V roku 1980 mi vyšiel román Tisícročná včela, ktorý mal 600 strán. Juraj si ho prečítal a navrhol mi, aby sme napísali scenár a urobili film. A tak sme sa vyše pol roka spolu stretávali takmer každý deň v našom malom jednoizbovom byte na Obchodnej ulici, kde sme vtedy bývali so ženou Zuzankou a čerstvo narodeným synom Jurkom. (Pamätám si, že keď sme s Jurajom písali scenár, Zuzka nemala ani kam dať detskú postieľku, a tak Jurko väčšinou roka spával vonku v kočíku.)
Celú knihu sme si rozstrihali, rozložili na koberci v izbe, diskutovali a vyberali listy, kapitoly, obrazy, scény a dialógy pre film. S Jurajom sme sa stretli v zmysle pre fantáziu, humor, zázračnú mágiu, v hravosti a bláznivých výmysloch, boli sme naladení na rovnakej frekvencii. Vymýšľali sme nekonečné variácie bizarností a dobre sme sa na surrealistických nápadoch zabávali. Zuzka sem-tam odskakovala kúpiť nám aj dobré vínko do Viechy u Sedliaka alebo červený ríbezliak hneď vo vedľajšom vchode, aby nám nevyhasla piecka fantázie…
Ohňostroj našej fantázie vybuchoval natoľko, že sme sa museli krotiť, aby sme zachovali tok príbehu a postáv, aby sa nám nevyliali z epického koryta románu. A ja ako autor knihy som Juraja musel „držať na uzde“, lebo nám hrozilo, že scenár nikdy nedokončíme. Tisícročná včela je napísaná v štýle magického realizmu. To bol aj hlavný dôvod, prečo sa Jurajovi kniha páčila.
Už takmer hotový scenár sme ponúkli kolibskej dramaturgii. Scenár sa páčil, ale Filmová tvorba Koliba údajne nemala na výrobu filmu peniaze. A samozrejme… zafungovala aj závisť a žiarlivosť niektorých kolibských filmových režisérov, Jurajových kolegov.
Foto: archív Petra Jaroša
Mali sme však napokon šťastie. V tom čase sa na Kolibe v zahraničnej koprodukcii s Beta filmom Mníchov robili slovenské ľudové rozprávky. Keď Juraj ukázal niekoľko denných prác z nakrúcania Tisícročnej včely producentovi Beta filmu, producent pán Mojto bol nadšený a povedal, že okamžite vstupujú do koprodukcie a z rozhodujúcej časti zafinancujú celý film a jeho propagáciu vo svete.
Film mal mimoriadny úspech vo svete, získal jednu z hlavných cien Zlatého Fénixa na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach, ceny na ďalších filmových festivaloch, bol nominovaný na Oscara v kategórií mimoramerických filmov. Film – jeho filmovú a televíznu verziu – predali do 60 krajín celého sveta.
Keď už bol film hotový, dokončil som aj pokračovanie románu Tisícročná včela, ktorý vyšiel pod názvom Nemé ucho, hluché oko. Začali sme s Jurajom písať už aj scenár z tohto pokračovania románu pod názvom Tisícročný mravec. Žiaľ, medzitým sa Slovenská filmová tvorba sprivatizovala a zanikla. A tak scenár pokračovania Včely zostal nedokončený… Ako aj mnohé iné Jurajove filmové sny. Ale tie, čo Juraj stihol urobiť, sú drahokamom nielen našej, ale i svetovej kinematografie.
