Sprievodné podujatia, ktorými sú aj hodnotenia filmovej tvorby s distribučnou premiérou v uplynulom roku, organizátori ponechali a diváci sa môžu zapájať do živej diskusie on-line. Program potrvá do nedele 5. decembra.
Pondelok patril dokumentárnej tvorbe, ktorú analyzovali na tvorivej i inštitucionálnej úrovni filmoví profesionáli Barbora Nemčeková a Tomáš Hudák. Obaja reprezentujú mladú generáciu slovenských filmových teoretikov a ich príspevky presne pomenúvajú úskalia slovenskej audiovízie, nielen prostredie komunity dokumentaristov.
Prevládajú portréty mužov
V domácom profesionálnom kinematografickom prostredí okrem niekoľkých výnimiek chýba dostatočná energia na podnietenie vzniku inštitucionálnej podpory a riešenia problémov vo filmovom priemysle na mnohých úrovniach. Cítiť malú snahu scitlivovať spoločnosť voči znevýhodneným a marginalizovaným skupinám či environmentálnym problémom ako globálne otepľovanie. Prevládajú filmy heterosexuálnej väčšiny tvorenej bielymi mužmi. LGBTI+ komunita a ženy autorky sú stále v nepomere k mužským tvorcom, podobne ako telesne či mentálne hendikepovaní ľudia.
Čítajte viac Utopiť svoju pýchu v bielobielej tme
A priestor na zviditeľnenie by mali dostať aj experimentujúci autori, ktorí razia divácky menej príťažlivé prístupy a spracúvajú umelecky a spoločensky angažované témy. Stále prevažuje klasický dokumentárny portrét či stereotypné rozprávanie vystavané tradične a bezbolestne z archívov a hovoriacich hláv. Sem-tam sa objaví čistá observácia či intervencia. Slovenský film pritom osobnosti dokumentu na medzinárodnej úrovni má. Vlani aj predvlani boli v kinách filmy Viery Čákanyovej FREM a Biela na bielej, oba umelecké, angažované dokumenty, na aké môžeme byť právom hrdí.
Samozrejme Čákanyová nie je jediná, kto rozčeril hladinu. Nastupuje nová generácia prevažne absolventiek katedry dokumentárnej tvorby (debutovali Barbora Sliepková, Mária Pinčíková a Lucia Kašová) s autorskou víziou. O ich dielach sa však budeme rozprávať až o rok.
Komisie Audiovizuálneho fondu (aj tu prevažujú muži) svojimi rozhodnutiami do veľkej miery ovplyvňujú, aké filmy vznikajú. Predložené žiadosti sú posudzované odborne a transparentne, no podľa panelistu Tomáša Hudáka im chýba systematickosť. Podľa Nemčekovej by zas bolo treba posmeliť k tvorbe okrajové skupiny, ktoré tvoria napríklad autori inej farby pleti, transgenderoví ľudia či ženy, ale aj vznik diel zameraných na ich témy a problémy. Či ich má posmeľovať Audiovizuálny fond, alebo iná inštitúcia, je otázne.
Naše filmové prostredie je už sebestačné, profesionálov je dostatok a podporná činnosť udržiava cyklus tvorby a výroby v chode. Slovenskému filmu sa darí v zahraničí a v lepších obdobiach – pred pandémiou – prinášal aj uspokojivý divácky ohlas. Preto je podľa Nemčekovej načase, aby sme postúpili o krok vpred a začali odhaľovať problémy, rozprávať sa o spomínaných témach, ktoré nie sú mainstreamové a väčšinový divák na ne zatiaľ nevie zareagovať.
Kde sa budeme rozprávať?
Nedostatočnosť nášho profesionálneho filmového prostredia sa odzrkadľuje aj v "detailoch”, akými sú napríklad poddimenzované honoráre a často aj rozpočty filmov. Problémom je aj neschopnosť slovenských filmových festivalov zamestnať tím profesionálov. Stále sa to deje len sezónne. Podnetným príspevkom do diskusie nielen o honorároch je vznik ďalších profesijných asociácií. Kameramani a strihači tie svoje na Slovensku majú, preto môžu napríklad použiť pri výpočte honorárov za svoje služby tabuľkové sadzby.
No ich funkcia ani zďaleka nie je len o tom. Práve na takýchto platformách sa vytvára priestor pre spoločné úvahy a diskusiu o profesionálnej realite a jej posúvaní vpred. A práve to na všetkých úrovniach slovenský filmový kolektív potrebuje. Kontinuálnym, sebakritickým dialógom by sa totiž mohli pravidelne vychytávať muchy a takéto iniciatívy by mohli podnietiť nové nápady. V druhom pláne môžu byť podnetné aj tvorivo. Tak kde budeme v dialógu pokračovať? Týždeň slovenského filmu ho len začal a vďaka za to.
