Sledujúc ulicu sa zdá, že sa vlastne nič nedeje. Pulzuje tu život, reštaurácie sú otvorené hlboko do noci, zábava je v plnom prúde. Ľudia si žijú svoj veselý a všedný život, najmä dovolenkári – tých je tu najviac. A v nedeľu ešte rozvírili hladinu šťastní Taliani, lebo sú majstrami, mávali vlajkami a autá trúbili odušu. No, takto COVID-19 neporazíme… Zásadný prejav sa však festivalu nedotkne, nič sa nemení, len zdravotníci budú musieť byť zaočkovaní, budú sa môcť očkovať aj deti od 12 rokov a pribudlo ešte niekoľko kozmetických úprav. Je pred voľbami, politici si nechcú uškodiť.
Lea má covid
Hviezdy sa predvádzajú na červenom koberci, aby okamžite zaliezli do bezpečia. Obrázky rób, pekných hercov a herečiek, to je len chvíľka demonštrácie normálnosti, čo fotografi výdatne využívajú, aby potvrdili, že je všetko v poriadku. Nie je. Léa Seydoux mala uvádzať štyri filmy, ale aj keď je zaočkovaná, dostala, našťastie, ľahkú formu covidu a veru asi nepríde. Bol by zázrak, keby vyzdravela.
Kým to tu pod povrchom vrie, zhliadli sme zopár pekných filmov, i keď víťaza na Zlatú palmu zatiaľ nevidím. Najviac ma zaujal fínsky film Priehradka č. 6 (Hytti Nro 6) režiséra Juha Kuosmanena. Jednoduchý príbeh mladého fínskeho dievčaťa, študujúceho v Moskve archeológiu, je ukážkou, že aj bez miliónových nákladov sa dá nakrútiť zaujímavý príbeh. Fínska road movie hovorí o putovaní hrdinky z Moskvy do mesta Murmansk za akýmisi vzácnymi kameňmi. Chce poznať minulosť, lebo takto lepšie pochopí súčasnosť. Spolucestujúci, podgurážený mladý muž, zo začiatku neurobí na ňu dobrý dojem, postupne sa však zbližujú. Ukáže sa, že je to slušný človek, na ktorého sa dá v každej situácii spoľahnúť. V neposlednom rade je snímka v podtexte aj demonštráciou zbližovania sa národov a kultúr.
Keď sa pointa vytratí
Sean Penn hrdo sprevádzal svoju dcéru Dylan, ktorá sa podobá matke (Robin Wright) a hrá v jeho súťažnom filme Deň zástavy (Flag Day). Hrdinka filmu vyrastá s večne opitou matkou a otcom podvodníkom, ktorého však bezbreho obdivuje a miluje. Darmo ju matka presviedča, že je to klamár. Vždy je lepší ako otčim, ktorý sa ju pokúsi znásilniť. Našťastie ho zavrú a dievča sa musí spamätať. Vyštuduje novinárčinu a má úspech.
No hriešnika prepustia z väzenia a nedá jej pokoj. Ešteže je nepoučiteľný, znovu niečo vyvedie, čo smeruje k jeho osobnej tragédii a paradoxne k dcérinmu vyslobodeniu. Snímka je svojím spôsobom zaujímavá, no rozprávanie sa na jednej strane miestami zadrháva, na druhej zasa presahuje mieru večne sa opakujúcich retrospektív. Kameramanom filmu je Danny Moder, ktorý čaroval, ako len vládal, aby film ozvláštnil, ale nepomohlo to. Večne nespokojný Penn bude sklamaný prípadným neúspechom.
Podobný osud bude mať aj súťažný film popredného talianskeho režiséra Nanniho Morettiho Tri poschodia (Tre piani). Tragické i veselé osudy obyvateľov jedného domu nespája vonkoncom nič, iba dom, v ktorom bývajú. Pointa sa vytratila, akurát sme sa dozvedeli, že hriešny syn sa opäť zblíži s matkou a večne opustená manželka utečie a nechá deti manželovi, aby vedel, čo to je byť sám. Jednotlivé osudy sú síce zaujímavé i poučné, len idú osamotene vedľa seba.
O tom väčšiu pozornosť si zaslúži francúzska súťažná snímka Bergmanov ostrov (Bergman Island). Režisérka Mia Hansen-Løve situovala príbeh spisovateľa a scenáristky priamo na Bergmanov ostrov, aby tam našli inšpiráciu. Na ostrov Fårö, kde písal, žil i zomrel Bergman slávne Scény z manželského života, pre ktoré sa rozpadlo nejedno manželstvo. Hrdinovia filmu v realite i vo fantázii prežívajú pod vplyvom diel švédskeho velikána svoje osobné traumy a pochybnosti, aby sa ubezpečili, že ich cesta je úplne iná ako tá bergmanovská. Nechcú trpieť, večne spytovať svoje svedomie, ničiť sa, ale naplno žiť.
