Zmenili ste si meno – už sa voláte IAN, prečo? Meníte s menom aj profesiu?
Stále som Ján Jackuliak, meno IAN používam ako spevák. Herectvu sa venujem od 14 rokov, neskôr som si vyskúšal aj réžiu aj produkciu, ale s hudbou žijem už dlho. V Čechách, kde som študoval na JAMU, sme mali svoju kapelu od roku 2007, uznávali nás a v šoubiznise sme sa dostali dosť vysoko. Teraz ma začalo baviť písanie textov, hudba ma baví už dávno, aj keď trocha iná, ako sme v našich končinách zvyknutí. Chceme priniesť niečo trocha odlišné. Ale to neznamená, že mením profesiu, skôr si otváram nové dvere.
Foto: TV Markíza
Vaše dve skladby Štiepim atóm a v BA s ex, sú obe veľmi rytmické, tá novšia ide do funky. Akú hudbu počúvate?
Všetko, čo je dobré, od klasiky až po úlety ako Mike Patton a jeho album Fantômas – fantasticky spieva v rozsahu asi štyri oktávy, a to už nie je hudba pre každého. Mám rád funky, českú scénu aj americkú z 80. a 90. rokov, aj francúzske chilloutové funky, robím si rozhľad. Nikdy na hudbu nepoviem: to je „blbosť“, iba tomu nerozumiem.
Vyrastal som v období, keď súperili Depeche Mode a Metallica, do toho bratranec počúval Iron Maiden aj Helloween, mal som vtedy asi osem rokov a počúval som takéto šialenosti. Sestra si dokola púšťala Depeche Mode, až som ich znenávidel, ale keď ma zobrala na ich koncert, zamiloval som sa do nich. Počúvam aj Chopinov klavír, ešte na konzervatóriu som mal na izbe spolužiaka huslistu Mareka Baloga, ktorý famózne mastil Paganiniho husľový koncert na jednej strune, s absolútnym sluchom a ešte si do slúchadiel pritom púšťal inú hudbu. Mám veľa spolužiakov hudobníkov – Marián Čekovský, Igor Timko. Spoznal som v hudbe všeličo, a myslím, že by bolo dobré dostať na Slovensko aj inú hudbu ako tú pre rádiá. Hudba je pre mňa psychohygiena.
A tá vaša česká kapela, čo ste hrali?
Boli sme kolegovia z divadla, šiesti chalani a hrali sme beatbox, rap a k tomu scénky. Prišli sme na jednu súťaž a za jednu noc sme vyleteli hore. Teraz sa zas teším, keď svojho syna vezmem do Viedenskej opery.
Čítajte viac Ján Jackuliak štiepi atóm
Z vašich skladieb sa zdá, akoby ste mali Bratislavu trochu v zuboch – v jednej je „fantóm bratislavskej opery“, v druhej s názvom BA s ex sa vysmievate konzumu…
Bratislavu mám rád, hoci patrí k najdrahším mestám pre život v celej Európe. V skladbe BA s ex je veľa metafor, ktoré súvisia s mojimi osobnými zážitkami, hudobne je zasadená do 80. rokov. Je to aj reakcia na to, že mi ktosi povedal: ak nejazdíš na mercedese alebo na BMW, nie si celebrita.
A máte to BMW?
Nemám. Ale o to ani nejde. Táto skladba už aj štýlom spevu hovorí, že život nie je o povrchnej kráse. Taký pohľad je pre mňa neprijateľný, nehodnotím nikoho podľa značiek, ani na aute, ani na oblečení, a keď to znova a znova počujem, akoby som sa vrátil o pár rokov späť… Mám pocit, že nikde inde to ľudia neriešia. Keď dovolenkujem u jednej rodiny v Taliansku, pani jazdí v starej fiatke, lebo nevie dobre parkovať, a stačí jej to, hoci majú krásny veľký dom a sú dosť bohatí, aby si mohla kúpiť nové a väčšie auto. Jednoducho to k životu nepotrebuje, nemusí sa ukazovať. V Petržalke stoja pred panelákmi autá aj za dvestotisíc. V tom je ten rozdiel. Táto skladba vznikla z pocitu, ktorý tu prevláda: keď nemám to, čo ostatní, nemám žiadny status. A to ma hnevá, mali by sme nájsť iné hodnoty, najmä keď sme teraz všetci na jednej lodi.
Narodili ste sa v Lučenci, študovali ste na konzervatóriu v Košiciach, potom na JAMU v Brne a teraz žijete v Bratislave. Kde sa cítite byť doma?
Tu som doma s rodinou, ale práce mám viac v Čechách. Momentálne hráme vonku na otvorených scénach s pražským divadlom Studio DVA tragikomédiu Vše o mužích. Študoval som tam, aj pracoval v divadle, takže ma tam poznajú, ale keby som neodvádzal poctivú prácu, tak by ma asi nevolali. A najbližšie ma čaká nakrúcanie seriálu pre HBO, na to sa veľmi teším.
