Poznali ste blog Dominika Landsmana Denník moderného fotra? Ako sa vám páčil? Alebo ste poznali knihu, ktorú na základe blogu vydal?
K tomuto projektu som bol prizvaný už pred siedmimi rokmi, nie som si istý, či vtedy už bola kniha, ale bol blog na internete, a ten som poznal. Postupne za tých sedem rokov príprav stúpala sláva denníčka. Nikdy som nečítal celú knihu, ale v Česku je to už evergreen. Keď má niekto dieťa, dostane túto knihu. Aj môj brat ju má doma na stole, lebo má doma dve malé deti, občas som do nej nakukol – už s vedomím, že v tom budem hrať. Takže som si to dosť študoval.
Boli pre vás príhody otca na rodičovskej dovolenke desivé?
Nie, beriem to ako muníciu pre komédiu. Chodili sme teraz po Česku na predpremiéry filmu a ľudia na to veľmi dobre reagovali. Že u nich to bolo lepšie alebo horšie alebo sa tešili, že aj oni mali podobné zážitky so svojimi deťmi. To mi pripadá celkom zábavné.
Ako ste si sadli s autorom blogu? Stretávali ste sa pred nakrúcaním? Svoje zážitky z rodičovskej dovolenky spisoval a vložil do nich veľa nadsázky, aby sa to dobre čítalo a bolo to vtipné. Máte rovnaký štýl humoru?
S Dominikom sme sa niekoľkokrát stretli, ale on je naživo veľmi tichučký. Veľa toho nenahovorí, skôr pozoruje. Vyzerá to tak, že sa veľmi hanbí. Ale potom som to pochopil. On vás pozoruje a dáva si v hlave dohromady, čo o vás napíše. Mali sme stretnutie, kde sme sa fotili, a on o tom potom napísal veľmi vtipnú príhodu. Musel o tom premýšľať už počas toho stretnutia, počas ktorého mlčal.
Foto: Cinemart
Čo o vás napísal?
Dostal za úlohu urobiť so mnou rozhovor, ale bola to vlastne taká poviedka prekladaná otázkami pre mňa. Písal to pre jeden časopis a vyšiel z toho ohromne zábavný článok. Písal o prvom stretnutí a trochu fabuloval, trochu hovoril pravdu. Myslím, že aj čitateľ po chvíli pochopí, že si fakt v niečom robí žarty a nemyslí to vážne. Napriek tomu, že si niečo vymýšľal, musím uznať, že sa mu podarilo zhmotniť „ducha“ toho stretnutia, hoci niektoré veci prikrášľoval.
Režisér Jan Haluza si pred nakrúcaním filmu dal podmienku, že scenár k filmu Denník moderného fotra napíše sám, aby doň vložil svoje osobné skúsenosti. Vy ako predstaviteľ hlavného hrdinu ste z čoho čerpali?
Mám o jedenásť rokov mladšieho brata a okrem dojčenia som robil naozaj všetko a veľmi ma to bavilo. Bol som síce ešte iba chlapec, ale kúpal som ho, vozil som ho v kočíku po meste, uspával som ho… Bol to taký môj koníček. Z toho som veľa čerpal aj pri nakrúcaní filmu.
Ale aj zo samotného scenára. Ako nám hovoria ľudia na premiérach, každé to dieťa a rodičovstvo je iné, musel som stvárniť nejaký typ postavy. Tejto úlohe sa nedalo dať nič iné, iba energiu. Aby som bol oddýchnutý, hoci som hral nevyspatého, ale tá energia tam musela byť stále prítomná. Film má dynamiku a zvláštnu radosť zo života. O to som sa snažil.
Vyjadrili ste sa, že kedykoľvek ste prišli na pľac, dali vám do rúk dieťa. Keď bolo po ostrej, boli ste rád, že ho môžete spokojne odovzdať mamičke a ísť si po svojom?
Áno, jasné. Na nakrúcaní bolo celkovo päť alebo šesť malých detí, ktoré stvárňovali tú istú postavu. Film mapuje prvý rok dieťaťa, deti museli rásť, starnúť. Zároveň tam boli aj náhradníci, keď jedno dieťa veľmi plakalo, muselo nastúpiť druhé. Ale aj keď nehralo ani jedno z nich, dali mi do rúk nejaké dieťa. Stále tam pobiehali nejaké deti. Mám pocit, že keď točíte dobovku, ľudia na pľaci si začnú spievať dobové pesničky alebo si začnú viac všímať veci týkajúce sa tej témy.
