V televíznom seriál Druhá šanca hráte doktorku Júliu, prísnu na druhých, ale najmä na seba. Už spolu s touto postavou žijete pomerne dlho, prekvapí vás v novej sérii?
Druhá séria je úplne iná ako prvá, prichádzajú nové postavy, vstupujú nám do života a poriadne zamiešajú karty. Nechcem veľa prezrádzať, každá dobrá herecká postava by si mala niesť kúsok tajomstva a jediné, čo môžem povedať, že Júlia má v druhej sérii hneď niekoľko tajomstiev.
Foto: TV Markíza
Seriál sa volá Druhá šanca, myslíte si, že každý si zaslúži v živote druhú šancu, aby napravil svoje chyby? Sú podľa vás veci, ktoré sa odpustiť nedajú?
Mám motto: všetko, čo robím, robím najlepšie, ako viem. Tým chcem povedať, že v živote často stojíme pred nejakou voľbou a v danej chvíli sa snažíme rozhodnúť najlepšie, ako vieme – spraviť to najlepšie pre nás, to, čo nám najviac prospeje alebo najmenej ublíži. Nechcem zovšeobecňovať, možno sú ľudia iní, ako si myslím, ale rada by som verila, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí, že sa nikto nenarodí ako zlý človek, a že to, kým sme dnes, má na svedomí včerajšok.
Boj o ľudský život je vzrušujúca hraničná situácia, na ktorú sa diváci radi pozerajú
Teda každý si zaslúži druhú šancu?
Áno, myslím, že si ľudia vo všeobecnosti zaslúžia druhú šancu. Určite sú na svete veci, ktoré sa nedajú odpustiť, nechcem zachádzať do fatálnych situácií, nikdy som v nich nebola. No možno by sa mi ťažšie odpúšťalo, keby človek svoju druhú šancu odmietol či nevyužil. Nech je naša minulosť akákoľvek, treba ju prijať. Verím, že každý človek dokáže byť dosť silný, aby sa zmieril sám so sebou a aby sa zmenil alebo aby sa o to aspoň pokúsil.
Prečo sú nielen na Slovensku seriály z nemocničného prostredia také populárne?
Pretože okrem dávky napätia dodávajú ľuďom nádej. Boj o ľudský život je vzrušujúca hraničná situácia, na ktorú sa diváci radi pozerajú. Človek sa rád bojí, pretože aj tak dúfa v šťastný koniec. A ak sa aj objaví v seriáli smrť, väčšinou je vykúpená určitým pochopením či odpustením, pri ktorom nám aj slza padne. Je to osviežujúce, zažiť taký emocionálny kolotoč – aj nádej, aj smiech, aj slzy. Ja sa po takom zážitku cítim očistená, ako nová.
Každý seriál je tak trocha rozprávka, máte aj vy rada rozprávky?
Veľmi. Na rozprávkach som vyrástla, čítavali mi ich rodičia, starí rodičia, púšťali sme si ich z gramofónu na starých platniach, neskôr sme si vymýšľali rozprávky pre moju mladšiu sestru, jej sa obzvlášť páčila rozprávka o koníkovi Pejkovi, ktorého sme pre ňu vymysleli, stávali sa mu rôzne dobrodružstvá. Veľmi rada si na to obdobie spomínam, vymyslieť si rozprávku bolo vzrušujúce pre obe strany, pre počúvajúceho aj rozprávača, pretože ani jeden z nás nevedel, čo bude nasledovať. Pamätám si, ako som mala občas trošku trému, a potom sa mi fantázia rozbehla a s ňou sa mi začal tvoriť v hlave príbeh, ktorý sestra dychtivo počúvala. Dnes tiež rada pozerám rozprávky, napríklad tie japonské zo štúdia Ghibli, s tými starými slovenskými majú spoločnú črtu – sú trochu brutálne a vôbec nie sú pre deti (smiech).
Čítajte viac Pohľad z mosta v Astorke
Okrem seriálov, kde ste už hrali rôzne dramatické postavy, vás poznáme z Divadla Astorka – z predstavení Pohľad z mosta aj Posledná barónka – zdá sa, že sa v tomto divadle cítite dobre. Prečo ste sa rozhodli práve pre Astorku?
Astorku som si vybrala tak, že som tam rada chodila na predstavenia. V tomto divadle mali zábavný a osviežujúci repertoár a z hereckého ansámblu som cítila čosi nesmierne domáce. Vždy, keď som sa na hercov pozerala, napadlo mi, že to musia byť super ľudia a že sa určite majú radi. A že by sa mi veľmi páčilo s nimi niekedy spolupracovať. Takže ak sa ma niekto ako študentky opýtal, kam by som chcela ísť po škole, povedala som, že do Astorky… O to viac som bola prekvapená, keď mi z Astorky prvý raz volali, že mám robiť záskok v predstavení Letmý sneh. Zostala som z toho tak mimo, že som sa iba opýtala: A vy máte dobré číslo? Veď tu je Sarah Arató.
Foto: Ctibor Bachraty
Našťastie mali dobré číslo, lebo ste sa v Astorke dobre udomácnili. V divadle hráte skôr mladé, neskúsené dievčatá, v televízii akoby ste dostávali o niečo "staršie“, postavy. Myslíte, že v divadle sa zreje pomalšie?
Nikdy som sa na to nepozrela takto. Sú predstavenia, v ktorých hrám staršie postavy, ako som, možno ich je o čosi menej, ale keď sa nad tým zamyslím, máte pravdu, v divadle človek dostáva postavy, do akých dozrel. Iste, všetko sa dá urobiť kvalitným mejkapom, dnes majú umeleckí maskéri neuveriteľné možnosti a na Slovensku sú naozaj šikovní. Ale môj osobný pocit v divadle je iný ako pred kamerou. V divadle mám veľký priestor, ktorý musím zaplniť, gestá sú väčšie, a tak možno pôsobím mladšie. Pred kamerou pôsobím subtílnejšia, hrajú mi viac oči, moje pohyby sú kontrolovanejšie a celá som taká rozvážnejšia, to môže pôsobiť na niekoho dospelejšie. Momentálne som porovnala Catherine z Pohľadu z mosta a Júliu z Druhej šance. Možno keby som porovnávala dve iné postavy, moja odpoveď by bola tiež iná. Kamera a divadlo majú proste inú energiu a zrejme sa zreje pri oboch inak, no obe vám na chvíľu dovolia nemať vek. Jeden deň môžete mať (v duši) 60 a na druhý deň 16.
Keby ste mali divákov pozvať do divadla: prečo by si mali prísť pozrieť Pohľad z mosta a Poslednú barónku?
Posledná Barónka je predstavenie o Margite Czóbelovej, neteri Ladislava Mednyánskeho, ktorá bola nesmierne zaujímavá žena. Už ako dieťa lyžovala, korčuľovala, sledovala automobilové preteky a robila kopu iných vecí, ktoré v tej dobre boli pre dievčatá povedzme netypické. Prežila veľkú lásku, no nikdy sa nevydala. Žila v kaštieli Strážky, prežila tri veľké politické zmeny, no nikdy nestratila svoju tvár, nesklamala svoje zásady. Vnímam ju trocha ako prvú feministku, hoci vtedy by sa tak o nej určite nehovorilo. Je to žena, o ktorej sa málo vie, a toto predstavenie vám predstaví jej život. Popri tom sa dozviete o slovenskej histórii, inscenácia vás prevedie nenásilne politickými režimami a predostrie príbehy ľudí, ktorí v nich žili, ako vedeli. Poslednú barónku mám veľmi rada, pretože na krátkom úseku ponúka hercovi veľkú plochu. Predstavenie je spracované formou skečov, v každom rohu divadla sa chvíľu deje niečo iné, nemá konzistentný dej, no o to viac je napínavý. Najradšej mám scénografiu, je originálna a okúzľujúca. Ak vám hlas z ampliónov na začiatku predstavenia želá príjemný umelecky zážitok, v mojej hlave je to presne toto – pohladí vám dušu. Všetci tu hráme viac postáv, ja tri: Kozu, ktorá ale nie je kozou, matku Margity, Miri, ktorá je barónkou a nechce sa dať uniesť prichádzajúcou vlnou novej moci. A Ciporu, zapisovateľku na úrade, ktorá sa mocou uniesť dá, trochu preto, aby zachránila otca, a trochu preto, že je karieristka.
Foto: Ctibor Bachraty
Aký je Pohľad z mosta?
Pohľad z mosta je úplne iné predstavenie. Jeho dej je koncentrovaný a plynulý. Rozpráva príbeh rodiny, ktorej pokojný predmestský život naruší príchod bratrancov – utečencov z Talianska. Je to príbeh o tom, ako strach z neznámeho dokáže zmeniť človeka od základu. A je to o láske. O láske staršieho muža k dospievajúcemu dievčaťu, o láske jeho ženy, ktorá sa na to pozerá, o vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí o láske ešte veľa nehovoria, zato ju naplno žijú. Mne ako herečke hra ponúkla obrovský priestor pre vybudovanie postavy: z mladej a neskúsenej Catherine sa za dve hodiny stala zrelá žena s vlastným názorom. Je to moja prvá veľká postava na doskách Astorky, budem rada, keď sa ľudia prídu pozrieť, ako som sa s tým popasovala. A na skvelé výkony mojich hereckých kolegov.
Foto: Ctibor Bachraty
Niekde ste povedali, že divadlo vás okúzlilo ešte v detstve – ako ste sa dostali k herectvu?
