Spisovateľ a režisér Patrik Hartl: Rád so sebou zápasím. Ako vznikala jeho komédia Prvok, šampón, Tečka a Karel?

Český režisér a spisovateľ Patrik Hartl prišiel do Bratislavy na premiéru svojho filmu Prvok, Šampón, Tečka a Karel. Je to komédia o štyroch mužoch, ktorí sú v kríze stredného veku a chcú sa z nej dostať. Zaujímalo nás, či je to aj jeho príbeh, lebo Hartl nakrúcal podľa vlastnej románovej predlohy. Potešilo nás, že počas rozhovoru sa párkrát zasmial svojím známym a neprepočuteľným hurónskym smiechom. Ten vždy rozosmeje aj ostatných.

, , 04.09.2021 10:00
Patrik Hartl Foto:
Patrik Hartl a za ním herci zľava: Martin Pechlát, David Švehlík a Martin Hofmann, vo filme hrá aj Hynek Čermák.

Film Prvok, Šampón, Tečka a Karel je o kríze stredného veku. Kedy prichádza?

Nezáleží celkom na veku. Kríza prichádza, keď sa už človek veľmi v živote snažil, aby niečo dosiahol a potom zistí, že mu to nevyhovuje. Napríklad v práci si vyhĺbil nejaké korýtko a teraz už vie, ako bude tá práca pokračovať. Nejako ho to štve. Našiel si ženu alebo muža, skrátka partnera, ktorého miloval alebo miluje, ale ten život sa mu žiť nechce. Niektorý životný pilier sa podlomí, človek cíti, že to nie je ono, a chcel by začať od začiatku. Vyrývať nové korýtko. A vtedy nastáva kríza stredného veku. U niekoho je to v tridsiatke, u iného v päťdesiatke. A niektorí šťastlivci ju nemajú vôbec.

A čo vy?

Ja som mal krízu po tridsiatke. Mal som 33 a malého syna. Pracoval som na nekonečnom seriáli, ktorý by som si za normálnych okolností nevybral, ale režíroval som a vymýšľal som zápletky, pretože som potreboval splácať hypotéku. Vo voľnom čase som cestoval na dovolenky so svoju veľmi náročnou ženou, ktorá miluje dobrodružstvá – ja ich nenávidím – a v každej voľnej chvíli som sa venoval malému synovi. Takže vlastne po celý čas som nerobil to, čo by som chcel, ale to, čo som nechcel.

Čo ste napríklad nechceli robiť?

Predierať sa pralesom. Moja žena je šťastná, keď je dva mesiace v džungli a prediera sa s mačetou pralesom. Ona je dobrodružná povaha, ja to neznášam. Chcem byť doma, nechcem ísť nikam, a keď už mám niekam ísť, tak sa tam chcem len pokojne prechádzať po kolonáde. Môj syn je tiež veľmi aktívna bytosť a vo svojich troch rokoch bol ako upír, vysával mi všetku energiu. Stále som s ním musel hrať nejaké dementné hry.

A ja nemám rád hry! V práci som zasa riešil situácie, ktoré ma vlastne nezaujímali. Keď som neskôr začal písať knižky, bolo pre mňa veľkou radosťou, že som bol pri tom slobodný. Nič ma neobmedzovalo, príbeh som si mohol spracovať, ako som chcel, a to je veľká radosť pre človeka, ktorý je zvyknutý pohybovať sa vo svojej fantázii. Pri práci na seriáli som bol obmedzovaný zadaním, musel som plniť želania producentov, a to ma deptalo. Keď som to dal do jedného kotla, vznikol príbeh štyroch kamarátov, o ktorých je aj film.

Hovorí sa aj o mužoch v najlepších rokoch. Kedy prichádza táto fáza? Vy ste teraz práve v nej?

Áno, áno. Práve v nej som. Každý muž má svoje najlepšie roky inokedy. Hokejista asi vtedy, keď je dvadsaťosemročný. Už má skúsenosť a ešte má silu. V štyridsiatke už by to bolo horšie. Hokejista už je za zenitom, ale keďže som autor a už sa mi podarilo nejaké príbehy vyrozprávať, som spokojný. Nemusím sa báť, či niekoho bude zaujímať môj príbeh, tuším, že si s čitateľmi rozumiem.

Bol by som šťastný, keby aj slovenskí diváci porozumeli môjmu filmu, aby emocionálne súzneli s týmto príbehom. Slovákov mám veľmi rád. Na Slovensku som režíroval s Milanom Lasicom v Štúdiu L +S, pracoval som s Mariánom Labudom, s Ankou Šiškovou a ďalšími. Mám rád Bratislavu, celé ovzdušie Slovenska. Som ročník 1976, normalizačné dieťa, pre mňa bolo normálne, že sme spolu. Veľmi by som si teda želal, aby mi slovenskí diváci rozumeli, aby ich príbeh dojal a aby mali z neho radosť. Lenže naše kultúry sa už dlho rozvíjajú oddelene.

Hovorili ste, že na seriáli vám prekážali presné zadania. Čím sa líšila práca na vlastnom filme, kde ste mali úplnú voľnosť?

