Práce na filme, ktorý adaptuje komiksovú predlohu Jaroslava Rudiša a Jaromíra 99, trvali päť rokov a prešli rôznymi fázami. Držiak tvrdí, že sa so svojím tímom zapojil do projektu ešte v úvode. Takže konzultovali už prípravy a samotné nakrúcanie s reálnymi hercami. Navyše v roku 2007 pomáhali vyrobiť krátky testovací materiál, na základe ktorého sa pre film podarilo získať investorov.
Podstatná časť práce však pre Držiaka prišla až neskôr. Výrobu pritom charakterizoval ako proces, počas ktorého sa objavovalo, vymýšľalo a dotváralo. Že niečo také producent umožnil, nie je podľa neho štandardné, lebo projekty tohto typu bývajú od začiatku pripravené tak, že už sa s nimi viac-menej nehýbe. „Potrebovali sme čas na to, aby sme si zatriedili ľudí – kto sa bude špecializovať na hlavnú postavu, kto na tú či onú, kto bude animovať iba telá a podobne. Asi po pol roku realizácie sme presne vedeli, kto je na čo dobrý. Je dôležité, aby ste na to mali čas. Veď narábate s kresbou, ktorá má mať svoju kvalitu, a grafickú stránku treba stále konzultovať s výtvarníkom,“ ozrejmil Držiak.
Keď sa rozhodlo o použití rotoskopie a o tom, že postavy si zachovajú podobu reálnych hercov, musel sa s tým vyrovnávať aj výtvarník Jaromír 99. „Učil sa tých hercov kresliť a hľadať správny výraz. Pre nás animátorov bolo dôležité, aby ho ten realizmus hraného podkladu nezviedol k príliš detailnému prekresľovaniu. Takže my sme strážili Jaromíra a on strážil nás, lebo aj animátori mali svoje tvorivé vstupy,“ povedal Noro Držiak.
Ako priznal, kresbou sa nedajú preniesť všetky nuansy, ktoré zachytí hraný film. Týka sa to najmä tvárí, ktoré v grafickom zjednodušení prichádzajú o časť informácií. Preto sa muselo napríklad riešiť, ako oživiť postavy v momentoch, keď iba hľadia do diaľky. V hranej podobe sa to dá urobiť tak, aby to malo svoju silu, ale tá sa v kresbe vytráca. Takže sa zvažovali náhradné spôsoby, chvenie v tvári alebo klasický oživovací prvok žmurkania.
„Potešilo ma, že v zahraničí, kde sú rotoskopické filmy bežnejšie, prijali našu prácu veľmi kladne,“ uviedol Držiak. „U nás sa na to ešte pozerá trochu cez prsty. Ja vidím Nebela ako film na pomedzí. Má v sebe čosi veľmi realistické a zároveň sú jeho zábery manipulované animátormi, hoci tí nevytvárajú samotnú hereckú akciu.“ A čo hovorí Noro Držiak na to, že Alois Nebel napokon nezískal oscarovú nomináciu v kategórii najlepší animovaný film, hoci ho americká akadémia posudzovala? „Prevláda názor, že animovaná tvorba by mala slúžiť na zábavu a v Amerike sa spája najmä s filmami rodinného typu. Alois Nebel je ťaživý, treba si k nemu hľadať cestu a asi si s ním nevedeli poradiť,“ uzavrel Držiak.
