Mináčova novinka stojí najmä na príbehoch „Wintonových detí“. Najprv hovoria o svojom živote v predvojnovom Československu. Útržkovité spomienky vyznievajú idylicky. A vyzerá to tak, že aj Nicholas Winton viedol v Anglicku pokojný a spokojný život. Keď sa však vybral do Prahy, naďabil na problémy. Chodili za ním prevažne židovskí rodičia, aby im pomohol dostať z krajiny ich deti. Začal rozposielať listy do zahraničia, aby zistil, čo sa dá robiť. Spočiatku sa zdalo, že sa toho veľa robiť nedá. Winton bol však vynaliezavý a napokon zorganizoval veľkú akciu na prevoz českých a slovenských detí do rodín vo Veľkej Británii…
Jemná práca a pátos
Mináčovo rozprávanie má dobrý spád. Kombinuje výpovede „Wintonových detí“ s množstvom archívnych materiálov, ktoré celý tvar dynamizujú a ich odťažitosť sa ruší zážitkovým nábojom v slovách protagonistov. Tvorcovia sa s touto kombináciou občas zaujímavo pohrali. Ako napríklad v scéne, keď jeden z aktérov spomína na príchod hitlerovských vojsk do Prahy a hovorí, že v prizerajúcom sa dave bolo také ticho, až by sa dalo počuť spadnutie špendlíka. Filmári na chvíľu nechali vyniknúť iba plazivý šepot kolies auta, v ktorom sa vezie sám „Führer“.
Jemnejšiu prácu však strieda pátos, ktorý súvisí aj s hranými vsuvkami. Tie zväčša ilustrujú povedané a snažia sa umocniť emocionálne vyznenie slov. Akoby sa vopred rátalo s citovou otupenosťou publika a preto naň bolo treba vytiahnuť údernejšie prostriedky. Prenášať osobnú skúsenosť „Wintonových detí“ sprofanovaným inscenovaním s dojemnou hudbou je však zvláštne. Hraná rekonštrukcia bolestnej rozlúčky rodičov s deťmi na železničnej stanici divákom ponúka „predžutý“ zážitok a splošťuje takúto skúsenosť. Nestačili by slová a tváre ľudí, ktorí to skutočne zažili? Mohlo to byť autentické a výpovednejšie.
Práve samotní protagonisti filmu majú najväčšiu cenu. A zaujímavé nie sú len ich osudy, ale aj sledovanie toho, ako funguje ich pamäť, čo sa im pri spomínaní na dávne udalosti vybavuje (a čo vybrali autori snímky). Joe Schlesinger napríklad hovorí, že naňho po príchode do Anglicka zapôsobilo zvýšené nástupište na stanici a tento dojem v ňom pretrváva dodnes. Iný protagonista zase spomína na to, ako v čase jeho dospievania v Británii bombardovali mesto a on sa mohol v kryte ľahšie pritúliť k dievčaťu. „Takže keď chvíľu nebombardovali, dosť mi to chýbalo,“ dodal. Nickyho rodina teda nie je zostavená iba z trúchlivých návratov do dramatických situácií, ukazuje aj úsmevné a uvoľňujúce momenty.
Záverečný apel
V závere sa pátos opäť zosilňuje, keď tvorcovia obracajú pozornosť k mladým, ktorých nakazil wintonovský „vírus dobra“. Táto citová nátlakovosť má svoje odôvodnenie – odráža, ako doterajšie reakcie divákov zapôsobili na Mináča a jeho kolegov. A je to tiež pokus o veľkolepé zakončenie wintonovskej série filmov cez nový apel na mladé publikum. Melodramatické oslavovanie dobročinnosti však zároveň naznačuje, že to nie je samozrejmosť, keď sa človek správa k inému ako jeho blížny. Akoby bolo nutné diváka rozmaznávať a dojímať ho nad rámec holého rozprávania tých, ktorí prežili čosi naozaj silné.
Nickyho rodina, SR, ČR 2011
scenár: Matej Mináč, Patrik Pašš
réžia: M. Mináč
slovenská kinopremiéra: 16. júna