Vždy som chodila na veľa krúžkov, tanec, klavír (hrať na ňom mi veľmi nešlo), flauta, výtvarná, a časom pribudol aj literárno-dramatický krúžok. Mala som šťastie, pretože rodičia ma v mojich umeleckých snaženiach veľmi podporovali. Ale na úplne prvý deň, ako som sa dostala vlastne k herectvu, na ten si nespomínam. Ako decko som robila pár reklám a prvý kontakt s divadlom som mala v literárnom krúžku. Pripadalo mi to všetko veľmi normálne a veľmi ma to bavilo, ale v zálohe som mala, že raz budem cvičiteľka psov… Alebo tá herečka. Som rada, že jedno z toho vyšlo.
Foto: TV Markíza
Pochádzate z umeleckej rodiny?
Mama je dcérou spisovateľa a vydala jednu básnickú zbierku, ale s umením sa rozlúčila a dnes je viac jeho fanúšičkou a pozorovateľkou. Precvičuje pilates a učí angličtinu, nemčinu. Otcova mama robila ochotnícke divadlo a on hral super na trúbke, v dospelosti sa stal konateľom firmy na výrobu nábytku. Dnes sa však k umeniu trochu vrátil a je spoluautorom niektorých scenárov, na ktorých sa podieľa spolu so svojou manželkou.
Keď stojíte na javisku, cítite takú istú mágiu, ako keď ste v detstve sedeli v hľadisku?
Veľmi rada chodím do divadla, do kina, pozerám filmy, rada si pozriem seriál v telke. Musím sa priznať, že hoci viem, že všetko, čo sa tam deje, je len fikcia, dokáže má to stále pohltiť natoľko, že občas neviem, čo sa deje okolo. Preto ani nemôžem pozerať horory, neskutočne sa pri nich bojím a občas aj utekám z izby… Na javisku je to iné. Keď stojím na javisku, cítim zodpovednosť za to, čo bude nasledovať. Je to asi známy paradox, ale to, aby mágia a náhoda v divadle naozaj fungovali (na divákov aj na hercov), závisí od toho, ako je všetko nachystané, naskúšané. Je to trochu ako s bicyklom, čím dlhšie na ňom jazdíte, tým ste si istejší, až nakoniec možno pustíte riadidlá a viete sa bicyklovať len tak, slobodne.
Foto: Ctibor Bachraty
Diváci vedia byť veľmi priateľskí, ale aj veľmi kritickí. Komentujú vás na sociálnych sieťach? Ako vnímate reakcie?
Zatiaľ veľmi pozitívne, pretože aj komentáre sú pozitívne. No je pravda, že som čítala iba také. Asi sa tým kritickým či neprajným podvedome vyhýbam.
Od koho sa rada učíte?
Sledujem ľudí na ulici, ich reakcie, chôdzu, často som svedkom zaujímavých situácií, počúvam rozhovory v električke, na zastávke, v kaviarni, v krčme. Sledujem mojich kolegov pri práci na „pľaci“ či v televízii, na plátne, v divadle. V herectve sa človek stále učí a materiálu je našťastie vždy veľa.
Vyštudovali ste VŠMU, kto viedol váš ročník a ako si na štúdium spomínate?
Ročník viedla profesorka Emília Vášáryová, spolu s Markom Majeským. Režisérov viedol Juraj Nvota. Bola to super kombinácia, každý mal veľmi rozdielny pohľad na veci, všetci mali čo povedať, ale zároveň nám nechávali veľa slobody. Na profesorkou Vášáryovú mám veľmi dobré spomienky a vďačím jej za veľa. Často na ňu myslím, v divadle, ale aj pri Druhej šanci, moja Júlia má v sebe čosi z jej hodín. Naučila ma v herectve mäkkosti, láskavosti, napätiu aj tajomstvu. No bola aj veľkou životnou školou. Aj ako profesorka herectva nám dávala pocítiť, že jej na nás záleží, že je tu pre nás. Občas to človek potrebuje viac ako hereckú pripomienku.
Foto: TV Markíza
Stáli ste aj na doskách Národného divadla – aký to bol pocit?
V Národnom divadle som sa podieľala na inscenácii Viliama Klimáčka, ktorý je tvorcom v divadle GUnaGU, hru režíroval francúzsky režisér Vladimir Serre. Bola to zaujímavá spolupráca, pri ktorej som si uvedomila, že by som veľmi rada spolupracovala s režisérmi zo zahraničia. Zatiaľ som mala možnosť pracovať s kanadským režisérom, keď som mala menšiu úlohu v zahraničnom seriáli. Baví má sledovať dynamiku zahraničných režisérov pri práci, spôsob ich myslenia. Mám pocit, že v bode, kde vzniká určitá rečová bariéra, sa človek snaží pochopiť veci naplno, trochu viac sa snaží byť tam, v prítomnosti, a menej vo svojej hlave.
Teraz otázka ako od personalistu: Kde sa vidíte o desať rokov? Alebo jednoduchšie, aké máte najbližšie plány?
Tak o desať rokov? Na pláži v Grécku (smiech). Momentálne dokončujeme druhú sériu Druhej šance, popri tom sa začínam pripravovať na nový televízny projekt a v októbri ma čaká premiéra v Astorke.
Čítajte viac Do Astorky prišla Posledná barónka
