Označujú ju za komédiu, ale viacerým divákom sa toto žánrové zaradenie nepozdáva. Áno, režisérka Anne Sewitsky sa zaoberá problémami v partnerských vzťahoch, ktoré by mohli škaredo rozvrátiť rodinu. Ona sa však nepúšťa do nekompromisného skúmania rozkladu postáv, ktoré napokon nechá pohodené osamote, napospas svojim zraneniam. Nachádza pre ne isté zmierenie a ukazuje zároveň, že tie ich trápenia, poklesky a naschvály môžu zvonku pôsobiť úsmevne až trápne. Hoci dotyční to vnímajú inak.
Dve rodiny, nejeden problém
Hrdinami príbehu sú dve susediace rodiny. Pre usmievavú Kaju sú jej manžel Eirik a syn Theodor všetkým. Ani jeden z nich jej však nevracia to, čo od nej dostávajú. Buď je im Kaja na smiech, alebo im lezie na nervy. A ona sa napriek všetkému stále usmieva. Teší sa aj z príchodu nových susedov. Manželia Sigve a Elisabeth, ktorí majú adoptovaného chlapca z Afriky, docestovali na vidiek z mesta. Rodiny sa začnú intenzívne navštevovať a ako sa navzájom „oťukávajú“, tak sa vyjavuje, aké problémy zametajú pod koberec.
Dôležitá je predovšetkým Kaja, ktorá až nepochopiteľne vstrebáva každodenné nepríjemnosti spôsobené manželom a svoj smútok prekrýva ústretovosťou. Namiesto toho, aby sa Eirikovi pokúsila všetko vyjasniť a riskovala azda aj poriadnu hádku, rozhodne sa pre tichý únik k inému mužovi – sympatickému Sigvemu. Stačí, že jej opätuje radosť, ktorou ho obdarila. Kaja tým naberá sebavedomie a konečne sa zdá, že sa teší úplne úprimne. Paradoxne v situácii, keď podvádza svojho manžela, komplikuje vzťahy v inej rodine a podporuje zmätok vo svojom vlastnom synovi.
To všetko sa odohráva v obkolesení zasneženej krajiny, kde okrem tých dvoch rodín nikoho niet. Len štvorica šviháckych mladíkov občas „okomentuje“ dianie speváckymi vsuvkami.
Precitnutie
Ako sa však k neverám svojich partnerov postavia Elisabeth a Eirik, ktorí majú tiež svoj podiel viny? Obaja sa po prvotnom návale zlosti a sklamania prepracujú do štádia precitnutých a poučených. Sewitsky ich ani príliš nedusí vo vlastnej šťave a zvlášť pri Eirikovi, ktorý si vstúpi do svedomia, nepôsobí jeho nový prístup veľmi vierohodne. Nejde pritom o nepresvedčivosť hercov, naopak, ich prejav je vyzretý a zároveň dostatočne civilný. K dobru treba prirátať aj to, že sú v tunajšom prostredí neznámi.
Problém je skôr v tom, že Happy Happy vyznieva ako etuda s dobrým základom, ale predsa akási nedotiahnutá. Bez podstatnejších vyhrotení, znervózňujúceho prieskumu partnerských trápení, s peknými ironickými postrehmi, no bez ozajstnej prenikavosti.
Pre nórsku režisérku Anne Sewitsky je tento titul celovečerným hraným debutom, v ktorom pripomenula zopár dôležitých problémov – výrazných, ale vo vzťahoch nie ojedinelých. Jej film môže diváka postrčiť k sebareflexii, nie je však taký, aby ho zaskočil či rozrušil. Radšej by mal v človeku vyvolať pocit, že sa celkom príjemne zabavil, hoci nevidel iba banálnu gýčovú rozprávku pre dospelých.
Keď sa teda v závere príbehu láme chleba počas bizarnej oslavy vianočných sviatkov, v scéne je isté napätie, no ľady medzi postavami sa rýchlo topia. Podobne rýchlo, ako po skončení filmu zaniká jeho komunikácia s publikom.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
Happy Happy / Nórsko 2010 / scenár: Ragnhild Tronvoll / réžia: Anne Sewitsky / hrajú: Agnes Kittelsen, Joachim Rafaelsen, Maibritt Saerens, Henrik Rafaelsen a iní / slovenská kinopremiéra: 19. apríla