Vstupujeme do nového roku, 12 na konci mnohých straší. Neovplyvňujú ľudia vlastnými apokalyptickými strachmi, čo s nimi bude?
Pýtate sa presne tej pravej. Som totiž čistý apokalyptik! Minule som stretla dirigenta Tóna Popoviča, prehodili sme asi dve vety, a on mi vynadal, že nemám byť negatívna. Lebo keď všetci budeme negatívni, tak sa tá negatívna energia začne kumulovať, narastať, až nás celkom opanuje. Povedala som si, že má pravdu. A akosi mi odľahlo, upokojila som sa.
Ako ste si už pokojnejšie predstavili, čo nás môže čakať?
Nemyslím si, že prídu nejaké strašné zmeny sveta. Asi len tá naša Európa „padne na hubu“. No všetko má prirodzený kolobeh. Prichádza ďalší cyklus. Keď to tak má byť, asi to na niečo bude. Ako inak má uvažovať človek, keď niektoré procesy nedokáže nijako ovplyvniť? Keď počúvam všetky tie správy, ktoré deň čo deň ohlasujú ďalšie zmeny, musím sa to naučiť vnímať aj z pozitívnej stránky.
Rozdávate humor, ľudia sa na vás tešia, berú si od vás pozitívnu energiu. Odkiaľ sa „napájate“ vy?
Vôbec netuším. Myslím si, že energia je len jedna. Akákoľvek – či negatívna, alebo pozitívna. A vo mne sa to transformuje do niečoho, čo potrebuje vyjsť von dosť špecifickým kanálom – väčšinou je totiž humorný. Aj v mojom osobnom živote. Navyše mám vtipného partnera. Keď už je najhoršie, tak pri Matthieuovi sa všetka moja negatívna energia úplne uzemní. Nikdy som nevedela odpovedať na otázku, odkiaľ čerpám inšpiráciu. Sú ľudia, čo dokážu napísať čosi koncepčné, a ja zas svoju energiu pretavujem do humorných scénok, ktoré niekoho rozosmejú – a iného ani nie.
V čom sa líši slovenský alebo stredoeurópsky humor od toho francúzskeho?
Náš humor sa veľmi odlišuje už aj od českého. Pocítila som to na našich predstaveniach, ktoré sme priviezli do Česka, kde publikum vníma úplne iné súvislosti a paralely ako u nás doma. Ešte viac sa líši od francúzskeho. Je to dané inou kultúrou, zázemím, históriou. Okrem toho vo Francúzsku existuje obrovské množstvo komediálnej produkcie vo filme, v televízii, v divadle. S nami sa to vôbec nedá porovnať, v tomto im nesiahame ani po pol päty.
Smejeme sa teda inak?
Slováci majú radi zemitejší humor, taký viac „od podlahy“. Môžem to porovnať na Partičke. Začali ju robiť aj v Čechách a teraz zažíva veľký boom. No my sme v tejto improvizačnej šou spontánnejší, máme radi hravosť, kým Česi aj Francúzi sú oveľa analytickejší. Aj v normálnom živote. Francúz zanalyzuje aj sendvič, mám to doma…
Necíti sa váš partner Francúz Matthieu Darras stratený v slovenskom humore, rozumie mu?
Ale áno. Práve preto, že je Matthieu veľmi analytický typ, naštudoval si slovenský humor viac ako ja. Veľmi dobre mu rozumie, aj sa na ňom baví. Keď ide slovenské predstavenie do Čiech alebo do Francúzska, neznamená to, že tam ho nikto nedokáže pochopiť. Hovorili sme skôr o povahe národného humoru. My sa napríklad tiež dokážeme pobaviť na anglickom humore, ktorý je takzvaný „mŕtvolný“ a ľudia ho majú radi. Rovnako v zahraničí vedia oceniť našu spontánnosť.
Humor je veľká téma a hoci sa ľudia pokúšajú o ňom „mudrovať“, očakávajú smiech. Najmä na Silvestra, hoci je trochu apokalyptickejší ako iné…
Nie je nič lepšie, ako vtipná apokalypsa.
Máte nejaké obyčajné predsavzatia do nového roku?
