Nedávno ste boli na dovolenke v Tatrách, ako sa vám páčilo?
Na Slovensko chodím pravidelne. Minulú jar sme s predstavením Zhasněte Lampiony precestovali časť krajiny – boli sme v Liptovskom Mikuláši, Banskej Štiavnici či Košiciach, takže mám o vašej republike celkom prehľad. Lyžovať som bola v Tatrách po siedmich rokoch a bola som nadšená.
V komédii Zhasněte lampiony ste po celý čas na javisku s Mariánom Miezgom len vo dvojici. Je to veľmi náročné?
Asi áno. Ale keďže ide o komédiu, ľudia sa smejú a nabíjajú nás energiou. Účinkujem aj v predstaveniach, po ktorých som ozaj unavená a idem radšej domov, ale toto medzi ne nepatrí. Patrí k tým, ktoré vás naštartujú a máte chuť sa zabávať. Napĺňa mi žily endorfínom.
Vzťah-nevzťah dvojice na javisku je plný vášne, hádok a zaúch. Zažili ste niekedy niečo také aj v živote?
Nie. Ani by som nechcela. Ja sa nerada hádam. Dávam prednosť harmónii, aj keď tá sa zase po čase môže stať trošku nudnou. Táto hra je pre mňa bonbónikom, pretože si môžem na hodinu a pol divoký vzťah vyskúšať a mám to vyriešené. To je na herectve skvelé – veľa vecí si vyskúšate nanečisto.
„Dôvera je založená na klamaní a priznaní.“ Súhlasíte s touto replikou Mariána Miezgu?
V tejto hre je samozrejme vtipná, ale v živote by mal byť vzťah podľa mňa založený na pravde. Nerada klamem a nerada som klamaná. Je skvelé, že sa môže hovoriť pravda. Nie, že sa nesmie klamať, ale že sa môže hovoriť pravda.
Nepoužívate ani takzvanú nevinnú lož?
Nie. Úderom mojich 33. narodenín sa to vo mne samo zmenilo. Aj maličkými lžami si podľa mňa človek hrozne špiní priestor okolo seba – a úplne zbytočne. Oveľa jednoduchšie je povedať pravdu – keď sa mi do niečoho nechce, nebudem si vymýšľať výhovorky a poviem na rovinu, že sa mi do toho nechce. Vtedy sa cítim slobodne a je mi fajn.
V hre hlavný hrdina uvažuje o rozvode – raz áno, o chvíľu radšej nie. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Jasné, nad tým musí rozmýšľať každý. A v zásade existujú dve možnosti. Buď zostanete vo vzťahu, kde sa všetci postupne akosi udusíte. Nespokojná bude mama, možno aj otec a deti to tiež pocítia. Alebo druhá možnosť – rozísť sa a zostať priateľmi, čo sa napokon aj stalo. Dnes som šťastná ja, môj bývalý manžel aj deti sú v pohode.
Takže priam ideálny rozvod?
V podstate áno. V nás je stále zabudovaná určitá dogma, že rozvod je niečo príšerné. Už len keď to slovo človek vysloví, je to hrozné. Tlak spoločnosti je stále veľký. Ale keď má človek nakoniec všetko za sebou, tak si povie, „veď je to v pohode“. Neviem, prečo sa tak nezmyselne strašíme a ženy, ale aj muži, potom zostávajú v nezmyselných vzťahoch. Tým nechcem povedať, že môj vzťah s exmanželom bol nezmyselný. Ale jednoducho vykapal a tým sa to skončilo. Jedna kvetina vykvitne na veľmi dlho, iná kvitne len týždeň. Je fajn, keď sa podarí rozísť priateľsky. Veď sme stále rodičmi našich detí. Všetci si predstavujú len to najhoršie, ako sa budeme neznášať, nebudeme sa spolu baviť.
V skutočnosti je to inak?
