Scenáristka a režisérka Marie Poledňáková bola populárna, hoci stála za kamerou, a nie pred ňou. Obľúbené boli filmy, ktoré vytvárala, ale publikum poznalo nielen hercov z nich, ale samotnú autorku. Stala sa celebritou, jej slovo zavážilo a veľa sa o nej písalo. V posledných rokoch sa však kvôli vážnemu zdravotnému stavu z aktívneho života vytratila. Bolo priam neuveriteľné, keď sa rozchýrilo, že Marie Poledňáková, to živé striebro, leží ochrnutá. V roku 2016 utrpela vážnu mozgovú porážku. Stalo sa to na chalupe na Vysočine, mala ísť so susedkou na huby a tá ju našla odpadnutú.
Príkladne sa o ňu potom staral jej jediný syn a Marie znášala svoj stav hrdinsky. Spočiatku sa ešte občas ozvala verejnosti z lôžka, ale postupne sa odmlčala. Ľudia na ňu však nezabúdali, však jej filmy sú stále živé a obľúbené. Preto nás aj smrť Marie Poledňákovej zasiahla: žila síce kdesi bokom, ale bola stále prítomná a prihovárala sa svojmu publiku.
Chcela byť chemička
Je to práve desať rokov, čo som robila rozhovor s Mariou Poledňákovou, keď v kinách začali premietať jej film Líbáš jako ďábel. Všetkých nás vtedy udivovala aj svojím zjavom. Bola už sedemdesiatnička, prišla v bielom kostýme, bola veľmi svieža. Pôsobila krehko, ale bola plná života. Svetlé vlasy jej žiarili a stále sa usmievala. Bolo jasné, že to je človek, ktorý si splnil sny, ba možno sa jej toho dostalo viac než snívala. Veď komu sa podarí nakrútiť film, a nie jeden, ktorý budú spolu pozerať rodiny a bude spájať generácie aj spoločnosť.
Na Marii Poledňákovej bolo obdivuhodné, že vo svojej umeleckej práci vystačila s obyčajnou ľudskosťou a celkom jednoduchými príbehmi, aké sa ľuďom dejú. Pôvodne sa však chcela venovať chémii a matematike, na čo som sa jej aj na začiatku rozhovoru opýtala. Prečo sa radšej venuje chémii vo vzťahoch, než tej skutočnej?
"Narodila som sa v Strakoniciach, ale keď som mala sedem rokov, presťahovali sme sa do Prahy. Môj životný príbeh je veľmi zložitý, to by bolo na dlhé rozprávanie. Chcela som však naozaj študovať matematiku a chémiu, na vysokú školu som sa ale nedostala. Musela som ísť do továrne. Raz som bola s priateľmi na večeri, na ktorej sa zúčastnil aj Jaroslav Dietl. Práve on sa ma vtedy opýtal, či by som nechcela pracovať v televízii. Povedala som si, lepšia televízia než továreň, no stále som to považovala len za prechodné riešenie. Myslela som si, že predsa pôjdem na vysokú školu a budem študovať tú matiku.
Začala som teda pracovať v televízii ako druhá asistentka a postupne som na matematiku zabudla. Neskôr som si urobila diaľkovo vysokú školu a študovala som dramaturgiu, ale nebol to môj životný sen." Asi to zariadil sám osud, aby sa Marie Poledňáková stretla s Jaroslavom Dietlom. Symbolicky prevzala od neho štafetu. Nie pokiaľ ide o autorské zameranie, ale aj ona dokázala divákov zaujať a získať si nielen ich pozornosť, ale aj srdce. Určite sa jej však zišiel aj matematický talent, hovorila, že všetko si vie vypočítať a nič ju nezaskočí. Prácu okolo filmu poznala od piky a so všetkým si poradila. Dokázala si sama príbehy písať aj režírovať.
