Ako ste sa dostali k rómskej téme?
Obraz, ktorý nám o Rómoch sprostredkúvajú médiá, je veľmi zjednodušený. Vidíte len dve polohy – úspešných muzikantov alebo biednych ľudí v osade. Akoby medzi tým nič neexistovalo. Pritom na Slovensku je veľa rómskych remeselníkov, podnikateľov, stavbárov. Chceli sme o tom nakrútiť film, aby ľudia pochopili, že naše svety sa sú si bližšie, ako si myslíme, že mnohé problémy máme dnes spoločné: napríklad nezamestnanosť. Akurát v osadách je všetko vyhrotenejšie.
So scenáristom Markom Leščákom ste prešli rómske osady na východnom Slovensku. Čo ste hľadali?
Vedeli sme, že takýto film nenapíšeme pri stole. Museli sme sa rozprávať s ľuďmi, o ktorých je náš príbeh. V osadách žije skoro 200-tisíc ľudí vo veľmi zlých sociálnych podmienkach a v biede. Neoficiálne čísla hovoria, že aj viac. Chceli sme zistiť, ako to tam vlastne funguje.
A zistili ste?
Vytvorili sa getá chudoby tak ako v Riu de Janeiro alebo Indii. Tam nás „milionári z chatrče“ dojímajú, ale k tým našim sme ľahostajní. Keď istú skupinu ľudí vyčleníte zo spoločnosti – alebo sa vyčlení sama, lebo to je dvojstranný mechanizmus – vytvorí si vlastné pravidlá. Veľmi tvrdé a kruté. Začne silnieť úžera, kriminalita. Ľudia nemajú prácu, strácajú pocit dôstojnosti, pomaly mizne nádej na zmenu. S Markom sme si uvedomili, že bez spolupráce celej spoločnosti sa taký rozsiahly problém nedá vyriešiť. Vyžaduje to však istú dávku empatie a solidarity, vzájomného poznania.
Ako vás v osadách prijímali?
Každá osada je iná. Niekde sa nám otvorili, inde s nami hovoriť nechceli. Kľúčom bola skúsenosť, ktorú mali s gadžami. Tí, ktorých oklamali, boli opatrní. Na mnohých miestach je obojstranne narušená elementárna dôvera medzi Rómami a bielymi a bude dlho trvať, kým sa obnoví.
S kým všetkým ste sa stretli?
Spoznali sme všelikoho. Nezamestnaných, ktorí si nevedia nájsť trvalú robotu viac ako desať rokov. Úžerníkov, ktorí požičiavajú peniaze. Rómov, ktorí boli vo väzení a po návrate pomáhajú kňazom. Chlapov, ktorí hľadali stratené rómske dievčatá po Európe. Muzikantov, sociálnych pracovníkov, ale aj ľudí z rôznych cirkví, ktorí sa pokúšajú pomáhať. Keď nám Rómovia začali dôverovať, rozhovorili sa o svojich životoch. Ich príbehy boli veľmi silné, vypovedali o našej súčasnosti a mnohé sa dostali do filmu.
Prečo ste urobili hlavným hrdinom štrnásťročného Adama?
Mysleli sme, že najzaujímavejšie je ukázať takú komplikovanú tému z pohľadu dospievajúceho chlapca. Človeka, ktorému ešte nie je všetko v živote jasné. Človeka, ktorý ešte len hľadá svoje miesto v živote a veľmi citlivo vníma, čo sa deje okolo neho.
Kde ste našli jeho predstaviteľa?
Janka Mižigára a Martina Hangurbadža, ktorý hrá jeho brata, sme našli v Krížovej Vsi v pastoračnom centre. Sú najlepší kamaráti, aj pri nakrúcaní boli stále spolu. Obaja sú športovci, hrajú futbal. A Janko je aj bubeník gospelovej kapely. Martinku Kotlárovú, ktorá hrá peknú Julku, sme našli v Spišských Tomášovciach. Mirku Jarábekovú a Máriu Oláhovú sme zas našli v Detve. Básnika Ivana Mirgu v Spišskej Novej Vsi. Máme dokonca aj dvoch hercov z Paríža. Miro Gulyas a jeho žena Marcela odišli z Košíc roku 1995, ale nestratili kontakt s jazykom. A tak hrajú vo filme veľké postavy.
Akí boli neherci prvýkrát pred kamerou?
Dobrí. Veľmi rýchlo pochopili mechanizmus nakrúcania. Jankovi a Martinovi stačilo málo, aby sa dokázali sústrediť, mnohé scény zo scenára mali zažité. Hrali zvnútra. Nikdy som im nemusel predohrávať, čo majú robiť. Len som vysvetlil zmysel scény a oni to zahrali. Na konci natáčania boli na úrovni hociktorého profesionálneho herca.
Nebola teda práca s nehercami náročnejšia ako s profesionálmi?
Pri hľadaní obsadenia sme s Ingrid Hodálovou, vedúcou nášho castingu, precestovali celé Slovensko. Keď sme vybrali okruh ľudí, ktorí by vo filme mohli hrať, spravili sme veľké sústredenie v Kežmarku. Chcel som, aby si neherci zvykli na kameru a všetkých ľudí okolo. Skúšali nejaké situácie zo scenára, učili sa dialógy. Veľmi nám pri tom pomohla Helena Akimová, ktorá náš scenár preložila do rómčiny. Jazyk sa stal napokon rozhodujúcim kritériom pri výbere. Rómčina má veľa podôb a my sme sa rozhodli pre spišský dialekt. Mnohých veľmi zaujímavých Rómov sme preto museli vynechať.