Keď sa človek pozrie na situáciu z iného pohľadu, veci idú a fungujú. A má to tak dnes čoraz viac ľudí. Za čias mojej mamy to bolo horšie – rozviesť sa takmer neexistovalo, neraz aj z existenčných dôvodov. Keď sa moji rodičia nakoniec rozviedli, už spolu nekomunikovali. Mne vôbec neprekážalo, že sa rozišli – veď prečo by som mala mať otca s mamou, ktorí sa hádajú? Skôr bolo čudné, že sa ani nebavili a s bratom si nás len tak odovzdávali.
Viete si predstaviť, že by ste sa opäť vydali?
Predstaviť si viem čokoľvek, ale určite sobáš neplánujem. Zdá sa mi to absurdné – prečo by niekto cudzí, kto nás ani nepozná, mal spájať a papier mal potvrdzovať našu lásku?
Raz ste sa však už spojiť nechali…
Áno, a bolo to úžasné, veľká skúsenosť, aj to tak malo byť. Ale teraz vidím veci inak. Človek ide dopredu.
Takže ďalší sobáš zatiaľ nehrozí?
Zatiaľ. Asi ani inokedy. Aj keď, poznáte to…
Vráťme sa k vašim filmovým postavám. Vo filme Kájinek ste hrali reálnu postavu právničky Kláry Slámovej, ako ste k nej pristúpili?
Vďaka tomu, že ide o žijúcu postavu, človek k nej nemôže pristúpiť len tak – že teraz si zahrám nejakú právničku. Ona je totiž skutočná a vy máte určitú zodpovednosť. Okrem toho, film sa týka dosť veľkého problému. Je možné, že človek doživotne sedí neprávom. Aj keby sa herec tomu nechcel poddať, jednoducho sa to stane. Prepadnete tomu, musíte sa o ten prípad zaujímať. Človek je zvedavý, myslí si, že možno na niečo príde.
A vy ste prišli?
Neprídete na nič, pretože je to veľmi zamotaný prípad. Ktovie, či sa vôbec na niečo niekedy ešte príde. Množstvo ľudí už je mŕtvych alebo nepracuje na polícii či vo vláde, ktorá je do toho bohužiaľ tiež celá zamotaná. Preto sa obávam, že sa už nedorieši, aj keď nechcem hádzať flintu do žita.
Čo si o prípade Kájinek myslíte vy?
Práve pre takéto otázky som po premiére musela trochu vypadnúť. Nebolo dňa, kedy by mi nevolal nejaký novinár a nepýtal sa na môj názor. Zrazu som sa stala hovorkyňou niečoho, do čoho naozaj nevidím. Nemala som v rukách žiadne spisy, prístup k nim mi nebol umožnený. Mohla som sa len porozprávať s pár ľuďmi – Kájinkom, Klárou Slámovou, Josefom Klímom, ktorý o prípade nakrúcal reportáže. Sama právnickému jazyku nerozumiem, skôr dám na svoj inštinkt. Navyše si treba uvedomiť, že film Kájinek nie je dokument. Samozrejme, že niektoré veci boli dokreslené, aby sa divák bavil.
Vy ste sa s Jiřím Kájinkom stretli osobne, ako na vás zapôsobil?
Bola som prekvapená. Trochu som čakala, že človek, ktorý je sedemnásť alebo osemnásť rokov vo väzení, bude zlomený. On však nie. Je stále plný energie a vidieť, že sú veci, ktoré mu nedajú pokoj. Akoby stále veril, že takto to celé predsa nemôže dopadnúť.
Film Kájinek mal obrovskú návštevnosť, ale recenzie neboli veľmi nadšené. Čo je pre vás dôležitejšie?
Keby som povedala, že recenzie sú mi ukradnuté, klamala by som. Ale na druhej strane, mať skvelé kritiky a prázdne kino – to tiež nie je ono. Príjemnejšia je skôr divácka návštevnosť. A na tento film diváci do kina chodili a z ich ohlasov na ulici sa mi zdá, že sa im páčil. Poukázal trochu aj na to, že udalosti sú nám podávané určitým spôsobom a my sme zvyknutí čítať noviny a veriť im. Skutočnosť je však často celkom iná. A tento prípad je len malým zrnkom z toho, čo sa v Českej republike deje.
