Vorlíček: Nápad som zodvihol z chodníka

06.11.2011 12:00
Helena Nováčková a Václav Vorlíček
Predstaviteľky Saxánky Helena Nováčková s režisérom Václavom Vorlíčkom. Autor:

Václav Vorlíček nakrútil filmy, na ktoré sa nedá zabudnúť - Tři oříšky pro Popelku sa opakujú nielen cez sviatky, vracajú sa komédie Jak utopit Dr. Mráčka, Což takhle dát si špenát, seriál Arabela, baladický Sokoliar Tomáš a mnohé ďalšie. Zdalo sa, že jeho dielo je uzavreté, že bude už len takto "točiť" dookola známe filmy, a on zrazu prišiel s pokračovaním Dívky na koštěti. Natočil nový film Saxána - Lexikón kouzel a tvrdí, že by rád ešte robil nejakú "vtákovinu".

Uplynulo už štyridsať rokov od premiéry filmu Dívka na koštěti. Prečo ste pokračovanie príbehu o Saxane nenakrútili skôr?
Cítili sme so spoluscénaristom Milošom Macourkom záujem o pokračovanie príbehu Saxany, aj sme si začali písať poznámky, ale nechali sme to tak. Obaja sme mali veľa práce, venovali sme sa svojim individuálnym projektom, čas bežal a situácia sa menila – animácie a triky si vyžadovali čoraz náročnejšie filmové riešenia, náklady narastali, videli sme, že by sme film už nezrealizovali vlastnými silami. Dostávali sme však ponuky na spoluprácu aj z okolia. Kým sme sa rozhodli, žiaľ, Miloš zomrel. A tak som do toho s novými spolupracovníkmi išiel potom už sám.

Boli ste dojatý z návratu k Saxane?
Pristupoval som k pokračovaniu príbehu absolútne bez nostalgie. Dívku na koštěti vidím predsa každý rok v televízii, a to na rôznych programoch, čiže ja som s tým filmom stále žil. Aj Petru Černockú stretávam pri rôznych príležitostiach, takže to tiež nebolo búrlivé stretnutie po rokoch. No priznávam – keď som jej zavolal, že bude znova hrať Saxanu, boli sme možno dojatí obaja.

Do pokračovania filmu sa vrátil aj Jan Hrušínský, diváci čakali aj Jana Krausa…
Neoslovil som ho, ale nemá to žiadny podtext. Jeho postavu sme v novej verzii filmu nerozvíjali. On hral v prvom diele jedného z trojice chlapcov, ktorých postavy jednoducho vyrástli a v novom príbehu by sa neuplatnili.

Čo vyžadujete od detských hercov? Prečo ste napríklad do úlohy Saxánky obsadili práve Helenu Nováčkovú?
V našom filme museli herci viesť dialóg s neexistujúcimi postavami, ktoré sa do priestoru dostávali až dodatočne pomocou počítača. Hrať "so stenou“ je náročné aj pre skúseného herca. Musí sa na toho neexistujúceho partnera dívať a hovoriť s ním, akoby tam bol. Helenka to hneď pochopila a bola prirodzená. Na skúške mala viesť dialóg s raráškom, nedospelým čertom, a bol som až prekvapený, ako jej to išlo. Vôbec sa nečudovala ani tomu, že vo filme bude mať deduška netopiera, triky ju neprekvapovali. Všetko brala ako samozrejmosť.

Celkom ako vy. S trikmi ste začali už vo filme Kdo chce zabít Jessii? pred polstoročím. Ako ste vtedy prišli na nápad oživiť Supermana?
Nápady niekedy ležia na chodníku, stačí ich zodvihnúť. Tak to bolo aj v tomto prípade. Bolo to po vojne, v Plzni ešte sídlila americká posádka. Vojaci už nemali čo robiť, a tak čítali americké komiksy. Potom ich vyhodili a vietor rozvial smeti po meste. Komiksy som nachádzal na chodníku a ten zvláštny úkaz ma inšpiroval. Predstavoval som si, že sa komiksové figúry dostali medzi živých ľudí a tiež žili. Neskôr som to rozprával Milošovi Macourkovi a jemu sa zapáčila táto myšlienka. Napísali sme si bodový scenár, išli sme na chalupu a tam sme Jessie dokončili. Film išiel hneď do výroby a bola to bomba. Komiksy u nás nevychádzali, takže po každej stránke to bola exotika. Dôležité je, že vtedy nakrúcanie stálo štyri milióny, čo boli smiešne peniaze.