Tu sa to týkalo detí a bolo to celé príjemne plienkovo-mliekovo-detsky nabité. Filmový pľac fungoval ako detský kútik. Aj ľudia, ktorí by v živote nepriniesli svoje dieťa do práce, ho tam mali. Dieťa mojej drahej kolegyne Terezy Ramba tam tiež behalo.
Foto: Cinemart
Dávala vám aj rodičovské rady pri nakrúcaní? Alebo to vôbec nebolo treba?
Bolo to takto. Snažil som sa mať naozaj poctivý prístup k nakrúcaniu a za všetkými deťmi, ktoré vo filme mali účinkovať, som šiel domov, aby sa so mnou zoznámili, aby si ma „načuchali“, zvykli si na mňa. Išiel som s nimi aj von, aby si ma pamätali aj v inom prostredí. Myslím, že som s nimi nadviazal vzťah, bolo to také malé priateľstvo. Lenže ony začali postupne to nakrúcanie nenávidieť a vytvorili si na mňa Pavlovov reflex.
Keď videli moju tvár, začali hneď vrieskať. Moja tvár symbolizovala nakrúcanie. Tu sa prejavila Tereza Ramba, čerstvá matka, ktorá bola stále dôležitá ako taká brzda. Stále mi dávala rady, čo mám robiť. Našťastie tie deti chytili Pavlovov reflex aj na jej tvár, takže plakali, aj keď prišla ona. Bolo to super, potom mi do toho prestala tliapať.
Čo myslíte, aký budete rodič? Budete otcovskú rolu vedieť brať s nadsázkou? Vás ako vychovávali?
My sme mali obrovskú voľnosť. Mám pocit, že mamka začala ťahať záchrannú brzdu výchovy, až keď som mal pätnásť. Samozrejme, že vtedy bolo neskoro. Keď som vychovával mladšieho brata, bol som dosť upätý rodič, taký úzkoprsý. Nič som ho nenechal robiť, staral som sa oňho až príliš. Dúfam, že keď budem mať vlastné dieťa, budem to brať menej vážne. Myslím, že voľnosť tej výchove viac pristane.
Foto: Cinemart
Ešte sa vrátim k Tereze Ramba, hrali ste spolu ešte dávno v Rafťákoch, odvtedy ešte v niekoľkých filmoch. Ona o vás hovorí ako o „skorobratovi“, vnímate ju rovnako?
Je pre mňa „skorosestra“ alebo možno aj sestra, naše rodiny sú už rôzne prepojené. Oslavujeme spolu narodeniny, Silvestre a tak podobne. Keď niekto potrebuje požičať byt, napríklad moji súrodenci, bývajú u nej, jej súrodenci bývajú u nás. Mám pocit, že má kľúče od môjho bytu. Je to dlhodobý vzťah, naša väzba je obrovská, radi sa vídavame. Terezka je rodinka.
Na úlohu otca v novom filme ste sa pripravovali poctivo, čo ste ochotný urobiť pre úlohu?
Myslím si, že celkom dosť. Zatiaľ som nemusel nejako veľmi pribrať alebo schudnúť, až na jednu výnimku, ale to nebolo nič drastické. Idem tomu oproti, dokonca vyžadujem väčšiu zmenu osobnostných rysov, u režiséra sa snažím vybojovať si, aby bola moja postava niečím výrazná. Doma sa potom pripravujem. Sám si rolu skúšam, nakrúcam sa pri tom a analyzujem si na videu, čo robiť a čo nie. Myslím, že pre úlohu robím celkom dosť.
Mňa to tak vyčerpáva, že nemôžem točiť stále. Nakrúcam jednu-dve veci za rok a to mi stačí. Pri hraní sa vlastne hrám, nemám to ako jediné zamestnanie. Bojím sa, že keby som stále niečo nakrúcal, potom ešte hral v divadle, stala by sa z toho rutina. Nemohol by som do toho dávať takú energiu a radosť.
Je rozdiel aj v tom, že ste neherec a skúsenosti ste získavali za pochodu? Vidíte to dnes ako svoju výhodu alebo nevýhodu?
V začiatkoch som cítil istý deficit niečoho, nie až takého vážneho. Teraz to už asi beriem skôr ako výhodu. Mojou najväčšou výhodou ako herca aj režiséra je, že toho mám veľa napozeraného. Som filmový fanúšik a odmalička sú filmy a hranie súčasťou mojej DNA. Nehovorím, že škola nie je potrebná, len vravím, že z tohto som vzišiel.
