Zdeněk Svěrák: Humor je jediná obrana proti smrti

"Najväčšia nemilosrdnosť je, keď manželka pri čítaní mojich textov zaspí. Je totiž mojím prvým korektorom," s úsmevom priznal Zdeněk Svěrák. Scenárista, dramatik, textár a herec bol včera magnetom Art Film Festu ako laureát ceny Hercova misia. A na Mostík slávy pripevnil mosadznú doštičku so svojím menom.

20.06.2011 14:09
Zdeněk Svěrák Foto:
Zdeněk Svěrák na filmovom festivale Artfilm.
debata

Filmy podľa vašich scenárov získali množstvo ocenení. Dokáže vás ešte potešiť ďalšia cena?
Človek potrebuje pochvalu. Už od detstva. Znamená viac ako trest, a to hovorím ako učiteľ. Ako žiak by som sa bol pre pochvalu pretrhol. Keď mi pani učiteľka povedala, napísal si to pekne, prečítaj to nahlas, bolo to pre mňa vyznamenanie, ktoré bolo vzpruhou k ďalším slohovým prácam.

Nebol Oscar najúžasnejším ocenením tvorby?
Je to vyznamenanie, ktoré príde raz za život. A náhodou. Nám sa to podarilo až na tretí pokus. Najskôr bola nominovaná komédia Vesničko má středisková, potom Obecná škola, ktorá tiež Oscara nedostala. Kolja priniesol náhodou tému, ktorá je zrozumiteľná na celej zemeguli, na rozdiel od tém predchádzajúcich filmov. Oscarový film má vždy potenciál osloviť Eskimákov, Indiánov, belochov aj černochov.

Pred filmovou kamerou uprednostňujete javisko. Prečo?
V divadle nás divák stále chváli. Hráme len komédie, takže smiech je pochvala. Potlesk zas potvrdenie – dobre si to zahral. Je to ustavičné odmeňovanie.

Ako ste sa vlastne na javisko dostali?
Keď som sa prvýkrát začal pokúšať ako ochotník o hranie, v študentskom súbore bol režisérom Ladislav Smoljak. Prijal ma. Bol som však strašný trémista. Naštudovanú hru sme hrali dva razy, viac nie. Bolo v tom 20 percent radosti a 80 percent hrôzy. A bol som vždy rád, keď sa predstavenie skončilo. Utvrdil som sa, že zo mňa herec nikdy nebude, pretože ani hlas nemám poriadny. A prečo by som to vlastne robil, keď je v tom viac bolesti ako radosti.

Čím ste hrôzu prekonali?
Založili sme Divadlo Járy Cimrmana – napadlo to Jiřího Šebánka, nie mňa. Umožnilo nám hrať predstavenie trebárs stokrát, dvestokrát za sebou. Z ochotníka sa tak pomaly stáva nebojácny človek, ktorý si na javisku užíva. Pribúda podiel radosti, ubúda hrôzy. Aj človek, ktorý nemá herecké školy, ak sú mu dopriate toľké reprízy, sa naraz stane profesionálom.

Pred kameru vás prvýkrát dostal Jiří Menzel vo filme Zločin v šantáne. Kde vás objavil?
Chodili sme do jednej školy. Keď som maturoval, on na mňa vzhliadal ako na staršieho spolužiaka. Myslím, že ako herca ma objavil v Divadle Járy Cimrmana. Aj ako scenáristov nás s Ladislavom Smoljakom objavil Barrandov práve tam. Keď sme urobili hru Vražda v salonním kupé, ponúkol nám dramaturg Barrandova Sergej Machonin, či by sme ju neurobili ako film. Skúsili sme, no najskôr sa to nepodarilo.

Čo sa stalo?
Povedali nám, že takéto látky nie. Príbeh hry sa totiž odohrával na prelome 19. a 20. storočia. Že máme napísať niečo súčasné. Napísali sme Jáchyme, hoď ho do stroje!, Marečku, podejte mi pero a potom s Menzelom Na samotě u lesa. To boli tri naše prvé pokusy.

Prečo je pre vás písanie scenárov – na rozdiel od poviedok – najťažšou prácou?
Robíte fundament pre film, ktorý sa netýka iba vás, ale nabalí sa naň veľa ľudí. Režisér, kameraman, všetky filmové remeslá, herci, zatiaľ čo poviedku píšete sám pre seba a nakladateľ ju buď vytlačí, alebo odmietne. Prvú verziu scenára vám nikdy nevezmú, a tak len prerábate a prerábate.

Ktorý váš scenár mal najviac verzií?
Najviac som musel prerábať scenáre dvoch filmov – vojnovej drámy Tmavomodrý svět a komédie Vratné lahve, ktoré nakrúcal môj syn Jan. Preňho bola dobrá až desiata verzia.

Väčšina vašich filmov sú komédie. Je humor vaša parketa?
Nie sú to zvyčajne komédie na popukanie. Niekedy len na úsmev, občas je v nich aj dosť smútku. Humor je však jediná obrana proti smrti. Scenár života nikdy nemá dobrý koniec, takže mu vzdorujem humorom.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy