Carlos Saura je spolu s Luisom Buuelom a Pedrom Almodóvarom považovaný za jedného z najznámejších španielskych filmárov.
V kinematografii pôsobil Saura sedem desaťročí – až do svojej smrti – a dosiahol pritom veľké medzinárodné uznanie. Nakrútil približne 50 filmov.
Tri z nich filmov boli nominované na prestížnu filmov cenu Oscar. Okrem toho ho trikrát ocenili na filmovom festivale v Berlíne – dva razy si odniesol sošku Strieborného a raz Zlatého medveďa – a štyri razy „bodoval“ na festivale v Cannes. Bol aj nositeľom Európskej filmovej ceny za celoživotné dielo.
Jeho najnovší film Las paredes habla bol v Španielsku uvedený len minulý piatok.
Od malička bol fascinovaný fotografovaním, čo ho priviedlo i k štúdiu filmárstva v Madride, kde v roku 1957 absolvoval a do roku 1963 aj prednášal. Po vylúčení zo školy – z politických dôvodov – sa venoval nakrúcaniu svojich autorských filmov.
Aj keď v kategórii hraného filmu začínal s neorealistickými Delikventmi (1960), postupne – inšpirovaný surrealizmom Luisa Buuela – vkladal do svojich filmov metafory a symbolizmus – aby sa vyhol dobovej cenzúre počas režimu generála Franka.
Jeho filmy Cousin Angelica a Cria cuervos, ktoré sa zaoberajú spoločnosťou za frankistických čias, získali v rokoch 1974 a 1976 ocenenia na filmovom festivale vo francúzskom meste Cannes.
Po definitívnom páde Frankovho režimu sa Saura obrátil k fúzii hudby a hraného filmu – v 80. rokoch vytvoril baletu zasvätenú trilógiu v spolupráci s choreografom a tanečníkom Antoniom Gadesom.
Po snímke Krvavá svadba (1981), ktorá predstavovala zvláštny druh dokumentu, nasledovala svojrázna adaptácia Carmen (1982), ktorá potešila aj fanúšikov gitarovej hudby – popri originálnych pasážach zo známej opery Georgea Bizeta je totiž vo filme výrazne prítomný aj flamencový gitarista Paco de Lucia. Záverečnou časťou je potom Čarodejná láska z roku 1986.
Na sklonku života sa Saura venoval tvorbe hudobných dokumentov.