Každý rok si dávam základné obyčajné predsavzatie – prežiť. No v týchto dňoch sa človek neubráni správam o tom, čo všetko sa deje navôkol a vo svete. Takže to „prežiť“ nadobúda základný význam – aby moje dieťa bolo zdravé, aby sme s ním chodili k doktorom čo najmenej, aby nebolo hladné. Nemám veľké nároky, myslím si totiž, že sú zbytočné. Nevieme, čo nás čaká. Na druhej strane sa na to trochu aj teším. Som veľmi zvedavá, aké prídu zmeny, aj tie duchovné.
S týmto pocitom som sa už viackrát stretla najmä u ľudí vašej generácie. Tvrdia, že je veľmi zaujímavé, ako sa svet mení a kam sa uberá – je to pre nich vzrušujúce. Každý týždeň sa niečo deje.
Áno, to určite. Slovensko napríklad nikdy nebolo príliš často vo francúzskej tlači, ale za posledné obdobie – ojojoj, stali sme sa slávnou krajinou.
Pre euroval?
Aj. Ale aj pre štrajky, hoci samotní Francúzi štrajkujú každú chvíľu, takže pre nich to nie je nejaká novinka. Uvidíme, čo príde. Som z generácie, ktorá zažila pád železnej opony v tínedžerskom veku. A dnes je to naozaj veľmi napínavé. Kríza tu bola aj za Mečiara, ale teraz to vnímam ako dospelý človek. Som veľmi zvedavá, lebo už sa spolieham iba sama na seba, iba na to, čo dokážem urobiť, čo môžem zarobiť…
Svet sa čoraz rýchlejšie globalizuje, máme počítače, internet, sociálne a mobilné siete. Za pár prelomových rokov – z pohľadu histórie – akoby sme do toho všetkého skočili rovnými nohami.
Môj jedenapolročný syn dokáže vstúpiť do môjho iPhonu – vie si tam nájsť 3D aplikáciu, bez stresu si otvorí obrázky. Uvedomila som si odrazu, že my sme mali poruke akurát drevené kocky, keď sme boli maličkí, ako je on. Celá nastupujúca generácia je už posunutá ďalej, má iné vnímanie sveta, ako sme ho mali my.
Internet už nielen vplýva na politiku, ale ju dokáže aj organizovať. Vy ste v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom prezradili, že ste volili SaS. Nesklamala vás?
V odpovedi Jánovi Štrasserovi som dodala – nepýtajte sa ma, či ich budem voliť znova. Celá politická scéna je pre mňa sklamaním. Uvedomovala som si, že do toho idem trochu naivne, ale volila som zmenu, veľmi sme ju potrebovali. Odrazu tu bol závan nádeje. Najviac ma hnevá, že za všetkým stoja osobné motivácie.
Umelci na Slovensku sa prikláňajú k pravici, ale vo Francúzsku je to naopak – takmer každý umelec je ľavičiar. Ako to vyzerá u vás doma? Presviedča vás Matthieu?
Aj môj muž je čistý ľavičiar. No a potom máme doma rôzne politické výstupy.
Ako si to vysvetľujete?
Naše spoločnosti majú veľmi odlišný background. Presvedčenie Francúzov sa vyvíjalo z inej historickej skúsenosti, ako je naša. My sme prežili komunistický režim a teraz nás to odhodilo na opačný pól. Tiež si to musíme vyskúšať a pochopiť. Mám síce úplne odlišné názory od môjho partnera a celej jeho rodiny, ktorá mi to teda dala dosť pocítiť, ale keď o tom diskutujeme, začínajú mi rozumieť. Pochopili, že nie som žiadny extrémista. No nebudem vám ani hovoriť, čo som si vypočula na tému rovnej dane, keď som vyhlásila, že nie som za ich progresívnu daň. Ale ja som sa medzi ľavičiarmi pohybovala často – v Taliansku aj vo Francúzsku. Pre mňa to nie je nič nové a rozumiem im. Byť pravičiarom v týchto krajinách je úplne na figu. Majú úplne inak nastavené financovanie kultúry a sociálny systém ako my.
Pod spoločenskou solidaritou si predstavujú čosi iné ako naši politici?
Pre nich je úplne prirodzené, že ak človek zarába viac, mal by mal aj viacej platiť. Najväčší boháči sa vyjadrili, že keď bude mať Francúzsko problémy, sú pripravení zvýšiť svoj príspevky do spoločnej kasy ešte viac…
Keď obrátime list, veď sme už v druhej dekáde 21. storočia, ani veľké deti už nevedia, čo je železná opona, nie je už čas prihlásiť sa k ozajstnej solidarite?
Iný efekt má spoločenská solidarita, keď ide o niekoľkomiliónové národy, ako keď sa ju pokúsi vytvoriť taký malý ako náš. Akoby sme ešte stále na to neboli duševne pripravení, komunizmus úplne dokatoval myslenie ľudí, a teraz sa to preklopilo k ťažkému individualizmu. Francúzsko to už má dávno za sebou, hoci si nemyslím, že sa tam žije omnoho lepšie. Tiež je to zadlžená krajina.
Aký je teda váš postoj?
Solidaritu považujem za morálne správnu, v tomto som „ľavicová“, ale keď nie je z čoho? Mali by sme najprv našu krajinu stabilizovať, nedá sa na zelenej lúke z ničoho rozdávať. Je však pravda, že bezohľadný individualizmus, ktorý na Slovensku ovládol úplne všetko, vnímam veľmi silno. Verím, že je to len vývojová etapa postkomunistickej spoločnosti.
Kde vidíte budúcnosť svojho syna? Tu alebo vo Francúzsku?
Keď vyrastie, rozhodne sa sám, keď je Poloslovák – Polofrancúz, ale čo sa týka škôl, Francúzi majú vzdelanie nastavené oveľa lepšie. No ja sa cítim veľmi spriaznená so svojou krajinou a Matthieu to vie. Uvidíme, ako to celé dopadne.
Plánujete stráviť rok 2012 na Slovensku?
Áno, chceme byť teraz tu, lebo sa nám obom práca poskladala tak, že si to môžeme dovoliť. No určite pôjdeme na čas i do Francúzska – kvôli synovi aj mojej francúzštine.
Ako vás prijali do francúzskej rodiny?
Skvele, sú skutočne otvorení, veď sú to ľavičiari! K iným kultúram majú liberálny postoj. Je to intelektuálna rodina a bola som až prekvapená, čo všetko vedeli o Slovensku. Na druhej strane sa veľmi zaujímajú o to, ako vnímame veci, ako uvažujeme. Matthieuova sestra píše knihy pre mladých čitateľov – vyberá si rôzne zaujímavé témy, napríklad o dažďových pralesoch. Je to naozajstná aktivistka. Pomáhala som jej napríklad vyhľadávať informácie, ako to bolo u nás s prípadmi sterilizácie rómskych žien, keď sa podobné prípady objavili aj vo Francúzsku. Pre členov Matthieuovej rodiny sme zaujímavá krajina, možno trochu exotická. Boli tu a mimoriadne sa im tu páčilo.
Ako vo Francúzsku vnímajú Rómov oproti nám?
Majú väčší problém s prisťahovalcami z Albánska a Kosova ako s Rómami. Prichádzajú totiž z úplne inej civilizácie, akou je francúzska. Navyše je to veľká krajina, kde sa mnohé veci stratia, rozptýlia nielen územne, ale aj v spoločnosti. Majú dobre premyslené rôzne edukatívne programy.
Vy zas pracujete pre Divé maky, ktoré podporujú kvalitné umelecké vzdelanie pre nadané rómske deti…
Áno, aj ja podporujem jedného chlapca, ale to je v celom programe len také malé zrnko makové. Som presvedčená, že každá aktivita, ktorá rozvíja detskú osobnosť, hoci ide dlhodobý proces, je vždy veľmi potrebná. No je to veľký problém, aj čo sa týka takej tej „čistej“ charity, keď sa vyzbierajú peniaze, niekam sa pošlú a nik už nevie, čo je s nimi ďalej a či to vôbec malo význam.
Ako vnímate, že sa problémy rómskej komunity a spolužitia stále odsúvajú do úzadia?
Nedokážem to pochopiť. Veď je to alarmujúci problem. Mali by sme začať hneď, včera bolo neskoro. Veď je to mravčia práca. Na Divých makoch oceňujem, že z bohatej rómskej kultúry vyberajú, na čom sa dá pracovať ďalej. Je to veľmi ťažké, lebo sa veľakrát stane, že sa podporí talentované dieťa, a potom ho rodič zoberie so sebou niekde na zárobky na loď – do Anglicka alebo Írska. Napriek tomu si myslím, že je to správna cesta. Deti v detských domovoch napríklad často dostávajú materiálne dary z charity, ale nemajú to, čo potrebujú najviac – lásku. A program Divé maky neponúka matériu, ale „iba“ príležitosť. Rozvinúť osobnosť, talent, schopnosť uplatniť sa v spoločnosti.
Nie je to problém aj majoritnej spoločnosti – naučiť sa využiť príležitosti na rozvoj osobnosti?
Je to aj trochu inak. U nás je ešte stále veľa ľudí so socialistickým myslením, ktorí sa nehrnú využívať všetky ponúkané príležitosti. Ešte donedávna som si myslela, že to je ich chyba. Ale pod ľavicovým vplyvom mojej rodiny, som si povedala – prečo by vlastne mal byť každý tým najlepším? V jednej detskej pesničke spievajú oslíky, že nie každé zviera musí vyhrať dostihy. Milujem ju a spievam si ju s mojím synom. Táto doba nám diktuje, že musíme byť najlepší, najúžasnejší, ale prečo by človek nemohol byť iba priemerný a cítiť sa pritom v spoločnosti rovnoprávne a normálne? Veď každý z nás je v niečom priemerný a napriek tomu s tým žijeme úplne v pohode. Asi by sme mali pribrzdiť, hľadať radosť v tom, čo robíme, nie sa za každú cenu presadzovať.
Slováci to v sebe kedysi mali. Taký Jozef Mak Cígera-Hronského…
V obyčajnosti je naozaj veľa kvalít. Mám napríklad kamaráta, ktorý má podľa mňa IQ 170, vždy skvele študoval, stále mu to ohromne myslí. A najradšej robí parketára. V tom sa cíti naozaj šťastný a podľa mňa to je úplne správne. Aj keď viem, že jeho okolie a rodina to nechápu.
Čo si predstavujete pod prichádzajúcimi duchovnými zmenami, ktoré ste spomenuli na začiatku?
Sme zvyknutí brať. Vodu, potravu, vzduch… Raz mi rozprávala kamarátka vo Francúzsku, ako na pláži stretla staršiu paniu, ktorá upratovala neporiadok. Kamarátka sa k nej pridala a tá pani navrhla, aby oslovili aj iných – aké by to bolo úžasné, keby sa pridali – pláž by bola raz-dva čistá. Ale obe sa stretli s veľkou nevôľou ľudí, že by mali niečo urobiť. Automaticky prijímame, čo nám dáva Zem, ale zabúdame vracať. Bez ohľadu na to, či príde nejaká „duchovná zmena“, alebo nie, jin a jang funguje. Rovnováha musí byť. A keď ju narušíme, určite sa to prejaví.
Petra Polnišová
Narodila sa 24. februára 1976 v Bratislave. Vyštudovala bábkoherectvo na Vysokej škole múzických umení, potom pôsobila v Anglicku a v Miláne v divadle Teatro laboratorio mangiafuoco. Po návrate na Slovensko sa stala jednou z kľúčových osobností Divadla GUnaGU v Bratislave. Popularitu si získala ako humoristka v relácii SOS, kde bola aj spoluscenáristkou. Hrá v divadle L+S a na ďalších scénach. Za úlohu Milady Bučičovej vo filme Muzika bola nominovaná na cenu Slnko v sieti. V televízii ju možno vidieť v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Hoď svišťom a v relácii Partička. Ocenenia: Talent roka 2006, cena Stana Radiča za objav roka, OTO 2007 v kategórii humorista, absolútny OTO 2007, OTO 2009 v kategórii herečka.
