Problém utečencov
Presláveného fínskeho režiséra tentoraz naštartovala téma ilegálnych prisťahovalcov. Migrantov, ktorí hľadajú lepšie miesto pre život, ale ak ich cestou odchytia, trebárs vo Francúzsku, dajú im pocítiť najmä to, že predstavujú problém. Sú príťažou, nech už sú ich osudy akékoľvek.
V jednom kontajneri, ktorý smeroval z Afriky do Európy, sa skrýval aj trinásťročný Idrissa. Kontajner však uviazol v prístavnom meste Le Havre a utečencov odhalila polícia. Uniknúť sa podarilo iba Idrissovi. Nevie, kde sa nachádza, vie len, že mal doraziť do Londýna. V neznámom meste sa ho ujme postarší čistič topánok Marcel Marx, ktorý žije skromne so svojou starostlivou manželkou. Tá je však ťažko chorá, musí ísť do nemocnice a on zostáva sám. Až kým sa nezačne starať o mladého Idrissu. Marcel sa navyše pustí do zháňania informácií a peňazí, aby dostal chlapca do Londýna.
Dôležité pritom je, že v tej ospalej „proletárskej“ štvrti, kde každý každého pozná, mu ľudia nezištne pomáhajú. Keď je Marx v centre mesta, vyháňajú ho spred nablýskaného obchodu. Ale na periférii je to ako v prístave nádeje. Tam, kde spustnutí chlapi vysedávajú v obstarožnej kaviarni a predavači postávajú vo dverách, sa nachádza človečenstvo, vľúdnosť a solidarita.
Rozprávka?
Film Le Havre je často označovaný za rozprávku. Azda aj preto, ako Kaurismäki kombinuje súčasnosť s prvkami, ktoré pripomínajú skôr 70. roky minulého storočia, prípadne ešte dávnejšiu minulosť. Nielen rekvizitami a stavbami, ale aj vzhľadom postáv (vyšetrovateľ Monet je ako vystrihnutý zo starej kriminálky) či hereckým prejavom. Vzniká tým zvláštny svojbytný svet. Svet, ktorý (si) stvoril Kaurismäki a odpútava sa v ňom od pravdepodobnosti reálneho vývoja udalostí. Veď pri správaní Idrissu by policajtom netrvalo dlho, kým by ho dolapili. Tu však víťazí dobro. Tí, ktorí prejavujú nevídanú ochotu pomáhať, spolupracovať, prekonávať prekážky.
Sú to ľudia, ktorí žijú nenápadné životy, pomaly, v zabehnutých koľajach, v nemennom kruhu susedov a známych. Sú nemoderní, bez veľkých ambícií a patria k nim fádne miestnosti so smiešnou kytičkou vo váze. Tentoraz Kaurismäki nakrúcal vo Francúzsku, ale opäť sa udomácnil vo vlastnom svete. A vrátil sa k viacerým hercom, s ktorými už spolupracoval. Ku Kati Outinenovej alebo k Andrému Wilmsovi, ktorý aj v Bohémskom živote (1992) stvárňoval postavu Marcela Marxa.
Keď sa fínskeho tvorcu v rozhovore na webovej stránke aktualne.cz pýtali, či si z kinematografie tak trochu aj nestrieľa, odpovedal, že nič netreba brať smrteľne vážne. Pýtali sa ho to preto, že v príbehu Le Havre dôjde s blížiacim sa záverom k situácii, ktorá je vo svojej podstate vypätá, ale režisér ju nedramatizuje tak, ako by väčšinové publikum očakávalo. Dalo by sa pritom hovoriť aj o ďalších „nepatričnostiach“, keby ten výraz nezaváňal čímsi negatívnym. Treba pohľadať krajšie slovo. Veď je len dobre, že Aki Kaurismäki má osobitý štýl a zmysel pre humor.
Posledný autobus
Kto sa do filmového klubu vyberie na titul Le Havre, dostane ešte zaujímavý bonus. Bude ním krátka animovaná snímka Posledný autobus, ktorú nakrútili slovenskí autori Martin Snopek a Ivana Laučíková.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Le Havre, Fínsko, Francúzsko, Nemecko 2011
scenár a réžia: Aki Kaurismäki
hrajú: André Wilms, Jean-Pierre Darroussin, Kati Outinenová, Blondin Miguel a iní
slovenská kinopremiéra: 5. apríla