Máte problém sa počas takého nakrúcania objaviť na javisku v divadle a odohrať niečo celkom iné?
Naopak, iná úloha je skôr vyslobodenie. Rovnako, ako prísť domov, postarať sa o deti a domácnosť – jednoducho mať bežné, pre mňa milé starosti, ako nakúpiť alebo uvariť. Odpočinie si pri nich hlava. Ale pomáha mi aj divadlo. Je fajn ponoriť sa do iného problému alebo žánru. Ľudia v hľadisku vás dostanú na druhú stranu. Navyše, už hrám istý čas, a tak som aj vycvičená.
Závidíte niekedy kamarátkam herečkám ich úlohy? Napríklad Ani Geislerovej?
Jasné. Určite. Aj jej poviem: „Ty mrcha, myslím si, že ja by som tú postavu zahrala lepšie, ale už si ju hrala ty, tak čo už.“ My sa tak vzájomne doberáme. Povedať veci na rovinu je oveľa lepšie, ako sa nimi trápiť.
S Aňou ste príkladom toho, že aj herečky môžu byť dobré priateľky, je to tak?
Stále sa prepiera, či sme s Aňou ozaj také kamarátky. A my si pritom nezavoláme aj pol roka. Nepotrebujeme niekde vysedávať a stále niečo mlieť, pre nás je dôležité veci robiť. Takže vymýšľame charitatívne akcie, robíme Vianočný bazár. Keď nemôžeme spolu nakrúcať, tak aspoň čosi tvoríme. Asi to tak musím mať. Aj vo vzťahu je fajn prežívať veci s človekom, ktorý o nich niečo vie.
Pracovali ste s ostrieľanými režisérmi, ale aj s debutantmi. Kto vám vyhovuje viac?
Nemám vyhranený postoj. Skôr si myslím, že je dobré striedanie, aj keď to nie je celkom jednoduché. Keď získate meno a možno určitú prestíž, začiatočníci a debutanti sa vám ozývajú menej a menej. Možno sa boja, že som drahá alebo náročná.
A nie ste?
Keď ma projekt chytí za srdce a verím mu, stáva sa zo mňa blázon. Pustím sa do toho a nepremýšľam finančne alebo zištne. Musím povedať, že mi je za týmito pocitmi smutno. Veľmi by som si priala, aby som nepracovala len so zabehnutými režisérmi a producentmi, ktorí sa možno sčasti spoliehajú na moje meno a myslia, že naženie do kina divákov. Rada by som sa pustila do malej produkcie, ale s veľkým zapálením – to je na tom najzábavnejšie.
Na svojom konte máte viacero ocenení, za sebou množstvo filmov a hier. Cítite vôbec niekedy neistotu?
Stále. Každý vstup do akéhokoľvek projektu či do samotného predstavenia je pre mňa vždy hodenou rukavicou. Rovnaká hra je vždy iná – diváci sú odlišní, vy ste inak naladení, tá konštelácia sa skrátka skladá z viacerých vecí. A to isté platí aj o nakrúcaní a o všetkom, do čoho sa púšťam. Keď už má človek nejaké meno, latku, cíti, že sa od neho očakáva viac, že ju nemôže podliezť. Ľudia si nevyberajú predstavenie náhodne, ale aj podľa hercov, ktorí v ňom hrajú a niečo očakávajú. Povedia, „ideme na Vilhelmovú“ a mojím zadaním je ich nesklamať. Chcem, aby sa pobavili, alebo aby videli niečo, čo má zmysel. Aby nemali z toho pocit, že len potrebujem byť akoby na očiach, aby sa na mňa nezabudlo. To by som nechcela.
Aké predstavenia si vyberáte najradšej?
Snažím sa púšťať do vecí, ktoré mi dávajú zmysel, vyberám témy, ktoré ma zaujímajú a oslovujú ľudí, alebo na ktorých sa skrátka dobre zabavia. A spraviť dobrú komédiu, nie ani tak v divadle, ako na filmovom plátne, je veľmi ťažké. U nás je v tomto najlepší pán Svěrák, pretože napíše k filmu skvelý scenár. A myslím tiež, že treba stále hrať o láske. Je dôležité ju stále pripomínať a myslím, že teraz je na to aj správny čas.
