Herečka Klára Issová: Som staromódny typ, mobil ani siete nepotrebujem

Vraj teraz ľudia chodia málo do kina. Čo si o tom myslíte vy herci, desí vás to? Majú komédie ako Známi neznámi šancu pritiahnuť divákov do kina?

Samozrejme, je to smutné, ale človek musí situáciu rešpektovať a povzbudzovať ľudí, aby sa nebáli a na film prišli. Keď dodržiavajú protipandemické opatrenia a sú očkovaní, je to lepšie. Boli by sme radi, keby kultúra už bola sprístupnená a voľná, lebo je to naša obživa. Ale rešpektujem rozhodnutie každého človeka.

Ako ste spokojná s filmom Známi neznámi?

Bavíme sa spolu ešte predtým, ako ho večer uvidím na slávnostnej premiére. Som natešená, ale mám trošku aj trému. Nerada sa na seba pozerám, ale teším sa.

Videli ste aj niektorý z 23 remakov úspešného filmu Paola Genoveseho?

Videla som taliansky originál z roku 2016. Pozrela som si ho po tom, ako som dostala rolu v našom remaku. Vlastne myslím, že som si Úplných cudzincov pozrela, až keď sme dotočili náš film. Nie som si celkom istá. Asi som tým nechcela byť ovplyvnená.

Veľmi som sa tešila na spoluprácu s režisérkou Zuzkou Mariankovou, ktorú som streta na konkurze v Prahe. Pozvali tam Tomáša Maštalíra, aby videli, či spolu budeme ako dvojica fungovať. Už scény na konkurze sa mi páčili a zaujalo ma, ako s nami Zuzka pracovala.

Zuzana Marianková režírovala už niekoľko seriálov (Za sklom, Horná Dolná, Kuchyňa, Oteckovia, Divoké kone), ale Známi neznámi sú jej filmová prvotina. Poznali ste to na nej alebo bola absolútne sebaistá?

Žiadnu neskúsenosť na nej nebolo vidieť, Zuzka je veľmi precízna a pracuje do hĺbky. Pozná techniku, ale hlavne sa venuje hercom a tomu, aby výsledok pôsobil pravdivo. V každej situácii hľadá čosi zvláštne. Postavy mala dopodrobna naštudované. Mali sme štyri dni skúšok a ešte sme sa o každej postave individuálne bavili, aby tam nechýbali vrstvy a hĺbky. Bol pre mňa krásny zážitok s ňou spolupracovať.

Máte za sebou množstvo filmových a televíznych rolí, hráte od detstva (prvá veľká úloha už v roku 1995 vo filme Indiánské léto) v českých aj zahraničných produkciách. Málo ste však spolupracovali so ženami režisérkami. Je to iné, ako keď režíruje muž? Alebo rozhoduje skôr skúsenosť či neskúsenosť režiséra?

Režisérok je celkovo menej než režisérov, čo je škoda. Dúfam, že režisérok pribudne. Je to náročné povolanie, ale ženy sa snažia presadiť aj v tejto profesii, ktorá bývala mužskou doménou a možno aj preto sú pripravenejšie. Pri zahraničných produkciách som zatiaľ spolupracovala len s režisérmi mužmi.

Foto: Itafilm

Klára Issová, Petra Polnišová a Martin Hofmann Snímka z filmu Známi neznámi.

A ako sa vám spolupracuje so Slovákmi, hrali ste už vo viacerých česko-slovenských filmoch?

Mám to na Slovensku veľmi rada, začínala som tu s pánom Jakubiskom vo filme Nejasná správa o konci sveta – to som bola veľmi mladučká, bol to len môj druhý film. Potom som tu bola v seriáli a nesmiem zabudnúť na film podľa Evitinej knižky Všetko alebo nič. To bola tiež česko-slovenská koprodukcia. Veľmi rada sa na Slovensko vraciam, mám rada takéto zmiešané štáby.

Obe ste boli s Táňou Pauhofovou, s ktorou hráte aj vo filme Známi neznámi, v roku 2007 na festivale Berlinale vyhlásené za Shooting stars. Tento titul by vraj mal herečkám zmeniť život. Stalo sa? Hrnuli by sa vám filmové ponuky aj bez toho?

Je pravda, že sme sa tam s Táničkou letmo stretli. V tej chvíli nám to ešte život nezmenilo. Je pravda, že som sa o prácu v zahraničí zaujímala už skôr. To, že som bola v Berlíne ako Shooting Star, mi pomohlo až neskôr, keď sa otvorili možnosti v zahraničí. Všetci sme už online prepojení, všetko sa zjednodušilo. Ocenenie možno mojich agentov primalo uvažovať, že to niečo znamená. Získala som vďaka tomu zastupovanie v Londýne aj v Amerike.