Foto: Cinemart
Robili ste si aj filmové rozbory? Analyzovali ste filmy viac do hĺbky? Alebo ste skôr odpozorovávali?
Skôr som to odpozoroval a dostal pod kožu.
Čo sa týka scenáristickej práce, tú ste študovali v New Yorku. Aká to bola skúsenosť?
Výborná, dokonca si myslím, že pre moju tvorbu úplne zásadná. Scenár k prvému filmu Pojedeme k moři som napísal ešte predtým, než som tam šiel študovať, ale to beriem ako dar zhora. Myslím si, že keby som nešiel na tú filmovú školu do New Yorku, už by som ďalej nepísal. Keď mám ísť spätne po tom, ako som to napísal, ako som k tomu prišiel, naozaj neviem.
Pri ďalších filmoch viem presne, ako som sa do toho dostával, ako som hľadal štýl rozprávania. To je lepšie, lebo potom môžete pristúpiť k akejkoľvek látke a spracovať ju. Pretože keby som znova čakal na „dar zhora“, ďalší scenár by som zrejme napísal tak o 20 rokov. Pre mňa bol ten New York zásadný. Myslím, že som mal šťastie na výborný ročník, na úžasných učiteľov. Náboj, ktorý tam vznikol, vo mne stále príjemne vibruje.
Čo je podľa vás ťažšie, nájsť si dobrú tému alebo vhodnú formu, ako látku spracovať?
Určite to spracovanie, pretože tém je veľa, omnoho viac záleží na tvare príbehu. Často niekto povie: „To je téma na film!“ Áno, môže byť zaujímavá téma, ale často je vhodná skôr do správ alebo pre dokument. Film je predovšetkým o dileme hlavného hrdinu. Dráma je pre mňa skôr dilema hrdinu, než nejaké utrpenie. Sú témy, o ktorých je dôležité hovoriť. Ale v prípade filmu je dôležité rozprávať príbeh, ktorý by vám ponúkol nejaký nový pohľad na danú tému. Alebo vám ponúkne ten pohľad tým, že vás do toho príbehu zahrnie a prežívate ho s hrdinami. To je vec spracovania, prístupu a nie samotnej témy.
Foto: Bontonfilm
Pri vašom debutovom autorskom filme Pojedeme k moři ste pracovali s detskými hercami. Bolo to náročné v porovnaní s režírovaním dospelých hercov?
Ja som si na tých deťoch vybudoval svoj režijný štýl. Ešte pred nakrúcaním som režíroval kastingy, pri ktorých sme vyberali hercov do filmu, už tam som musel nejakým spôsobom komunikovať. Myslím si, že sa to prenieslo aj do mojej ďalšej práce – dospelým hercom to vysvetľujem rovnako ako deťom. Ale má to aj výhody, zahŕňate v tú chvíľu úplne všetko. Hovoríte o pocite, o tempe, o pohybe, častokrát im to aj predvediete.
Podľa mňa sa to normálne nerobí, hercovi zvyčajne vysvetlíte, ako to má vyznieť a necháte to už na ňom. Mám pocit, že hercom nenechávam toľko priestoru, ale myslím, že im to neprekáža. Necítia sa tým zviazaní, cítia to tak, že ich vediem. Za to určite vďačím skúsenosti s deťmi. Neviem, či sa to nejako mení, ale mám pocit, je to robím čím ďalej, tým viac „detsky“.
Možno to neberú veľmi osobne a invazívne aj preto, že pôsobíte veľmi priateľsky.
Nikdy som na pľaci nezakričal, a ak áno, určite nie na hercov. Ja si hercov vážim a dokážem sa do nich vžiť, tým, že som herec. Myslím, že oni to tiež tak vnímajú, tá herecká skúsenosť je tu obrovská výhoda.
Foto: Falcon
Keď ste nakrúcali svoj druhý film Na streche, mali ste zase zaujímavú skúsenosť v tom, že jedného hlavného hrdinu stvárnil známy herec Alois Švehlík a druhý bol neherec, Duy Anh Tran. Ako sa vám podarilo tieto dve osobnosti spojiť?
Pre mňa to nebol zase taký rozdiel. Keď si vyberáte hercov do filmu a hľadáte nehercov, kasting prebieha inak, je podrobnejší. Pred nakrúcaním potom s nehercom potrebujem skúšať, viac to doňho „dostávať“. V tom je podstatný rozdiel, na pľaci už rozdiel necítim.
