Roberto Minervini: Spokojnosť je najväčší nepriateľ filmára

V súčasnej dokumentárnej praxi rezonuje otázka, či je ešte možné dostať sa do blízkosti reálnych protagonistov, ktorí sú na kameru a právo na súkromie citlivejší ako kedysi. Filmár talianskeho pôvodu Roberto Minervini pôsobiaci v USA túto tézu svojou tvorbou vyvracia. Pohybuje sa medzi dokumentárnou a hranou formou, vychádza z reálneho prostredia, nakrúca s nehercami a minimálnym štábom. Jeho filmy možno vidieť on-line na platforme Dafilms.

, 08.06.2021 11:00
minervini 1300x775A Foto:
Roberto Minervini vystupuje pri nakrúcaní z bezpečnej zóny, aby rozširoval a skúšal vlastné limity.

Vo filme Druhá strana vychádzate z reálnych postáv a ich každodennosti, ktorá je na hrane zákona, a predsa si vás pustia do veľmi intímneho priestoru. Ako s nimi pracujete?

Nezaujímajú ma otázky týkajúce sa dokumentárnej etiky, mnohé sú problematické. Zohľadňujú filmára, akoby bol uprednostnený pred subjektom, ktorý nakrúca. Dokumentárna etika a jej genéza kážu filmárovi, čo je správne a čo nie. Morality založené na etických súdoch ma nezaujímajú. Pri tvorbe zapájam ľudí, na ktorých sa sústredím, a to je spôsob, ako sa k nim približujem. Zakladá sa na súhlase medzi mnou a ľuďmi, ktorých idem nakrúcať. Filtrom je editovanie, počas ktorého im umožňujem spätnú väzbu. Sú prizvaní k postprodukčnému procesu, k strihu, komentujú, čo zahrnúť a ako príbeh formovať na základe ich reality, ktorú mi ukazujú. Príbeh je tak výsekom reality, ktorú sme spolu prežili. To je to, čo ma zaujíma, a to je spôsob, ako sa k ľuďom dostávam blízko. Máme spoločný zámer bez ohľadu na to, o čom káže inteligencia a jej dokumentárna etika z najvyššieho poschodia. Nám na tom nezáleží. Som v kontakte s ľuďmi, nie s puntifikátormi filmu a umeleckého sveta.

Predsa však prichádzate z umeleckého sveta. Je ťažké získať si ich dôveru?

Nevidím problém dostať sa k ľuďom blízko. Problematické sú súdy, ktoré pochádzajú z buržoáznych štandardov a sú odtrhnuté od toho, čo robím. Udržiavajú status quo, ako spoločnosť funguje, a ja sa o ne nezaujímam. Moje filmy sú proti statusu quo, pretože dávam hlas ľuďom, ktorí ho popierajú. Zaujímam sa o takých ľudí. Prominentní dokumentaristi dneška sú udržiavateľmi statusu quo, ja som zásadne proti tomu. Sledujem obyčajný účel, dávam priestor na vyjadrenie sa ľuďom, ktorí ho obyčajne nemajú. Preto ma za moje filmy môžu kritizovať, no film by mal byť dlhotrvácny a nadčasový, nemal by potvrdzovať spoločenský úzus.

Ako režijne usmerňujete realitu a postavy? Váš prvý výhradne dokumentárny film Čo urobíš, keď svet vzbĺkne pôsobí ako observačný.

Práca s protagonistami si vyžaduje opatrnosť, pretože nikto nemôže viesť a manipulovať druhú ľudskú bytosť. Observácia ako čistá umelecká forma neexistuje, zakaždým je v procese filmárova intervencia. Tak počas filmovania, ako aj počas strihania. Pozorovanie a usmerňovanie hereckej performancie sú v mojom ponímaní absolútne kompatibilné.

Ako to vyzerá v praxi?