Vo filme Známi neznámi hráte psychoterapeutku, ktorá je manželkou plastického chirurga. Toho stvárňuje Tomáš Maštalír. Ako sa vám spolu hralo?

Keď som bola v Prahe na konkurze, producentky Wanda Hrycová a Peťa Polnišová boli od začiatku nadšené, že k sebe s Tomášom pasujeme. Myslím, že zo začiatku som bola skôr nervózna. Vždy si prajem, aby to dobre dopadlo, ale všetci sme ako partia fungovali dobre.

Hoci nakrúcanie bolo náročné, pracovalo sa vo veľkej rýchlosti. Aj technicky to bolo veľmi náročné – veľké scény, dlhé dialógy, ktoré mali aj 20 minút. Neustále sa opakovali, za deň sme ich museli hrať mnohokrát, bolo to náročné aj na sústredenie. Zvládli sme to dobre.

Koľko sa nakrúcalo?

Asi 12 dní. Väčšinou sa film točí aspoň 22 dní. Toto bolo oveľa rýchlejšie, hoci sa nakrúcalo v jednej miestnosti. Sedeli sme pri večeri, neustále sa pilo, jedlo, do toho zvonili telefóny. Všetko muselo byť správne načasované aj s rekvizitármi, ktorí museli v správny čas zavolať, aby sme reagovali na presnú repliku. Museli sme vyzerať bezprostredne, ako keby sme to hovorili prvýkrát. Aj keď sme hrali rovnaký dialóg už 150-krát.

Aké to je, toľkokrát opakovať jednu repliku? Jednoducho ste profík a na vás to nie je poznať?

Presne tak, musíte sa sústrediť. Pripomínate si, aby to bolo ako po prvýkrát. Motivuje nás aj režisér, aby sme zahrali aj nejakú inú emóciu. To je aj otázka sebadisciplíny a profesionality, ktoré herec musí ovládať a mať na pamäti.

Foto: Pravda, Lubos Pilc

Klára Issová Česká herečka Klára Issová.

Kedy ste sa viac skamarátili s Táňou Pauhofovou?

Najviac si s ňou pamätám film Všetko alebo nič. To bola veľmi pekná spolupráca. Ten film vznikal za pôrodných bolestí. Točili sme ho na trikrát, prerušovane aj kvôli financiám, nakoniec mal veľký úspech. Dodnes mi ľudia hovoria, že je to ich obľúbený film. Z toho sa veľmi teším. Pre mňa to totiž bola trochu „protiúloha“ – nehrala som až tak veľa v komédiách a zrazu som dostala rolu streštenej Vandy.

Mala som veľkú trému, ale režisérka Martička Ferencová ma upokojovala. Vraj som typ, ktorý hrá prirodzene a neviem klamať. Ale bola to pre mňa výzva. Ja rada robím veci, ktoré pre mňa nie sú komfortné. Rada idem do projektov, ktoré odo mňa vyžadujú vstúpiť do neznámych vôd.

Bola aj psychoterapeutka nový typ postavy?

To nie je veľmi sympatická rola, lebo hoci ako psychoterapeutka pomáha ľuďom, osobný život má dosť zamotaný. Trošku aj manipuluje. Uvedomuje si svoje starnutie, má dospievajúcu dcéru, ktorá chce byť slobodná, takže medzi nimi vládne napätie. To všetko na ňu dolieha.

Dovtedy mala všetko pod kontrolou, ale zrazu ju stráca – nad dcérou, nad manželom, nad svojím životom. Paradoxne, hoci je psychoterapeutka, svoj život vyrovnaný nemá. To bolo zaujímavé a miestami aj smutné. Zo zúfalstva aj smútku sa snaží hrať hry, ktoré jej celkom nevychádzajú. Zaujímavé zrkadlo.

Máte aj vy podobnú skupinku priateľov, s ktorými by ste sa pravidelne stretávali?

Mám priateľov, ale nie takú veľkú skupinu. Je náročné dať dokopy rozlietaných ľudí. Vždy som však mala tendencie dávať kamarátky dohromady. Buď na narodeniny som robila oslavy, alebo keď bola premiéra, pozvala som aj tie kamarátky, čo sa navzájom nepoznali, spoločne do kina, aby sme si užili slávnostný večer. To som párkrát organizovala, aj na škole som mala také tendencie.

Keďže v novom filme hrajú zásadnú rolu smartfóny, musím sa opýtať: patríte k digitálne závislým ľuďom, alebo by ste vedeli žiť aj bez mobilu?

Mám k tomu rešpekt, ale som skôr staromódny typ, technické veci mi veľmi nejdú. Uvažovala som, že by som sa vrátila k tlačidlovému mobilu. Skúšala som si vypnúť aj sociálne siete, to dokážem, vydržím bez nich, mám rada skutočný život. Keď sedím na telefóne, mám skôr výčitky, že by som to nemala robiť. Takže myslím, že viem život držať v zdravých medziach.