábery na európske mestá a asi 15 sekúnd spevu Patti Smithovej.