Je veľmi nepríjemné robiť autorský film, pokiaľ nemá človek dostatok vnútornej sily konfrontovať sa sám so sebou. Je totiž potrebné, aby scenárista konfrontoval pri adaptácii text knihy s filmovým videním a vyhodil nekompromisne všetko, čo do filmu nepatrí, nedojímal sa nad textom ako autor. Dôležité je, aby potom režisér postupoval podľa nejakej vízie. Tá ho ale núti, aby na niektorých miestach scenár menil a nemilosrdne s ním nakladal.

Ja sa, našťastie, sám seba nebojím a rád sám so sebou zápasím, takže mi to nerobilo problém. Celkovo je to však nepríjemné, lebo človek nemá partnera. Autor je partnerom sám sebe a musí byť k sebe krutý. Trvalo mi to dlho, lebo som sa stále kontroloval, či nie som k sebe priveľmi milosrdný. Či nie som spokojný, lebo som to sám vymyslel. Človek dosiahne najviac, keď je nespokojný a keď sa snaží zlepšovať.

Herci Hofmann, Čermák, Švehlík a Pechlát... Foto: Bontonfilm
Hofmann, Čermák, Švehlík a Pechlát Herci Hofmann, Čermák, Švehlík a Pechlát stvárňujúci hlavných hrdinov filmu.

Znášali ste aj pripomienky od hercov? Niektorí autori to neznášajú.

Samozrejme. Bolo by idiotské nevypočuť si pripomienku od nadaného herca. Je však tiež dôležité selektovať, čo z toho človek použije a čo nie. Herec, hoci je vynikajúci, vníma príbeh cez svoju postavu a inej postave tým môže nevedomky ublížiť. Ja mám ale rád inšpiráciu hercov, to je paráda.

Partia štyroch hercov z vášho filmu – Hynek Čermák, Martin Hofmann, David Švehlík a Martin Pechlát je ako živel. Nehrozilo, že preberú iniciatívu na pľace a niečo vám vnútia?

Som dosť nadaný na to, aby som rozpoznal nadanie ostatných. Veľmi rád sa obklopujem ľuďmi, ktorí majú nadanie väčšie než ja. Každý z tých chlapov je pre mňa niečím nenahraditeľný, lebo ja by som toľko nedokázal ako oni. Majú veľké skúsenosti. Režisér je ako dirigent a dirigent, ak cíti tóny, túži mať orchester obsadený dokonalými hráčmi, ktorí nikdy nevylúdia falošný tón. Práca s takými hráčmi je vždy náročná. Každý z nich je individualitou a bije sa za svoju kvalitu. To mám rád, lebo neznášam polovičatosť a nedotiahnutosť.

Aj ste sa vadili?

My sme sa s chlapcami stretli viackrát, asi osemnásť hodín sme strávili čítaním textu a za ten čas sme sa stále hádali. Našťastie sme sa hádali o to, čo bude lepšie. Nešlo o to, že niečo bolo zle, ale že niečo by mohlo byť ešte lepšie. To bolo veľmi pekné. A po tých osemnástich hodinách hádok, väčšinou to bolo po nociach, keď sme prišli na pľac, každý herec presne vedel, čo bude hrať, už sme mali vyhádané, ako to budeme robiť. Už sme si len jemne ladili struny.

Iste prispelo aj to, že sa roky poznáte?

Sme kamaráti, ale človeku nepomôže len to, že pracuje s kamarátmi. To je ako vo futbalovom mužstve, keď pokazíte prihrávku Cristianovi Ronaldovi, tak on sa nahnevá a vynadá vám, že ste pokazili gól. Tak je to aj s nadaným kamarátom, ak mu niečo pokazíte, tak vás dá do kýbľa a vyleje vás. On tiež túži po dobrom výsledku. Ja neverím, predovšetkým, že by sa výnimočné veci dali urobiť v pohode. Tie vždy vznikajú v extrémnom snažení.

Obávate sa, či vás na Slovensku pochopia ale narodili ste sa v Olomouci, a to je k nám blízko. Asi ani nie ste taký ozajstný Pražan – ako dlho tam žijete?

To nie som. Ani tak nehovorím, ale v Prahe som už 25 rokov – odkedy ma v 19 rokoch prijali na FAMU – a domestikoval som sa tam. Som v Prahe šťastný. Desať rokov som smútil po Olomouci, desať rokov trvalo, kým som si zvykol na Prahu. Moje obavy o priazeň slovenského diváka spočívajú skôr v tom, že spoločne už vyše dvadsať rokov neprežívame spolu každodennú skúsenosť. Predtým sme my Česi a Slováci mali rovnaké skúsenosti a zážitky.

V televízii sme mali rovnaký program, v rádiu tiež, chodili sme na podobné dovolenky, napríklad na Balaton. Potom sme sa začali oddeľovať a či divák alebo čitateľ rozumie autorovi a teší sa zo súznenia, závisí od každodenných zážitkov. Ale zasa príbeh nášho filmu je univerzálny. Veď krízu stredného veku majú aj Vietnamci! Možno však nie. Možno by sa mi trebárs človek z Rwandy vysmial, že nechápe, čo je kríza stredného veku, lebo on žije v kríze od narodenia, takže to je možno len taká vyšľachtená kríza.