Navyše, neherec, ktorý tam hral Vietnamca Songa, toho odvtedy nakrútil veľa, roztrhlo sa vrece s ponukami. To nie je náhoda, človek musí disponovať nejakými kvalitami. Len čo si človek začne trochu veriť a cíti, že ho nepustím niekam, kde by to nebolo dobré, nie je nervózny a dokáže akoby letieť na autopilota. To sa mi stalo aj s deťmi pri Pojedeme k moři.
Inšpirovali ste sa pri režisérskej práci režisérmi, s ktorými ste predtým nakrúcali? V tom zmysle, že ste si vzali to, čo sa vám páčilo a odmietli to, čo vám nebolo sympatické?
Bol by som rád, keby to tak bolo. Ja mám – pre réžiu bohužiaľ a pre herectvo našťastie – tieto profesie úplne oddelené. Bolo by skvelé, keby som si zo spolupráce s Jakubiskom, Nvotom či so Slámom vedel niečo zobrať. Ale vtedy som o réžii vôbec neuvažoval a ani teraz, keď som na pľaci, takto vôbec nepremýšľam. Takže som sa od nikoho nič nenaučil, alebo možno iba podvedome, predsa len som nakrútil nejakých 40 filmov a tú atmosféru človek nasáva, ale nie je to tak, že by som cielene prevzal nejaký prvok od určitého režiséra.
Ako herec k čomu inklinujete teraz?
Na čo mám chuť alebo čo som dlho nerobil. Keď točím drámu, teším sa na komédiu a obrátene.
Počas pandémie ste nakrútili krátkometrážny seriál Miluju tě, Pucinko, so slovenským kameramanom Martinom Žiaranom, kde sú hlavné postavy zubné kefky. Čo vás k tomu inšpirovalo?
Robil som vtedy mnoho charitatívnych projektov, snažil som sa pomáhať seniorom a podobne. Volal som s producentkou a vravela mi, že to je všetko fajn, ale mali by sme sa prejaviť ako „entertainement business“ a ľudí najmä pobaviť. Rozmýšľal som, čo by sa dalo robiť, pretože nebolo možné nakrúcať s hercami, všetci šili rúška a boli veľké obmedzenia. Chodil som po byte a rozmýšľal, o čom by to mohlo byť. Prišiel som na zubné kefky.
Foto: MALL.TV
Rozmýšľal som potom ďalej, čo pre mňa kefky symbolizujú – je to intimita a blízkosť. Pamätám si, že keď som sa rozišiel so slečnou, s ktorou som bol dlho, najsmutnejší bol pohľad na zubnú kefku – zrazu bola iba jedna. Tak som to poňal ako love story, začal som písať a zohnal si kolegov. Keďže sa nič nenakrúcalo, mal čas. Martin aj ďalší dvaja kolegovia. Bola to radosť. Ale asi by mi to nikdy nenapadlo, keby nebol covid.
Aké máte ohlasy?
Výborné, je to aj veľmi sledované. Hoci mall.tv neuvádza počty zhliadnutí, ja ich viem a sú obrovské. Mám z toho radosť. Premýšľal by som, že by som urobil rovnomenný celovečerný film, stále sa s tým nápadom pohrávam. Najmä preto, že sa to chytilo veľmi dobre medzi deťmi. Seriál majú rady a hrávajú sa teraz so zubnými kefkami. Samozrejme, v seriáli sú niektoré dospelejšie vtipy, z tých by som ubral, ale ten detský prvok, dobrodružnosť a romancu by som posilnil.
Ako režisér ste členom Európskej filmovej akadémie, čo to pre vás znamená? Podľa čoho rozhodujete?
Ako akademik mám prístup ku všetkým tým filmom, môžem si ich pustiť zo servera, kde sú uložené. To je veľká výhoda. Ale nehlasujem vždy. Videl som toho veľmi málo a pravdupovediac hlasujem veľmi sporadicky.
Foto: Cinemart
Na čom teraz pracujete?
Pripravujem svoj tretí film, volá sa Vlny. Je podľa skutočnej udalosti, výrazne väčší, než tie prvé dva. Teraz cestujeme s Denníkom moderného fotra kade-tade, počas troch dní sme prešli tri mestá, to ma dosť vyčerpáva. Do toho po prvý raz v živote píšem knihu. Veľmi ma to baví. Volá sa Planeta Krypton a je to romantický príbeh dvoch ľudí, ktorí sa stretnú na internete, kde spolu strávia niekoľko rokov a prežijú tam plnohodnotný vzťah.
