Nový celovečerný dokument sa sústreďuje na významné okamihy umelcovho života. Národ Jana Wericha (nar. 6. februára 1905) miloval, ale ani to ho neuchránilo pred politickou šikanou. Werich sa vždy vyjadroval otvorene, s humorom, ale kriticky. Aj počas Pražskej jari svojimi názormi inšpiroval. Po okupácii sa mu to zrátalo, nemohol pracovať. Trpel on aj jeho publikum.
V roku 1977 sa zúčastnil na verejnom podpise tzv. Anticharty v pražskom Národnom divadle. Vo verejnosti jeho prítomnosť na aktíve vyvolala rozpaky a po zmene režimu sa proti Werichovi zdvihla vlna otvorenej kritiky za účasť na tomto stretnutí. Bola tam síce väčšina významných umelcov tých čias, ale od Wericha ľudia takúto pokoru nečakali.
Čítajte viac Bol to kráľ inteligentného humoru. Nie každý ale vedel, aký ťažký mal osud
Na jeho prípade sa o to zreteľnejšie dá pochopiť, v akej zúfalej situácii umelci boli. Chceli obstáť so cťou, ale aj pracovať. Werich tiež dostal po účasti na aktíve príležitosť vrátiť sa do života, ale odvtedy mal aj plno kritikov a sudcov. Našťastie, sila umenia je silnejšia než sila zloby, a tak je Werich stále autoritou. Jeho pesničky, filmy a výroky už zľudoveli a stále pôsobia.
Pestré svedectvá
Film režisérov Martina Slunečka a Miloslava Šmídmajera je vlastne apoteózou Jana Wericha. Prináša pestré svedectvá o umelcovom živote, ale podrobnejšie sa venuje práve jeho účasti na aktíve v divadle.
Divák vidí bezradnosť v tvárach hercov, cíti atmosféru doby, spoznáva súvislosti a dozvedá sa, ako situáciu prežíval Werich. Bol zničený, rozčuľoval sa, že ho podviedli, lebo vraj aj podpisy z prezenčnej listiny zarátali medzi tie proti Charte.
Nová snímka o Werichovi objasňuje veľmi zložitú dobu zrozumiteľným a pútavým spôsobom. O umelcovi hovoria ľudia, ktorí sú známi a ktorým možno veriť. Jiří Suchý priznáva, že je taký, aký je, vďaka Werichovi.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Svoj obdiv a úctu k Werichovi vyjadruje aj Zdeněk Svěrák. Spomína, ako pozvali Wericha na jedno z prvých predstavení do Žižkovského divadla Járy Cimrmana. Posadili ho do prvého radu, výborne sa bavil, ale vraj sa stále obracal dozadu, k publiku, či to tiež tak vníma. Potreboval spoločné prežívanie, musel sa deliť o pocity, komunikovať s ľuďmi.
Tak vyznievajú aj všetky svedectvá v dokumente. Či už sú to slová Pavla Taussiga, Jiřiny Bohdalovej, Františka Cingera, alebo Vladimíra Justa. Milé sú výpovede Evy Tůmovej, ktorá v domácnosti Werichovcov pomáhala a domácnosť dôverne poznala.
V dome na pražskej Kampe bývalo veľa hostí, Werichova manželka bola psychicky chorá, problémy mala aj dcéra Jana, ktorá sa starala o dcérku, potrebovali výpomoc. Eva Tůmová bola ten typ gazdinej, ktorá sa stane členkou rodiny, a tak jej svedectvo je veľmi dôverné. V závere filmu sa divák zoznámi aj s už dospelou vnučkou Jana Wericha Fančou a pravnučkou Janou.
Mal rád Slovensko
Vo filme sú mnohé zaujímavé podrobnosti z Werichovho života, aj to, ako lovil ryby v potoku pri chate (vraj najmä pre túto lásku nechcel emigrovať), ako sa povadil a udobril s Jiřím Voskovcom.
Je tam aj zmienka o tom, ako pomáhal hercovi Vlastovi Burianovi, keď nemohol hrať. Pozval ho na svoju chatu, pomáhal mu psychicky a aj ho vrátil do práce. Hrali spolu vo filme Bol raz jeden kráľ. Vtedy (1954) asi netušil, že raz sám bude potrebovať obhajcov.
Foto: Continental Film
No Wericha obhajuje najmä jeho vlastná tvorba a to, aký bol. Stačí sa pozrieť na plagát k filmu – typický úsmev, láskavá, múdra tvár. Človek sa hneď dobre naladí. A našincovi dobre padne aj pozornosť, ktorá sa ušla Slovensku: keď Werich zo zahraničia vyzýva na protifašistický odboj pred druhou svetovou vojnou, oslovuje nielen Čechy, Moravu, ale aj Slovensko.
Slovensko uznával a mal ho rád. Za všetko hovoria zábery z filmu Až príde kocúr (1963), v ktorom hral s Emíliou Vášáryovou. Krásna pani Milka a podmanivý Jan v závere symbolizujú nielen česko-slovenskú vzájomnosť, ale aj ušľachtilosť hodnôt, o ktoré – aj v tomto dokumente – ide.
