Odkaz na Miyazakiho
Spočiatku pôsobí Šupito veľmi nesympaticky, čo sa však tvorcom nedá vyčítať. Dávajú tak najavo, že keď niekto nie je sám sebou, ostatní to vycítia a nezapôsobí to na nich pozitívne. Šupito je však predsa len dospievajúca myška, ktorá sa musí vyrovnať s bolestivou stratou v rodine a s veľkými očakávaniami okolia.
Jej spoločníkom sa stane lišiak Bielobruško, ktorý v nej najskôr vzbudzuje hrôzu a odpor. Ako je to zvykom aj u nás ľudí, všetkých príslušníkov jednej skupiny – v tomto prípade líšok – generalizuje. Navyše je Bielobruškov strýko ten, kto pred rokmi pripravil o život Šupitinho otca.
Bielobruško je ale na rozdiel od drobnej drzej myšky veľmi rozumný a všetky problémy sa snaží riešiť racionálne. Divák veľmi rýchlo pochopí, že nejde o beštiu vyžívajúcu sa vo vraždení, ale o hanblivého lišiačika, ktorý chce byť s ostatnými zadobre. Divák s lišiakom sympatizuje, a preto sa miestami javí ako hlavný hrdina.
Okrem milo zobrazených postáv zvierat sa tvorcovia postarali aj o detailne spracované prostredie – či už lesa, alebo zvieracieho neba s kúpeľmi, so zábavným parkom a začarovaným lesom. Vizuálna stránka filmu uchváti deti i dospelých, na svoje si prídu aj fajnšmekri obľubujúci umelecké prvky.
Zaujímavým detailom je postava žaby, ktorá pracuje v podzemí kúpeľov – pripomína totiž pavúčieho muža Kamadžiho z animovaného filmu japonského režiséra Hayaoa Miyazakiho s názvom Cesta do fantázie.
Čo je normálne?
Šupito a Bielobruško si k sebe postupom času nájdu cestu. Niektoré prekážky prekonajú spoločne, s inými sa musia vyrovnať každý po svojom. Šupito zistí, že mať strach je úplne v poriadku a Bielobruško sa zase postaví očakávaniam svojho strýka, ktorý ho celý život považoval za slabocha. Obe zvieratká tak nájdu vnútorný pokoj a sebaistotu, po ktorej obe tak dlho túžili.
Bielobruško v istom momente vysloví veľmi podstatnú otázku: Čo je vlastne normálne? Animák Myši patria do neba odpovedá: pre každého je normálne niečo iné. Nesie si so sebou silné morálne posolstvo a zároveň deti učí vyrovnať sa s tým, čo ich trápi. Každý z nás sa totiž občas cíti ako vyhnanec, ktorý robí niečo zle, a preto sa musí pretvarovať, aby v očiach ostatných pôsobil „normálne“.
Zvieracie nebo funguje na zaujímavom princípe. Jeho návštevníci sa najskôr musia umyť, čo predstavuje očistu od sveta, ktorý opustili. Ďalej sa musia postaviť tomu, s čím sa počas života nestihli porátať a prekonať to. Inak sa nemôžu posunúť ďalej.
Tvorcovia sa rozhodli spracovať tému, ktorá je v dielach pre deti dosť tabuizovaná – smrť. Podarilo sa im však uchopiť ju tak, že vôbec nepôsobí depresívne, práve naopak. Po tom, čo sa zvieratká zmieria so všetkým, čo ich v predchádzajúcom živote trápilo, sa znovuzrodia v inej podobe.
Snímka Myši patria do neba má obdivuhodnú vizuálnu stránku, soundtrack aj morálne posolstvo. Jediné, v čom sa trochu zadrháva, je tempo a rytmus deja. Ide však len o drobnosť, ktorá na výslednej kvalite filmu nezanecháva výraznú stopu. Film určite stojí za pozretie, či už ste dieťa, alebo dospelý.
