Nebola vaša práca na Svätej štvorke len príjemnou dovolenkou v Karibiku?
Mnoho ľudí si myslí, že pri nakrúcaní na krásnom ostrove v teplých vodách Karibiku ide len o polihovanie na pláži, kde občas zapózujete kameramanovi. Nie je to tak. Filmovanie je vždy ťažká práca. Až na mieste sme zistili, že tam cez deň panujú skutočne úmorné horúčavy, nie sú tam nijaké stromy, takže sme mohli nakrúcať len zavčas ráno a pred západom slnka. Žiadna trojtýždňová idylka sa nekonala. Pokojne by som si to s niekým aj vymenil. A paradoxne, potom, keď sme nakrúcali v Prahe, nás zasa trápili treskúce mrazy. Nepracoval som s Honzom Hřebejkom prvýkrát, režíroval ma už v pražskej divadelnej adaptácii Shafferovho Amadea. Žiaľ, odvtedy sme sa akosi obchádzali. Teraz som rád, že sme opäť robili spolu, pretože si rozumieme.
Hoci film pôsobí ako komédia, je aj psychologickou sondou do života dvoch manželských párov, ktoré sa rozhodnú dobrovoľne porušiť morálne tabu. Žijú v šťastných vzťahoch a navonok im nič nechýba, ale rozhodnú sa riskovať stratu či devalváciu citu, keď sa „dajú všetci štyria dokopy“. Aký je váš osobný názor na podobné konanie?
Vaša otázka smeruje skôr na Michala Viewegha, ktorý to celé napísal, alebo na režiséra. Ja som iba herec, ktorý hrá to, čo má v scenári, hoci to samozrejme nijako nevylučuje, že by som o tom, čo hrám, aj stále nepremýšľal. Samozrejme, že mám na túto tému jasný názor a čosi podobné by ma možno lákalo tak pred vyše 20 rokmi. Teraz sa nad tým môžem len pousmiať a nevidím nijaký dôvod, prečo by som mal do médií nejako svoj názor hlbšie rozoberať. Ľudia sú rôzni a rôzne veci považujú za prirodzené, možné, normálne či morálne…
Až minulý rok ste sa naplno vrátili k herectvu po veľkých zdravotných komplikáciách, ktoré ste si spôsobili pri nakrúcaní s režisérom Filipom Renčom filmu Na vlastní nebezpečí (2007). Prenecháte už podobné krkolomné kúsky radšej kaskadérom?
Skočil som vtedy do besniaceho 18-metrového vodopádu, pretože som si myslel, že to určite zvládnem. Žiaľ, opak bol pravda. Som asi taký typ človeka, ktorý rád podobnú výzvu prijme zakaždým a takmer bez váhania skočí, pretože si myslí, že to určite bude stáť za to. Hoci vždy až pri dopade zistím, že to asi za podobný risk nestálo. Mohol som totiž zostať ochrnutý na vozíku… Ale ten krátky let bol úžasný!
Edgar v Kráľovi Learovi, šašo vo Večere Trojkráľovom, Hamlet či Richard III. – to sú veľké herecké výzvy, ktoré ste v posledných rokoch skvele zvládli v rámci Letných shakespearovských slávností. Čo vás ako herca na Shakespearovi najviac priťahuje a čo odrádza? Ako vnímate moderné adaptácie „klasiky“?
Na Shakespearovi ma najviac púta jeho systém stavby textu, obrovská sila a presvedčivosť postáv, ktoré sú napísané tak nadčasovo, že to bude človeka asi vždy nanovo prekvapovať. Som rád, že pracujeme aj so skvelým prekladom Martina Hilského, ktorý nám dokonale „sedí v ústach“, hoci je veľmi ťažký na pamäť. Ak zvládnete Shakespearov text, naučíte sa už čokoľvek. A čo sa týka moderných adaptácii, som skôr konzervatívny. Príliš ma neteší hrať Čechovovu Čajku niekde na severnom póle, ako to naštudoval David Drábek v SND, nepáči sa mi, keď sa inštaluje dej Shakespearovej drámy napríklad medzi mrakodrapy. Mám radosť z pražského predstavenia Richarda III., lebo sme to spravili práve „klasicky“, poctivo, od srdca, herecky až na dreň, so skvelou hudbou Jana P. Muchowa.
S Martinom Hubom ste pracovali nielen na Kráľovi Learovi a Richardovi III., stretnutie s ním nazývate až akýmsi osudovým. Čím si vás tento režírujúci herec získal?
Pre mňa je Martin Huba totálnym stelesnením chlapa. Splnil sa mi ďalší veľký sen, keď sa mi po Kráľovi Learovi ozvali z produkcie, že by som s ním mal opäť pracovať. Martinovo nasadenie a zaujatie pri skúškach je až neuveriteľné. Pracovať s ním je pre mňa fascinujúcim zážitkom. Ešte aj dnes, po toľkých rokoch práce a praxe, má v sebe veľkú túžbu nenásilne učiť – čosi seba, ale aj svojich hercov. Je to hľadač pravdy a krásy v tom najpozitívnejšom zmysle slova. Robiť s takýmto profesionálom je pre herca odmena a ja verím, že sa naňho vždy dá dokonale spoľahnúť.
Veľa českých a slovenských hercov ochotne účinkuje v televíznych seriáloch, vy ste však z Ordinácie v ružovej záhrade odišli. Aký máte názor na úroveň súčasnej televíznej seriálovej produkcie?
Neprináleží mi, aby som akokoľvek hodnotil úroveň televíznej práce svojich kolegov hercov či kvalitu seriálov. Sú dnes prirodzenou súčasťou nášho tak trocha zamerikanizovaného životného štýlu. Navyše si myslím, že nie všetci herci majú možnosť z podobných projektov odísť, keď už s nimi začali. A keďže sú to profesionáli a často skvelí herci, robia to najlepšie, ako vedia. Ak by podobnú šancu nemali, možno by prácu zháňali dosť ťažko. Vďaka za to, že seriály sú – hercom dávajú prácu a divákom zábavu. Je to tak u nás, ale aj v Amerike, kde sú seriáloví herci rovnakými hviezdami, ako tie najväčšie esá Hollywoodu…
Ste jedným z najžiadanejších českých hercov, čo pripravujete v divadle, filme či televízii?
V uplynulej sezóne som spravil štyri divadelné premiéry, nedávno som dokončil film Romana Kašparovského Všiváci, kde hrám hlavnú úlohu spolu s Ondřejom Vetchým, čakajú ma ešte dva celovečerné televízne filmy a asi tak sto predstavení v divadlách. Ak toto všetko v zdraví zvládnem, môžem to považovať za svoje osobné veľké víťazstvo a dovolenku s potápaním v mori si dokonale vychutnám. Počas roka som dostal dvojnásobne viac zaujímavých pracovných ponúk – tak v divadle, ako aj vo filme, v televízii či rozhlase. Žiaľ, musel som ich odmietnuť, pretože by som nerád vo svojom veku zomrel niekde na scéne od celkového vyčerpania…