Hráte, tancujete, spievate – túžite si vyskúšať ešte niečo?
Nič špeciálne nemám. Som teraz vlastne spokojná. Bavilo by ma, keby prichádzalo ani nie veľa práce, ale skôr takej, čo by stála za to. Človek už totiž váži sily. Už sa mi nechce dávať energiu úplne do všetkého, tak, ako som to dlho robila. Z nejakého dôvodu, ani neviem prečo, som pri všetkom musela byť. Keď je človek mladý alebo začínajúci, má pocit, že by mu všetko utieklo. Dnes viem, že mi nič neutečie. V lete som ochorela, aj vďaka tomu som si usporiadala hodnoty v hlave a začala premýšľať.
Ešte pred pár mesiacmi ste sa necítili úplne fit, čo dnes?
Teraz sa cítim úplne super. Celý január som bola aj s deťmi na Maledivách. Fáza odpočinku sa dovŕšila a dnes už normálne hrám a nie som po predstavení ani unavená. Takže – a teraz si zaklopem – choroba je zažehnaná.
Čo bolo počas nej pre vás to najťažšie? Fakt, že ste nemohli byť pomerne dlho s deťmi?
Bolo veľmi nepríjemné, keď som sa vrátila z nemocnice a zistila som, že deti vo svojom okolí mať naozaj nemôžem. Akýkoľvek hluk či rýchly pohyb môj mozog nebol schopný spracovať. To bolo asi najkrutejšie a najväčší prepad zároveň. Keď ma púšťali, tešila som sa, že budem konečne doma a bude mi o niečo lepšie. Až potom som pochopila, že doktori mali predsa len pravdu a jednoducho to nejde. Kým si človek ten stav nevyskúša, tak neverí. Bola som izolovaná ešte mesiac a pol. Moja choroba mala množstvo nevýhod, ale aj veľa výhod. Zažívala som aj pekné chvíle – určité uvedomenie si súvislostí. Beriem ju trošku ako dar. Práve vďaka chorobe som začala viac zvažovať ponuky. Práca ma baví, ale takisto ma baví žiť si svoj bežný život.
Podľa čoho si vyberáte, ktorá ponuka za to stojí a ktorá nie?
Dôležitý je skvelý scenár a herci, ktorí mi niečo hovoria a zaujímajú ma. Práve teraz som mala výborný scenár s dostatkom času, ale finálne obsadenie ľudí ma nebavilo. Tých hercov ani osobne nepoznám, ale herecky ma to nezaujalo. Možno som chcela trochu iných. Samozrejme nie som ani nechcem byť v pozícii, aby som si mohla hovoriť čo áno a čo nie, ale ten scenár som odmietla. Potom je pre mňa určite dôležité pracovať s režisérom, s ktorým si rozumiem a predísť tak nepríjemnostiam. Veď to poznáte – keď máte „blbého“ šéfa, celá práca je nanič.
Tatiana Vilhelmová
Narodila sa 13. júla 1978 v Prahe. Od mladosti sa venovala tancu, spevu a recitácii. Jej kariéru odštartovala úloha Marie v študentskom filme Indiánske leto v roku 1995. Odvtedy sa zúčastnila na mnohých projektoch, hrala napríklad vo filmoch Divoké včely, Vratné láhve či Štěstí, za ktorý získala Českého leva za ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. Stvárnila množstvo postáv aj na divadelných doskách, pričom jej domovským je Dejvické divadlo. Pred piatimi rokmi v súťaži StarDanceSvoje oprášila svoje tanečné schopnosti a umiestnila sa na druhej priečke. V roku 2005 sa vydala za Pavla Čecháka, s ktorým má dve deti – synov Františka a Cyrila. Minulý rok sa rozviedli a jej súčasným partnerom je dvadsaťšesťročný herec a hudobník Vojta Dyk.