Komiksy boli u nás „poklesnutý“ žáner a kulturistika úpadkový šport. Kde ste vzali svalovca Juraja Višného, ktorý hral Supermana?
Višný bol významný kulturista, získal rôzne zahraničné ceny, mal obdiv, ale u nás sa zdôrazňovalo, že kulturisti sa hnusne mažú masťami, aby sa leskli. Boli na posmech a veľa sa o nich nevedelo. Náš pomocný režisér však mal tip, že v Bratislave existuje Juraj Višný, ktorý nie je vôbec smiešny, naopak, že je to hotový Superman. Našiel ho v SND, kde bol inžinier Višný technikom. S nakrúcaním súhlasil a film mu priniesol veľký úspech. Potom prišiel rok 1968, Višný emigroval, uplatnil sa v zahraničí ako technik, zostal tam a my sme sa báli, že jeho emigrácia ohrozí náš film. Našťastie, keďže nebol z umeleckej brandže, jeho meno nikto nepoznal a nikto neskúmal jeho osud. Nevšimli si teda, že ide o emigranta a film Kdo chce zabít Jessii? sa hral.

Takmer v každom filme máte exotické meno. Kto ich vymýšľal?
Keď som navrhoval meno Arabela, Macourek si myslel, že to je maďarské meno. Pomýlil si ho s Arankou. Takže sme sa aj dohadovali, ale mená sme hľadali obyčajne v telefónnom zozname. Tam sme sa inšpirovali. Keď sme hľadali exotické meno pre Saxanu, povedali sme si, že musí obsahovať písmeno X, lebo to písmeno sa obyčajne vyskytuje aj v zaklínadlách, napríklad suplex, perplex a podobne. Vymýšľali sme rôzne kombinácie. Ja som si napísal to X aj na cigaretovú škatuľku a všelijako som tvary obmieňal. Naraz mi vyšla Saxana.

S Macourkom ste sa dali dovedna plánovane?
Bola to náhoda. Raz sme sa stretli vo vlaku, keď sme cestovali na zlínsky filmový festival. Poznali sme sa z videnia, vedeli sme o sebe, že sme obaja scenáristi a tak sme sa dali do reči. Hovoril som mu vtedy práve aj o tých komiksoch. A už sme boli dvojica.

Písali ste si na cigaretovú škatuľku – ešte to tak robíte? Neprinútila vás osemdesiatka vzdať sa fajčenia?
Jeden čas som osem rokov nefajčil, ale to už bolo dávno. Asi pred štyridsiatimi rokmi. Vtedy som si povedal, že fajčenie nie je nutné a že to vyskúšam bez cigariet. Začal som fajčiť fajku. Strašne mi však zavadzala! Pri práci, keď človek píše alebo niekomu niečo vykladá, potrebuje mať voľné ruky. Tak som sa vrátil k cigarete. Fajčím dodnes. Jiřina Bohdalová, moja rovesníčka, iba „prikuřuje“. Ja som si počas nakrúcania Saxánky zapálil, ona sedela vedľa mňa a že či jej dám šluka. A vyfajčila mi polovicu cigarety. Čiže ona akože nefajčí a ja fajčím.

Odkedy poznáte Jiřinu Bohdalovú?
Spoznali sme sa, keď mala asi devätnásť a ja dvadsať. Bol som v prvom ročníku na filmovej fakulte a ona v prvom ročníku na divadelnej fakulte. So spolužiakmi som vtedy cestoval do Orlických hôr a dievčatá z DAMU boli v Špindlerovom Mlyne. Keď sme pobyt končili, tak sme sa s Milošom Formanom a Martinom Hollým dohodli, že pocestujeme za dievčatami do Špindlu. Celú noc sme cestovali, štyrikrát sme presadali a keď sme prišli do chalupy pod Čiernou zjazdovkou, začuli sme z kuchynky obrovský rehot. To Jiřina bavila svoje spolužiačky. Predstavili sme sa, zoznámili a od tej doby sme kamaráti. Obsadil som ju do absolventského filmu na škole, potom som ju už veľmi neobsadzoval, až raz, po mnohých rokoch, prídem na nejakú recepciu a ona stojí pár metrov odo mňa. „Keď som ti hrala zadarmo, ty dobytok, tak som ti bola dobrá, čo?“ zavolala na mňa.

Teraz ste jej to odčinili. V pokračovaní Dívky na koštěti má úlohu, v ktorej sa rozmnoží na tri ženy. Písali ste tú postavu pre ňu?
Nezvyknem tak písať. Pravdou však je, že som to písal, ešte keď žila Stella Zázvorková. Ona to už hrať nemohla, a tak voľba padla na Jiřinu, s ktorou si rozumieme aj bez slov. Vedel som, že k deťom má dobrý vzťah, veď má dvoch vnukov, a že rozprávky má rada. Myslím, že to je pre ňu vďačná úloha. Má tam zaujímavý charakter – je mizerná spisovateľka, ale strašne sa vyťahuje. Jej postava sa vo filme parádi, aj z rozprávkovej ríše si pošle poslíka po šaty, koketuje s trpaslíkom. Jej sa tá úloha páčila. A tiež musela hrať „do steny“. Ja som jej napríklad robil partnera v niektorých dialógoch, aby mala ku komu hovoriť. Čupel som a robil som toho trpaslíka, s ktorým koketovala a ktorého vytváral počítač.

