Odrazu sa pred očami formuje vnútorne bohatá hrdinka, ktorú režisér necháva krásne vyznieť. Áno, je to ďalšia z radu filmových adaptácií románu Charlotte Brontëovej. No aj vďaka Wasikowskej a režisérovi Carymu Fukunagovi stojí za to.
Kto je Jana Eyrová? Sirota v opatere tety, ktorá ju nemala rada. Dievča, ktoré ponižovali v charitnej škole. Žena, ktorá vyrástla na príkoriach, ale zachovala si dôstojnosť, vnímavosť, citlivosť a pevný charakter. Pôsobí étericky, koná inteligentne a priamo. To všetko očarí majiteľa panstva Thornfield, na pohľad húževnatého a drsného človeka. Edward Rochester sa však prejaví aj inak – ako utrápený muž, ktorý cíti, že Jana by mohla byť jeho vykúpením. Lenže ich láska nie je bez prekážok.
Žiadny nudný gýč
Film 34-ročného amerického režiséra Caryho Fukunagu nestojí na prostoduchej okázalosti. Hoci hovorí o veľkých emóciách, ktoré sú v duchu romantickej literatúry dokresľované prírodnými živlami a krajinnými prvkami. Vnútorne zranená a vyčerpaná Jana sa teda potáca po holých pláňach, ktoré bičuje vietor a v diaľke sa rodí búrka. Iste, nie je to nič originálne, ale v tomto prípade ani nič nemiestne či zbytočné. Mágia tmavých lesov, hmlistých vresovísk a pastvín, kde svoje osudy prežíva zopár roztrúsených ľudí, s týmto rozprávaním ladí. Je to príbeh z čias, keď príroda znamenala tajomstvo, človek sa v nej mohol rozplynúť, strácal sa a zostával sám so sebou, s vlastnými démonmi.
Fukunagova verzia Jany Eyrovej pritom dokáže komunikovať so súčasným divákom. Nezostáva uzamknutá v podobe nudnej ilustrácie starého románu obťažkaného bremenom povinného čítania. Tento film je elegantný a kultivovaný, ale nie vzdialený ako nejaké veľké dielo, ktoré už nemá čo povedať. Vnútorné svety hrdinov pôsobia veľmi presvedčivo. S krásnymi detailmi, z ktorých sa dá vyčítať napríklad sila ženskej intuície a empatie. Stačí nepatrné gesto rukou, aby sa malé neskúsené dievča spýtalo svojej vychovávateľky, čo sa s ňou deje. Cíti, že je niečo v neporiadku, a nemusí vidieť plač. Podobne Jana, keď je ešte dieťa, vycíti, že jej kamarátka potrebuje spoločnosť, že sa s ňou deje niečo dôležité, pri čom by nemala byť sama. Sú to momenty spolupatričnosti vo svete rozdielov, v ktorom mohol človek zakúsiť veľkú osamelosť.
Film osobností
Fukunagovi sa tiež darí vyvolávať napätie. Nielen náznakmi, že v temných kútoch panstva je ukryté tajomstvo, ku ktorému vedú mátožné zvuky. Napätie funguje aj v kľúčovom vzťahu medzi Janou a Rochesterom. Ten vzťah nie je banálny, pretože Jana Eyrová je osobnosť. Nie je to mĺkvo poddajná žena, ktorá sa dá ovládnuť. Žiadna prázdna nádoba, ktorú má vyplniť niekto iný. Naopak, vytvorila si pevné zásady, ktorými sa riadi, a keď sa baví s Rochesterom, sú si rovní. No neznamená to, že nie je zraniteľná a neistá. A to isté platí aj o na pohľad sebavedomom Edwardovi, ktorý si uvedomuje, že svoju milovanú nemôže ovládnuť, prinútiť, zlomiť. Také čosi ani nechce. Chápeme ho, pretože tvorcovia pekne zachytili fluidum ženy, ktorá ho tak očarila.
Pri sledovaní Jany Eyrovej nevzniká dojem, že filmári oprašujú literárnu klasiku z nutnosti a bezducho. Pôsobí to tak, že Fukunagu a jeho tím predloha naozaj oslovila a že im záleží na tom, ako s ňou pracujú. Aby aj oni oslovili divákov.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Jana Eyrová, Veľká Británia, USA 2011
scenár: Moira Buffiniová
réžia: Cary Fukunaga
hrajú: Mia Wasikowska, Michael Fassbender, Judi Denchová, Jamie Bell a iní
slovenská kinopremiéra: 20. októbra