Nebolo im to ľúto?
Asi áno, ale aj nám.
Cigána ste nakrútili v rómčine. Myslíte, že chytíte aj Nerómov?
Keď čítali titulky na anglických filmoch, prečo by nečítali titulky na rómskom? Vo filme počuť rómčinu v rôznych polohách: v nežnej, smutnej, veselej, emotívne vypätej. Mnohé sa dá o kultúre spoločenstva cez jazyk pochopiť. Mimochodom, mám študentku z Afganistanu Saahru Karimi. Keď mi premietla svoj film z Kábulu, pár slovám som rozumel. Mali podobný základ ako rómske.
Ako sa nakrúcalo v osade Richnava s húfom Rómov za chrbtom?
Je tam skoro 90-percentná nezamestnanosť, čiže majú veľa času. Filmovanie bola pre nich nová skúsenosť, pozorovali nás pri natáčaní každého záberu. Svojím spôsobom korigovali pravdivosť toho, čo robia herci pred kamerou. Keď boli falošní, tak sa smiali. Keď boli dobrí, aj zatlieskali. Inak vo filme je hneď na začiatku veľká scéna svadby a hrá tam skoro pol osady. Povedali sme, nech každý príde vo sviatočnom a naozaj prišli vyobliekaní.
Čo hudba?
Chcel som, aby v Cigánovi zazneli aj rôzne podoby rómskej hudby. Na svadbe hrajú Bartošovci z Čierneho Balogu. V iných scénach sa objaví autentická hudba, ktorú pozbierala na svojich etnografických cestách Jana Belišová. Zaznie aj rómpop zo Strání pod Tatrami alebo z Rakús.
Už ste film Rómom premietli?
Pre hercov sme spravili pracovnú projekciu hneď po nakrúcaní. Strihal som na mieste a mal som zoradený materiál. Reagovali veľmi spontánne: smiali sa, každú situáciu komentovali, niektorí sa aj rozplakali…
A čo ľudia z osady?
Neviem, či ste si všimli – Rómovia zmizli z kín. Kiná v dedinách zanikli a do multiplexov sa ľudia z osád na film nedostanú. Je to pre nich drahé. Rozhodli sme sa, že dnes spravíme pre Richnavskú osadu samostatnú premiéru. Nápad nadchol nášho priateľa Juraja Baláža a ten tomu venoval množstvo práce. Som veľmi zvedavý, ako budú Rómovia reagovať. Žije tam 1 500 ľudí, možno to bude najväčšie publikum, ktoré náš film uvidí.
Čo si sľubujete od svetovej premiéry Cigána na festivale v Karlových Varoch?
Bol by som rád, keby na náš film chodili aj diváci v zahraničí. Ale najspokojnejší by som bol, keby ho prijali Rómovia a keby mal zmysel pre ich kultúru. A hlavne – keby sa stal súčasťou širokej celospoločenskej hlbšej diskusie o spolužití Rómov a Slovákov. Myslím, že je nutné, aby sme sa začali navzájom chápať. Za ten čas, čo som strávil prácou na tomto filme, sa už pozerám na mnohé veci z ich pohľadu.
Napríklad?
Keď poslanec povie, že treba zobrať dávky v hmotnej núdzi všetkým, ktorí 270 dní nepracovali, tak viem, že v „našej“ osade príde o jedlo 75 percent ľudí. Oni sa so svojím vzdelaním a možnosťami v regióne nedokážu zamestnať. Je to akoby ste hodili neplavca do hlbokej vody – utopí sa. Jediný výsledok bude, že sa mladí zradikalizujú.
Zdôrazňujete, že Cigán nie je len film o Rómoch. Ako to myslíte?
Je to aj správa o nás. Za tie dva roky, čo sme strávili na filme, sme videli, ako gadžovia s Rómami manipulujú. Ako do osád nosili počas volieb cukríky a víno. My bieli sa dištancujeme od Rómov, ale keď sa nám to hodí, všetci ich využívame. Sme citliví na to, že Rómovia okrádajú gadžov. Ale ja som ešte nevidel Róma, ktorý si z poslaneckého platu kúpil vilu v Chorvátsku, má súkromné lietadlo a porušuje dopravné predpisy na svojom maserati. Okrem toho už sme sa dočítali, že aj gadžovia okrádajú Rómov. Keď prídu podporné fondy z Európskej únie, gadžovia si poopravujú svoje školy, vykážu, že tam chodia traja Rómovia a je to. Nie sme veľmi iní. Akurát oni sú v horšej situácii, tak sú agresívnejší.
Už dlhšie ste aj producentom svojich filmov. Aby ste ustrážili financie?
Producentom som sa stal z núdze. Na vznik filmu je dnes potrebných niekoľko zdrojov. Na Slovensku, v Čechách, v Poľsku. A začal som produkovať aj preto, aby som mal dosah na to, ako sa s filmom bude narábať po jeho dokončení. Chcel by som, aby Cigán chodil aj na festivaly a akcie, na ktoré producenti filmy zvyčajne nechcú púšťať. Aby sa dostal k ľuďom, pre ktorých bude možno dôležitý.
