Trochu z Amélie aj z von Triera
Francúzska depeša má formu antológie, ktorá sa využíva predovšetkým v horore, pričom najznámejším predstaviteľom tohto žánru je slávny film Pulp Fiction od Quentina Tarantina.
Ide o niekoľko krátkych príbehov, ktoré spája – no nie nevyhnutne – spoločné pozadie. V tomto prípade sa nám predstavia redaktori periodika s názvom Francúzska depeša, ktorí mali počas svojej kariéry možnosť byť svedkami vskutku nezvyčajných situácií.
Dej sa odohráva v malebnom francúzskom mestečku s nádhernou architektúrou, ktorá divákovi okamžite navodí dobrú náladu. Svojím spôsobom film trochu pripomína Améliu z Montmartru – predovšetkým tým, ako dobre sa mu darí zobrazovať pestrú ľudskú skúsenosť, náhodné, no osudové stretnutia a schopnosť vidieť niečo unikátne v úplne obyčajných veciach.
Zároveň svojím obsažným scenárom nedovolí divákovi odtrhnúť pozornosť čo i len na pár sekúnd. Spôsobom narácie jednotlivých príbehov má Francúzska depeša blízko k snímkam Larsa von Triera, ktoré však svet ukazujú skôr z jeho temnej stránky.
Jednotliví redaktori novín sú veľmi svojskí a aj keď nám tvorcovia nepribližujú pozadie každého jedného (čo je sklamaním najmä v prípade novinárky, ktorú stvárňuje fantastická Elisabeth Moss), už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o sympatickú partičku úplných exotov.
Foto: Cinemart
Je nutné podotknúť, že v sebe majú zápal a absolútnu oddanosť písaniu, čo ich periodiku dodáva vysokú úroveň. Nerobia to pre peniaze ani pre prestíž, ale z vnútornej potreby, ktorá im bola daná do vienka. Vďaka tomu vytvorili ako kolektív niečo špeciálne, čo však bez ich šéfredaktora nemôže ďalej fungovať.
Čaro novinovej redakcie
Arthur Howitzer Jr., ktorého stvárňuje Bill Murray, je srdcom celej redakcie. Nie je to žiaden egocentrik, ktorý by svojim zamestnancom kázal, o čom majú písať.
Namiesto toho stojí v pozadí, usmerňuje ich, upozorňuje ich na chyby a zároveň dáva do popredia ich silné stránky. Je pevným bodom, na ktorý sa dá spoľahnúť. Aj on má svoje jedinečné črty – v redakcii napríklad zaviedol tieto pravidlá: po 1. žiadny plač a po 2. vždy píš tak, aby to vyzeralo, že je to tak naschvál.
Príbehom nemôžeme vyčítať nedostatok originality, ale miestami sa zdajú byť príliš zdĺhavé. Tón celého filmu je trochu tragikomický, neraz využíva čierny humor a nešťastným situáciám dáva odtieň nádeje, akoby hovoril „aj toto sa deje, ale nič to, všetko sa dá zvládnuť“.
Pozitivitu vyžaruje aj farebnosťou prostredia, kostýmov a napokon aj samotných postáv – aj napriek tomu, že sa nájde zopár scén, ktoré sú čiernobiele.
Anderson sa zo všetkého najviac spolieha na estetiku, scenár a herecké výkony. Francúzska depeša však nie je oddychovkou, divák pri nej musí byť sústredený, aby mu nič neuniklo. V prívale slov sa môže veľmi ľahko stratiť, vynahradia mu to však krásne vizuály. Pre niekoho môžu pôsobiť gýčovo, ale v konečnom dôsledku vďaka nim človek prepadne kúzlu práce v novinovej redakcii.
