„V tejto veľkovýpravnej rozprávke bolo úžasné to, že som dostala k dispozícii veľký symfonický orchester.“ Pre hudobníčku to bola veľká výzva, vďaka ktorej mohla predviesť svoje remeslo v plnej kráse.
„Najprv dostanem postrihaný film s dialógmi a časovým kódom a následne komponujem hudbu priamo na obraz,“ vysvetľuje Čekovská proces tvorby. Hudba musí byť načasovaná s presnosťou na sekundu. Zároveň po celý čas komunikuje hudobníčka s režisérom.
„Prídem so svojimi hudobnými témami, o ktorých si myslím, že sú vhodné, režisér mi ich schváli, a ja sa s nimi začnem hrať a prispôsobovať ich. Nastoľujem štyri-päť hlavných tém, ktoré sa preskupujú a vytvárajú samostatný príbeh oblečený v hudbe.“ Ústrednú pieseň, ktorú k filmu zložila, nepovažuje za typický hit, ale skôr za emblém filmu.
Zakliata jaskyňa Ľubici Čekovskej učarovala nielen výpravou, kostýmami a hereckými výkonmi, ale aj scenárom, ktorý človeka maximálne vtiahne do deja. „Pohltilo ma to a začalo to žiť svojím vlastným životom,“ opisuje Čekovská, ako ju film ovplyvnil.
S režisérkou Marianou Čengel Solčanskou sa poznala už predtým, no Zakliata jaskyňa je ich prvou spoluprácou. „Obe žijeme svojou tvorbou a ideálmi,“ vysvetlila hudobníčka.
Ľubica Čekovská má k rozprávkam pozitívny vzťah, obľubuje najmä klasiky režiséra Miloslava Luthera ako Kráľ Drozdia brada, Soľ nad zlato, Tri oriešky pre Popolušku či Perinbaba. „Sú to naozaj nadčasové filmy, ktoré sa dajú pozerať stále, pretože sú urobené s kumštom,“ hovorí Čekovská.
Na rozprávkach má rada šťastné konce plné lásky, ktoré sú podľa nej návodom, ako zachrániť tento svet. „Myslím si, že filmom sa dá veľa naučiť – aj to, ako sa k sebe majú ľudia správať.“
