V podstate by to bol tiež mimoriadne znepokojujúci film, keby ho Haneke nenakrútil tak citlivo, s dôrazom na každé gesto a slovo. Príbeh plynie v pomalom rytme a ani jeden záber, jediná scéna nie je zbytočná. Každý detail je naplánovaný s matematickou presnosťou.
Je to príbeh dvoch kultivovaných ľudí na penzii. Obaja už prekročili osemdesiatku a žijú pokojne až do chvíle, kým Anne vážne neochorie. Stará pani, predtým plná života, časom nepoznáva ľudí, prestáva hovoriť, je bezvládna. Situácia je taká vážna, že sa domov vráti aj ich dcéra (hrá ju Isabelle Huppertová), ktorá žije v zahraničí. Pokoj a oddanosť, s akou sa manžel stará o svoju celoživotnú lásku, sú obdivuhodné. Trápi sa možno viac, ako jeho postihnutá žena. V istej chvíli už nedokáže uniesť toľké utrpenie a rozhodne sa ho skončiť.
Nebolo by to také dokonalé dielo, keby si režisér nebol taký istý výberom hercov. Jean-Louis Trintignant bol v hre od začiatku, Haneke písal úlohu pre neho, a Emmanuelle Riva, ktorú preslávil film Hirošima, moja láska, tiež zodpovedala jeho predstavám. Nerada používam výraz herecký koncert, ale na ich výkony lepší nepoznám. Nie je totiž jednoduché vžiť sa do úlohy zomierajúceho človeka a zároveň blízkeho, ktorý sa musí prizerať s vedomím, že aj jeho to čaká.
Trintignant zdôraznil najmä krehkosť svojej osobnosti, nadľudskú trpezlivosť s človekom, ktorému už niet pomoci. Riva sa zasa detailne pohrala s mimikou tváre, a tak zdôraznila neprestajne sa zhoršujúci stav svojej hrdinky. Na jednej strane je Láska pochmúrny a dusivý príbeh, na druhej zasa vyžaruje veľkú nehu, a preto bol od začiatku favoritom festivalu. Zlatú palmu má zaslúžene.