Svojich protagonistov pozorujem, trávim s nimi čas, chodím okolo nich, robím si poznámky, navštevujem ich doma, pozorujem ich interakcie, a keď ma niečo zaujme, opýtam sa, čo sa práve stalo. Ak je to zaujímavé pre film, zahrniem to. Oni mi dajú chvíľku, aby som zapol kameru a urobil záber. Nepozorujem len momenty, ktoré ma zaujímajú, sledujem ich s pripravenou kamerou kontinuálne, všetko sa vyvíja veľmi organicky. Vo filmoch Čo urobíš, keď svet vzbĺkne a Zastaviť búšiace srdce je mnoho kontemplatívnych momentov. Portrétujem ľudí, ktorí nerobia nič, pretože tieto momenty sú potrebné. Vyjadrujú charakter v tichu.

Pri tvorbe filmu vystupujete zo svojho bezpečného priestoru. Je to dobrodružstvo?

Pod bezpečnou zónou si predstavujem priestor, kde viem vývoj každodennosti kontrolovať na vysokej úrovni. Vystupovať z komfortnej zóny znamená nadväzovať nové vzťahy a usilovať sa ich budovať. Tie sú ovplyvnené správaním, nekompatibilitou spoločenských pravidiel, ktoré spolu prekračujeme. Zaujíma ma pri tom skúmať odlišné spoločenské hranice, správanie, morálne rozdiely, čo znamená byť otcom, čo znamená násilie a podobne. Nachádzať tak spoločný priestor na trvácne koexistovanie. Nenazval by som to dobrodružstvom, je to skôr cesta, príležitosť na osobný rast. Uspokojenie je môj najväčší nepriateľ, nepriateľ všetkých filmárov. Priestor, kde možno uplatňovať modelové procesy tvorby bez minimálneho rizika, zabíja osobný rast. To ma nezaujíma. Ja rastiem, keď som vystavený strachu, nezhodám, odlišnostiam a všetkému, čo zahŕňa dialóg. Chcem testovať svoje vlastné limity ako ľudská bytosť, ako politická bytosť a ako umelec. Tieto dialektiky ma formujú ako človeka, a to je dobrodružstvo, to je cesta. Politická cesta.

Vaše filmy sú politické. Mal by byť filmár angažovaný?

Filmár, bez ohľadu na druh filmu, je zapojený do politického aktu. Filmovanie je politický akt, dokonca aj vtedy, keď majú príbehy výsostne umeleckú formu, vždy ide o reflexiu medziľudskej interakcie.

Váš zatiaľ posledný film Čo urobíš, keď svet vzbĺkne je o afroamerickej komunite. Nachádzate ju v New Orleanse pár rokov pred smrťou Georgea Floyda a protestmi. Ako ste vnímali jej problémy a čo ste sa o komunite naučili?

Tento politicko-spoločenský problém sa tiahne storočiami amerických dejín. Chcel som sa toho zúčastniť a učiť sa. Mal som niekoľko zdrojov, knihy, stretnutia s ľuďmi, to boli prvé skúsenosti. Pri skúmaní prípadov som prišiel na niekoľko nezrovnalostí medzi tým, ako o nich informovali americké a medzinárodné médiá. Znepokojili ma štatistiky minulých rokov o beztrestných zabitiach viac ako tisícky ľudí políciou. Nespočet prípadov nevyšetrili, úrady ich uzavreli spravidla ako samovraždy. Preto sa do novín tieto informácie nedostávali. Môj záujem o tému rástol a rozhodol som sa ísť do New Orleansu, stretnúť sa s ľuďmi, s hnutím Black Panther Party. Bol som svedkom nezávislého vyšetrovania dvoch zabití políciou, vyhodnotených ako samovraždy. Pri jednom z nich som dokonca videl telo. Bol to čas využiť svoju pozíciu bieleho filmára z Európy a ako filmár slúžiť komunite, ktorá nemá takú silnú pozíciu. Skúmať, čo sa deje na odvrátenej strane mainstreamového svetla. Rozhodol som sa cestovať, zúčastnil som sa protestu, ktorým sa film končí, proti policajnej brutalite za zavraždeného Altona Sterlinga. Nešlo len o politický aktivizmus. Vedel som, že ľudia z tejto komunity a susedstva vnímajú problém veľmi citlivo. Vo filme sú paralelné príbehy prežívania brutality, útlaku a násilia zhora, inštitucionálneho zneužívania a urážania, s čím sa títo ľudia stretávajú na dennej báze. Učiť sa o tom bola cesta, ako čeliť vlastným limitom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Robert Minervini #dafilms