Keď bol neskôr na Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti, opäť Vávru vyzdvihoval. Spomínal na jeho profesionalitu, rozhľad a hĺbavé rozbory filmov. „Profesor Vávra je pre mňa všetkým, čo stálo na začiatku mojej kariéry. Ak som sa niečo naučil o filmových formách, tak od neho,“ povedal Kusturica. V lete sa tí dvaja ešte stretli. Naposledy. Vo štvrtok 15. septembra Otakar Vávra zomrel. Režisér filmov Cech panen kutnohorských, Krakatit, Romance pro křídlovku či Kladivo na čarodějnice mal 100 rokov.
Obdiv a výhrady
Otakara Vávru si vážia aj jeho ďalší žiaci, z ktorých sa stali uznávaní tvorcovia. Či už je to Jiří Menzel, alebo jeho slovenský kolega Juraj Jakubisko. „Na Vávrových filmoch som obdivoval remeselnú stránku. Hovorieval nám, že režisér musí ovládať remeslo. A keďže film je syntetické umenie, musí sa vyznať v hudbe, výtvarnom umení, práci s hercom aj v technických záležitostiach. On nás učil priamo na dielach,“ povedal pre Pravdu Jakubisko vo februári tohto roku, keď sa Otakar Vávra dožíval stovky.
Nestor českej kinematografie bol sebavedomý tvorca, ktorý sa púšťal do rôznych žánrov – od komédií cez poetickú romancu, drámu s vedeckofantastickými prvkami až po historické veľkofilmy. Jeho kritici však pripomínajú aj čosi iné. „Vávra vždy dokázal nielen prudko zmeniť štýl, ale tiež náhľad, myšlienky – uplatnil sa v demokratickej prvej republike, vzápätí sa nenápadne zžil s ideologickými potrebami protektorátnych dohliadateľov, neskôr Gottwalda – Nejedlého (husitská trilógia), a po intelektuálnom intermezze rokov šesťdesiatych vyhovel aj Gustávovi Husákovi (Dny zrady, Sokolovo, Osvobození Prahy),“ napísal o jeho tvorbe filmový publicista Jiří Cieslar. A nebol jediný, kto Vávrovi vyčítal spriahnutosť s mocou a charakterové zlyhania.
Rešpekt na pľaci
Pri nakrúcaní ho však spolupracovníci rešpektovali ako silnú autoritu. Počas svojej dlhej kariéry napísal viac ako 80 scenárov a režíroval päťdesiat filmov. K tým najznámejším a najuznávanejším patrí Kladivo na čarodějnice (1969). Temný film, ktorý sa odohráva v 17. storočí a tematizuje brutálne praktiky mocenských predstaviteľov. V tomto príbehu sa predviedla aj slovenská herečka Soňa Valentová. „To mučenie a násilné vypočúvanie ľudí vo filme mohlo vtedajšej garnitúre všeličo pripomínať. Veď išlo o to, že keď vám niekto stojí v ceste k moci, tak si na neho niečo nájdete a odpracete ho do väzenia alebo dokonca popravíte,“ upozornila Valentová. „Takto si predstavujem historický film – s pravdivou dobovou pochmúrnosťou, nie nasladnutý, až rozprávkovo kašírovaný. Pri nakrúcaní nenechával pán Vávra nič na náhodu. Vybral si výborných hercov, dbal na ich vedenie a zároveň na výtvarnú koncepciu filmu. Nebolo to rýchle nakrúcanie, ale s plným nasadením, čo na výsledku vidieť, a preto snímka dodnes tak silno pôsobí,“ dodala slovenská herečka.
Režiséri síce spomínajú na to, aký vplyv mal na nich Vávra počas štúdia, ale zrejme to bolo aj opačne. Najmä v šesťdesiatych rokoch, keď sa formovala československá nová vlna. Jakubisko prezradil, že Vávra sa vtedy priblížil k mladým tvorcom, keď oslovil napríklad slovenského kameramana Andreja Barlu. Podľa Jakubiska chcel Vávra nasať nové videnie, ktoré kameramani na Barrandove nemali. A z tejto spolupráce vznikli filmy ako Zlatá reneta či Romance pro křídlovku, ktoré radil k svojim najlepším.
Vrcholné obdobia
Filmový historik Vladimír Mlčoušek, ktorý učí na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, vidí vo Vávrovej kariére dve vrcholné obdobia. Spomínané tituly Zlatá reneta a Romance pro křídlovku zastupujú to druhé, zo 60. rokov. Mlčoušek tvrdí, že vtedy Vávrovej tvorbe prospela inšpirácia lyrickou poetikou básnika Františka Hrubína a vitalitou nastupujúcej generácie filmárov. „Prvé vrcholné obdobie mal ešte v 40. rokoch minulého storočia, čoskoro po svojom triumfálnom nástupe. Čo sa týka kvality, tak v tom čase nemal takmer žiadnych konkurentov. Jeho séria vydarených literárnych adaptácií dodnes patrí k tomu najlepšiu, čo vtedy v českej kinematografii vzniklo,“ myslí si Mlčoušek.
Podľa neho bol režisér Vávra príkladom skúseného a svedomito pripraveného praktika, ktorý si vedel vybrať kvalitnú predlohu, výborných hercov aj spolupracovníkov. Presadil sa najmä ako tvorca vážnych psychologických filmov s dramatickým príbehom, kde dokázal rovnako presvedčivo stvárniť „kľúčové“ scény, ako i zdanlivo druhoradé detaily. „Vávrovi sa podarilo – azda ako jedinému filmovému tvorcovi – prežiť všetky politické režimy na špici spoločenského aj umeleckého rebríčka. Bolo to zásluhou jeho cieľavedomo dodržiavaného tvorivého programu, ale aj vďaka jeho neobyčajnej 'jasnozrivosti, ktorá mu umožňovala byť v odhade vývoja politickej situácie vždy o krok vpred, čo potom využíval pri presadzovaní a realizácii svojich tvorivých plánov a životných cieľov,“ pripomenul Mlčoušek.
Po revolúcii však Otakar Vávra nakrúcal už len ojedinele. A nepodarilo sa mu ani zohnať peniaze na svoj vytúžený projekt o vražde Jana Masaryka.