Preto ste začali športovať? Aký to bude seriál?
Nesmiem o tom hovoriť dopredu, iba že to bude miniséria. Ale do fitnesu chodím už rok kvôli fantasy filmu, ktorý budem nakrúcať v Čechách. Nakrúcanie sa síce o rok odložilo, ale aj tak sa musím udržiavať vo forme.
Kedy ste si vyskúšali réžiu?
V Bratislave vo West Side Story so živým orchestrom a dopadlo to dobre. Videli to aj z Broadwaya a boli spokojní. Najbližšie to bude muzikál Janko a Marienka, scenár napísala Kristína Farkašová Tormová a nebude to žiadna rozprávka, skôr horor, tak, ako to bratia Grimmovci aj napísali. Veríme, že sa to podarí, aj keď časy sú neisté, premiéra by mala byť v decembri v Zrkadlovom háji. Ako producent chystám vynikajúcu maďarskú tragikomédiu Tóthovci, ktorú napísal István Örkény ešte v 60. rokoch a získala rôzne svetové ceny.
Foto: Jerry Háša
Takže divadlo, HBO aj rozprávka a k tomu réžia – budete mať ešte čas aj na hudbu, keď ste sa už do nej zahryzli?
Určite. Už máme hotovú ďalšiu skladbu so Soňou Norisovou, volá sa gin a tonik. Poznáme sa už roky, účinkovala aj v mojom prvom klipe Štiepim atóm. Teraz to bude pohodová skladba, ako chlap balí ženu na gin s tonikom a vyústi to do zaujímavého konca. Ale nebudem to rozoberať… Nie je to duet, ale naspievaný dialóg.
Prečo si tie skladby tak kúskujete? Nechce sa vám čakať, kým ich zozbierate dosť na celý album?
Na rozbeh sme zvolili túto „testovaciu“ metódu, nahráme pesničku, natočíme k nej klip a idem s ňou hneď von, aby sa s nami ľudia zoznámili. Album vydáme až nakoniec. Bez ohľadu na hejterov. Ale aj podľa nich viete, že vás ľudia sledujú. Vychádzam trocha z českej kapely J.A.R., texty Ota Klempířa milujem, ich skladby majú vždy názor. J.A.R. znamená Jednotka Akademického Rapu a spieva s nimi aj Dan Bárta, hrajú jazz, funky, soul a majú vynikajúce texty, presne podľa môjho vkusu.
Čítajte viac Ján Jackuliak v novom klipe provokuje kolegov
Aké máte reakcie na vaše piesne – priaznivé či naopak?
Asi 50:50. Niekto mi napíše, že niečo také primitívne v živote nepočul, ale potom komentuje aj novšiu pieseň, takže nás počúva. Iný na skladbu Štiepim atóm vraví: viete, ja sa v tej fyzike veľmi nevyznám… A ďalším sa to páči, dokonca aj veľmi. Takže komentáre typu „slabý herec, slabý textár a ešte aj zlý spevák“ beriem tiež – veď v škole so mnou študovali naozajstní skvelí speváci ako Vilo Csontos z Fragile či Ivana Vaňková, popri ktorých som bol skôr intonačný recitátor. Študoval som muzikálové herectvo, ale radšej budem muzikál režírovať, hoci na brniansku JAMU sa nesťažujem, práve naopak, tam nás nútili na sebe „makať“. V pesničkách sa snažím robiť iné rýmy ako láska – páska k hudbe na viac ako štyri akordy.
Kedy ste v sebe vzkriesili lásku k hudbe?
Počas prvej vlny covidu. Všetko bolo zatvorené, aj my doma, a zrazu to prišlo, že som si sadol a začal písať texty. Aj pre mňa samého to bola novinka, začať písať v 42 rokoch, ale drží ma to stále. Odvtedy to „na mňa lezie“ skoro každý večer, píšem a píšem a niečo z toho má aj zmysel. Nemyslím si, že hneď teraz sa na nás pohrnú diváci na koncertoch. Zatiaľ stačí, keď si nás ľudia vypočujú aspoň zo zvedavosti a prípadne to podajú ďalej.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Ján Jackuliak
Narodil sa 10. júla 1978 v Lučenci. Vyštudoval Konzervatórium v Košiciach, potom na JAMU v Brne absolvoval odbor muzikálové herectvo. Pôsobil v Mestskom divadle Brno aj v Národnom divadle Brno. So skupinou ALL X uspel v českom šoubiznise. Má za sebou niekoľko filmov (Amnestie, Malá ríša, Cez prsty, Špunti na vode, Masaryk, Kandidát) a seriálov (Nový život, Hniezdo, Búrlivé víno, Vyprávěj a ďalšie). Venuje sa herectvu, hudbe v projekte IAN, produkcii a réžii.
