Marek Ťapák povedal, že by v súvislosti s filmom Tanec medzi črepinami azda radšej nepoužíval slovo folklór, lebo sa mu zdá sprofanované. Ako si folklór definujete vy?
Marek mal iste na mysli tú podobu folklóru, ktorú mnohí vnímajú ako odtrhnutú od pôvodného zdroja, spoločensky nadužívanú. Ľudská bytosť má zakódovanú potrebu kultúrne sa prejavovať. Hudba, tanec, výtvarné prejavy sú našimi civilizačnými výdobytkami. Folklór pre mňa znamená niečo ako našu kultúrnu pamäť. Niečo, čo spoludefinuje prostredie, do ktorého sa človek rodí. Tento fenomén preberáme z ľudovej tvorivosti, ktorá bola v čase neexistujúcich médií spontánnym kultúrnym prejavom. Každá oblasť si vyprodukovala vlastnú hudbu i tance, množstvo prirodzene vzniknutých menších kultúrnych fenoménov sa neskôr začalo prenášať a vytvárať širšie celky. Až došlo k istej kodifikácii tohto fenoménu do vzniku folklórnych súborov a záujmových združení, ktoré preniesli tento kultúrny prejav od jeho pôvodných prezentačných foriem a pomocou médií vytvorili určitú spoločenskú nadstavbu.
Ako sa folklór vzťahuje k tomuto filmu?
Z hudobného hľadiska išlo o snahu vytvárať kontinuitu vo vzťahu k tradícii, o nadväzovanie na autentickú ľudovú tvorivosť, a súčasne jej dať netypický, akýsi neofolklórny hudobný šat. Výber hudby, ako aj špeciálne pre film realizovanej hudby sa vyznačuje atraktívnym znením, používaním netradičných ľudových nástrojov, ktoré sa už bežne vo folklórnej hudbe nepoužívajú. Chceli sme, aby hudobné korene viedli hlboko do ľudovej pôvodiny, no zároveň mala hudba vyznieť originálne a odrážať autorský prístup. Film Tanec medzi črepinami bol veľkým experimentom, a keď sa rodil, staval nás pred zložité dramaturgické rébusy. Vznikala pestrá koláž hudobno-tanečných črepín, ktorá však musela mať spoločného menovateľa.
Ako ste tieto otázky riešili?
Veľa sme o tom s Markom Ťapákom aj strihačom Matejom Benešom hovorili. Mali sme na pamäti vnímanie diváka, ktorý o tvorivých zápasoch nič netuší a svoju koncentráciu orientuje na to, čo vo filme v prítomnej chvíli vníma a vidí. Podľa mojej skúsenosti sa publikum od filmu najviac odpája vtedy, keď sa mu dané situácie nezdajú pravdepodobné, a tým im prestáva veriť, a keď sa vo filme nedokáže priestorovo orientovať. Pre mnohé filmové produkcie je typické, že aj dobré idey sa v reťazci realizácie dostávajú do pozície, v ktorej tvorcom ujdú mnohé zdanlivo nepodstatné detaily. Z milimetrov sa však postupne stanú centimetre a z nich metre psychologickej vzdialenosti vnímateľa od filmu. Divák napokon získa pocit, že je len akýmsi pozorovateľom, ktorý nie je vtiahnutý priamo do diania. Pri realizácii filmu sme preto starostlivo strážili, aby sme ponorom do filmových prác nestratili patričný nadhľad a dokázali vnímať pozíciu diváka, čo sa týkalo aj jeho priestorovej orientácie počas zložitých tanečných scén.
Hovorilo sa aj o polemikách medzi vami a režisérom. Nebola tá základná v tom, ako pracovať s tradíciou ľudovej kultúry a zároveň zohľadniť súčasný stav filmovej reči?
Nenechávali sme nič na náhodu, pretože sa nakrúcalo v extrémnych podmienkach, kde musel vzniknúť dostatok materiálu na to, aby sme si z neho mohli v strižni vyberať. No a strih, to je vlastne gro filmu. Dynamika a spôsob navrstvovania záberov do súvislostí vytvára 3D pocit na 2D rozmere. Keď môj brat Sáva počúva novú hudbu a nezaujme ho dostatočne včas, pýta sa: Na čo čakáme v tejto skladbe? My sme sa pýtali podobne a v strižni sme mali živé polemiky, kam smerujeme. Pre mňa boli kľúčové predstavy režiséra o tom, čo má byť v tom-ktorom obraze určujúce. Táto diskusia viedla naše smerovanie, na ktorom sme stavali zmysel jednotlivých „črepín“.
Bavíme sa o ľudovej hudbe, ale môžete povedať, nakoľko je vo filme použitá autentická ľudová hudba, nakoľko upravené skladby a čo sa dá označiť za „pseudoľudovky“, od základu vytvorené nové skladby?
Film je postavený na výbere hudby mimoriadnych autorov a producentov world music, akými sú Nikola Parov, Joszko Broda, Zbigniew Namyslowski, Jan Karpiel, Lajko Félix a podobne. Už v divadelnej verzii Tanca medzi črepinami bola selekcia hudby elektrizujúca. Výber stál na skvelých ľudových hudbách v štýle world music z regiónov historického Uhorska – od goralskej cez východoslovenskú, stredoslovenskú až po maďarskú, rumunskú. V tomto smere sa hudobnodramaturgicky výrazne prejavila skupina Banda so Samom Smetanom. Ich spracovanie ľudovej hudby vnímam ako výnimočné. A musím spomenúť aj prínos skvelého huslistu a skladateľa Stana Palúcha.
Ako ste ku komponovaniu hudby pristupovali vy?
Podľa vlastného vnímania ľudovej hudby. Keď som hral na typickom ľudovom nástroji – na píšťalke, tak sa mi z vnútornej invencie vynorili motívy, témy, ktoré sa podobali na ľudovú hudbu s tým, že som vôbec netušil, odkiaľ sa vzali a kam by sa mali etnomuzikologicky priradiť. Tento z podvedomia vznikajúci hudobný materiál akoby vychádzal zo všetkých ľudových hudieb a nápevov, s ktorými som sa v živote stretol. Možno je to dané aj tým, že mám klasické hudobné vzdelanie a isté obdobie som konkrétne u Jozefa Haydna cielene sledoval jeho spôsob využitia ľudových nápevov v klasickej hudbe. Tá ľudová má v sebe veľmi kvalitný materiál, ktorý sa dá upravovať do rôznych podôb. V ľudovom umení je rozmer nevyčerpateľného inšpiračného zdroja.