Vo filme majú významnú úlohu práve počítačové triky. Vymýšľali ste ich vy alebo odborníci, ktorí na filme pracovali?
Triky vznikli v hlave toho, kto písal scenár, a to som bol ja. Vymyslel som, ako by mali vyzerať, popustil som uzdu fantázii a potom nasledovala realizácia. To už bola iná vec! Po prvý raz som v takej miere mal možnosť užívať počítačovú techniku, takže som sa s ňou musel oboznamovať. Vedel som, o čo ide, lebo som už videl mnoho podobných filmov. Vedel som, aký je princíp, ale detaily som nepoznal. To som musel riešiť s odborníkmi, najmä s Viktorom Adamcom. Museli sme prerokúvať, aké postupy zvolíme, čo je možné. Dokonca sme museli z hranej časti niektoré scény pretočiť, pretože po technickej stránke boli pre počítačové spracovanie nevhodné.

V Saxane to bolo jednoduchšie? Čo je väčšia výzva – triky s počítačom alebo bez počítača?
Na prvý film o Saxane som mal celkom asi štyri milióny korún a vedel som, že sa do nich musím zmestiť. Aj s tými trikmi. Ak bol trik zložitejší, Vladimír Novotný, kameraman, ktorého som si vtedy špeciálne vybral, vymýšľal spôsob, ako ho zrealizujeme tak, aby to bolo prakticky zadarmo a aby sa trik dal natočiť počas normálneho natáčania. My sme totiž mali termíny a normy: musel som podľa plánu natočiť 40 – 44 metrov filmu za deň. Pretože to bol trikový film, troška nám normu znížili. Keď sme napríklad točili, ako Honza Hrušínský príde pred knižnicu s košíkom na hlave, dá si ho dole a jeho hlava tam nie je. Tak ten záber sa pripravoval od skorého rána. Pracovali sme do večera. Novotný bol vynikajúci kameraman, vyznal sa v optike, vedel, kde tú scénu nasvietiť. Osvetlením dosahoval optické efekty. Vyžadovalo si to však veľké premýšľanie, testovanie. Na jeden záber padol celý deň. Ja som to potom musel dohnať cez ďalšie dni, aby sme splnili plán a aby sme dostali prémie. V Arabele sme neskôr robili oveľa zložitejšie triky, tiež s Vladimírom Novotným a tiež týmto naivným spôsobom, spojeným však s jeho geniálnym myslením.

A najťažší trik z nového filmu?
Ten, ako sa otočí vo vzduchu vlak, urobí slučku a vráti sa na koľaje. Počítačoví experti najprv povedali, že to nepôjde, ale potom ich nadchlo robiť niečo, čo ešte nikto nedokázal. Keďže sú to fanúšikovia svojej profesie, tak nad tým sedeli a sedeli, až kým to neurobili. Vyfotili si vagóny v skutočnosti. vymodelovali si ich na počítači a uskutočnili ten trik. Mali sme veľkú radosť. Mňa bavia takéto „vtákoviny“ a keby som mal ešte niečo natáčať, tak jedine „vtákovinu“.

Václav Vorlíček
Režisér a scenárista sa narodil 3. júna 1930 v Prahe. Vyštudoval pražskú FAMU, réžiu absolvoval krátkym hraným filmom Direktíva. Po škole v roku 1956 nastúpil do ateliérov Barrandov a pracoval tam až do roku 1992, keď odišiel do dôchodku. Často spolupracoval so scenáristom a spisovateľom Milošom Macourkom. Nakrútil viac ako 30 filmov (napr. Kdo chce zabít Jessii?, Pane, vy jste vdova!, Dívka na koštěti, Jak utopit Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, Což takhle dát si špenát.) Známe sú jeho televízne seriály Arabela a Létající Čestmír. V tvorbe pre deti sa Václav Vorlíček preslávil najmä rozprávkou Tři oříšky pro Popelku. Vorlíčkov film Sokoliar Tomáš získal 2. cenu na festivale filmov v Chicagu v roku 2000 a v tom istom roku aj Čestné uznanie na festivale v Cottbuse, hlavnú cenu na festivale Ota Hoffmana v Ostrove a mnohé ďalšie ocenenia. V kinách práve premietajú jeho najnovší film Saxána – Lexikón kouzel.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku