Zeman pritom svoje pohyblivé obrázky štylizoval do podoby dávnych rytín a knižných ilustrácií. A zároveň sa často odvolával na Méliesa. Francúzsky filmový priekopník Mélies je teraz hrdinom novej snímky Martina Scorseseho Hugo a jeho veľký objav.
Vyznanie
Sledovanie Vynálezu skazy či Baróna Prášila sa nespája len s nostalgiou, ale aj s obdivom k tvorcom, ktorí mali chuť a schopnosti pohrávať sa s možnosťami filmu, hľadať, skúšať, vymýšľať, a to celé v snahe zabaviť publikum niečím nevšedným. Pre Méliesa to, samozrejme, platí tiež. A Scorseseho novinka je vlastne vyjadrením pocty kinematografii a jej dejinám. Americká filmová akadémia jej prisúdila najviac – až jedenásť oscarových nominácií.
Hugo Cabret je dvanásťročný chlapec, ktorý prišiel o oboch rodičov a žije v odľahlých priestoroch parížskej železničnej stanice. Po otcovi mu zostal automaton – mechanická bábka, ktorú sa snaží opraviť. To ho privedie k starému predavačovi hračiek, ktorý má v obchode množstvo zaujímavých a užitočných vecičiek. Je to však namosúrenec, s ktorým sa ťažko vychádza. Lenže Hugo sa skamaráti s mladou Isabelle, o ktorú sa predavač stará, až napokon vysvitne, že ten zatrpknutý fúzatý starček kedysi nakrúcal fantastické filmy. Volá sa Georges Mélies.
Kúzlo stanice
Prostredie stanice má síce exkluzívnu obrazovú podobu, ale divák sa tam cíti ako pri návšteve starej povaly plnej skrytých zákutí a tajomných truhlíc, v ktorých sa dá všeličo nájsť. Aj na tej stanici je veľa miest, z ktorých je pekný výhľad na ostatných, ale pozorovateľ zostáva nevidený. Je tam tiež množstvo súčiastok, prístrojov, drobných aj veľkých mechanizmov, predovšetkým však hodinových súkolesí, ktoré naznačujú, že čas je pre film zásadnou veličinou.
Na stanici však nechýbajú ani príbehy. Nielen knižné, ale aj tie, ktoré sa odohrávajú medzi ľuďmi a nezriedka pripomínajú situácie zo starých komédií či melodrám. Napríklad prísny strážnik tam stvára psie kusy (v sprievode psa) a nemotorne sa odhodláva osloviť milú kvetinárku, ktorá sa mu zapáčila. No a, samozrejme, prichádzajú sem parné vlaky a tento výjav je úzko spätý so samotnými počiatkami kinematografie.
Scorseseho stanica je veľmi príťažlivé miesto a hoci sa cez ňu dostávame do minulosti, režisér nám zároveň dáva najavo, kam až filmové vyjadrovanie dospelo a koľko bariér prekonalo. Do stanice totiž vstupujeme veľmi dlhými zábermi, náročnými jazdami kamery, ktoré mapujú priestor a nechávajú ho vyniknúť v 3D formáte. Kdeže sú časy Méliesa, ktorý staticky zaznamenával akciu hercov v kulisách malej scény.
Veľký objav, ale…
Tá atraktívna stanica má však ožiť príbehom dvoch detí, a v tom už Scorsese nie je taký úspešný. Predstavitelia detských úloh tak trochu pripomínajú mechanické bábky, ktoré sa buď príliš očividne snažia naplniť režisérovu predstavu o potrebnej emócii, alebo je ich výraz mdlý či bezradný. Energiu spontánnosti z nich necítiť a ich puto je skôr papierové. Škoda, pretože prinajmenšom prvá polovica príbehu stojí hlavne na nich. Rozprávanie tu stráca ťah, nemá dostatok výrazných stimulov, až kým sa do popredia nepretlačí Mélies a jeho filmársky osud. Potom tvorcovia vytiahnu výborné/výborne spracované nápady a divák sa dočká viacerých silných momentov. Dokonca takých, ktoré dokážu dojať.
Objav, ku ktorému detskí hrdinovia dospejú, je teda vzrušujúcejší ako samotná cesta k objavu (hoci v luxusnom obrazovom vydaní) a keď Scorsese odkazuje na staré filmy alebo inscenuje postavu Méliesa pri nakrúcaní, je to zaujímavejšie ako rozprávanie o tom, čím prechádzajú Hugo a Isabelle. Scorsese si dal na snímke záležať, ale akoby mu tá snaha o pekný rodinný film a zároveň originálne vyznanie sa z obdivu ku kinematografii trochu zviazala ruky. Nestačí však, keď je výsledok viac než dobrý?
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Hugo a jeho veľký objav, USA 2011
scenár: John Lohan
réžia: Martin Scorsese
hrajú: Asa Butterfield, Chloë Grace Moretzová, Ben Kingsley, Sacha Baron Cohen a iní
slovenská kinopremiéra: 2. februára