Oficiálny trailer k filmu Prvok, Šampón, Tečka a Karel.

Pracujete v pražskom Divadle Studio Dva. Ale vraj aj v Olomouci je dobré divadlo. Chodievate tam?

Ja som tam dokonca hral, asi dva roky, keď som bol na gymnáziu. V 17 či 18 rokoch som hral v činohre – v hrách ako Moliérov Mizantrop, Shakespearova Márna lásky snaha, Zimná rozprávka… Ja som pôvodne chcel byť herec. Ale som zlý herec, preto som si obsadil do filmu týchto dobrých hercov. Prešiel som si herectvom, a tak spoznám, ak niekto hrá falošne.

A čo by ste odporúčali z repertoáru pražských divadiel, keby niekto zo Slovenska cestoval do Prahy a pýtal sa vás?

Keďže v divadle pracujem, do divadla ako divák bežne nechodím. Pán Lasica vravieval s decentným úsmevom: „Ani kurva nechodí do práce, keď má voľno…“ Odporúčal by som teda moje komédie, lebo nič iné nepoznám (smiech). Tie sú vždy smutné, tak to je aj v tomto filme.

V rozhovoroch spomínate, že na napísanie knihy vás nahovárala manželka a ešte aj švagor, ktorým je známy politik Ivan Pilip, bývalý český minister financií. Je na vás pyšný? Čo teraz robí?

Vyšiel z akademickej pôdy a teraz prednáša po univerzitách vo svete. Miluje knihy, za týždeň je schopný prečítať aj 15 kníh. Vtedy ma povzbudil, aby som napísal knižku, lebo on rád číta. Dovtedy mi nenapadlo, že by som mohol písať knižky. Hneď pri prvej knižke, čo je práve predloha filmu, ma to začalo baviť a už som vedel, že to chcem robiť.

Niekedy je to v tvorivom živote tak, že neviete, čo máte robiť. Niekto vás postrčí a vy zrazu vidíte, že to je pre vás veľmi prirodzené. Tak sa stane, že sa vyše tridsať rokov motáte ako idiot v niečom, čo vás nebaví. Ja som sa našiel vďaka Ivanovi. Čítal aj moju poslednú knižku a nedávno mi volal, že je najlepšia. Tak som šťastný, lebo mám ambíciu, aby každá kniha bola lepšia ako tá predtým. Už si ju ani nikto nemusí kúpiť, ja som šťastný.

Úspešná bola aj vaša knižka Najlepší víkend. Je plná situácií zo súčasnosti – to ste všetko zažili?

Nie, ja si to vymýšľam. Vymýšľal som si už ako malý chlapec. Samozrejme, že mnoho vecí autor odpozoruje zo života, ale mňa najviac baví vcítiť sa do nejakého človeka. Potom rád premýšľam, čoho by som sa bál a o tom rád píšem. Hrám sa tým, že si vymýšľam situácie a príbehy. A som rád, že ľuďom to pripadá vierohodné, ale je to „vycucané z prsta“. Ale niektoré veci sú také nepravdepodobné, že ich nevymyslíte. V živote sa stávajú veci, ktoré pôsobia ako neuveriteľná historka, a to sú tie jediné, ktoré preberám. Tie ma bavia – a tie uveriteľné si vymyslím sám.

Ste známy svojím hlasným „híkavým“ smiechom. Aj tak plačete?

Nie, nie, nie, plačem potichu. Plačem na chlapa celkom často. Pretože som veľmi emocionálny. Vo mne je toľko emócií, že ich stále tvorivo spracovávam, aby som sa ich zbavil. Inak by som skončil na psychiatrii. Musím prežívať aj iné životy, rôzne situácie, aby som uľahčil svojmu mozgu. Často plačem pri športe, keď niekto veľmi drie a potom vyhrá, ale keď niekto drie, a potom prehrá, tak tiež plačem.

To ma dojíma. Dojímajú ma ľudia, ktorí sa veľmi snažia. Verím, že keby sa ľudia vo všetkých profesiách aj v súkromí naozaj snažili, život by bol dokonalý a nádherný. Väčšina ľudí sa nesnaží. Preto ich dojímajú príbehy tých, ktorí sa výnimočne snažia a každé ráno odbehnú 15 kilometrov. Dojíma ma šport, filmy aj moje vlastné nápady, ak sú dobré. Tak spoznám, že je niečo dobré. Ak sa rozplačem, vidím, že to bude dobré.

Videli ste svoj film? Plakali ste?

To je komplikované, lebo do toho vstupuje ego. Nie som schopný pozerať sa na ten film ako divák. Som len egoisticky nadšený, že film vyzerá presne tak, ako som chcel. Bál som sa, že niečo pokazím a teraz som naplnený testosterónovým sebavedomím, že film vyzerá presne podľa mojich predstáv. To sa podarí málokedy. Ak sa teda film nebude páčiť, znamená to, že sa ľuďom nepáčim ja a s tým sa nejako vyrovnám.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Patrik Hartl #Film Prvok Šampón Tečka a Karel