V každom bolo niečo z jej vlastného života: „V každom filme je niečo moje. Začalo sa to už vo Veľrybe. Bola som čerstvo rozvedená a môj syn hľadal náhradného otecka. Hovorila som mu, že to nepôjde, ale on si vzal môj telefónny zápisník a začal menovať chlapov, ktorí tam boli. Namietala som – tento je ženatý, s tamtým to nejde… Takže som si to pretrpela. A tiež som patrila medzi matky, ktoré nemajú čas na dieťa, sú veľmi zamestnané a majú málo času. Mala som to zažité. Ale v každom filme sú aj moje príbehy, či už smutné, alebo veselé. No vo filme S tebou mě baví svět je to trošilinku inak. Je to chlapský námet z mužského sveta. Chlapi sa rozhodnú, že spolu pôjdu na výlet a nezabráni im v tom ani to, že im manželky vopchajú deti. To je klasický námet na komédiu a páčil sa mi. Odvtedy dostávam odkazy od ľudí, že ich film inšpiroval, že si také dovolenky zaviedli.“
Uznávala našich hercov
Na Marii Poledňákovej nám bolo sympatické aj to, že často obsadzovala slovenských hercov. Július Satinský alebo Kamila Magálová pomohli k úspešnosti jej diel. Prečo im verila? Na slovenských hercov sa vraj obracala vtedy, keď nenašla v Česku nikoho lepšieho. „Nikto asi nepochybuje, že Julo Satinský bol osobnosť, ktorá v Čechách ani nie je. A to bola jeho prvá filmová úloha! A bol úžasný! Aj Kamila Magálová je skvelá. V jej veku v Čechách taký typ herečky nemáme – inteligentná, pekná, ženská. Musím povedať, že sa mužom veľmi páči!“
Marie Poledňáková mi prezradila, že sa na ňu kvôli tomu rodáci aj hnevajú, asi žiarlia. „A ja sa to – tak bokom – dozvedám. Ale nič sa nedá robiť. Ja sa klebetami neriadim.“
Dovolila som si voči Márii Poledňákovej v tom rozhovore aj lichôtku: Máte veľmi pekné oči. Vy ste pred kamerou nikdy nestáli? „Nie, nikdy. Ani by som sa pred kameru nemohla postaviť. Nie som taký typ.“ Ale by iste aj dobre hrala. Škoda, že prišla choroba, možno by sa na to odhodlala.
Čítajte viac Hlasujte za svoj najobľúbenejší film v réžii Marie Poledňákovej
Herci s Mariou Poledňákovou radi pracovali. Bola pojem a záruka, že o film bude záujem.A mali ju aj radi, lebo bola veselá a príjemná. Vedela vôbec aj sekírovať. Predhrávala ako režisérka? Priznala, že má presnú predstavu, a tak ju hercom aj ukáže. „Spomínam si, že Kamila Magálová mala raz v Líbáš jako bůh zvolať Karle! Stále som ju opravovala, až povedala, že to hádam už nie je možné. Ale ja som jej potom predviedla tie rôzne odtiene: raz to privolanie môže byť nežné, raz s varovaním v hlase. Intonáciu v hlase teda – napríklad – predohrávam.“
Ona mala presnú predstavu, ako má dobrý film vyzerať a vedela to z hercov dostať. V jej filmoch bolo clivo aj veselo. Mala zmysel pre humor, ktorý som si preskúšala pri rozhovore. Film Líbaš jako bůh totiž ľudia žartovne parafrázovali. Viete o tom, pýtala som sa, že ľudia obmieňali názov vášho filmu? Namiesto Líbáš jako bůh hovorili tvrdšie slangové sloveso vyjadrujúce pohlavný styk. Viete o tom? Smiala sa, že ľudovo takto premenovali film aj v Čechách. Brala to vraj ako úspech – keď sa ľudia hrajú s názvom filmu, je to len nepríjemné.
S Mariou Poledňákovou sa teda lúčime so žiaľom, ale aj s úsmevom. Zanechala nám láskavé a zábavné príbehy a spomienky.
