S Jurajom som sa prvýkrát stretol pri natáčaní filmu Zbehovia (1968), keď som mu robil druhú kameru. Hneď sme si ľudsky sadli a stali sa z nás priatelia. Spájal nás spoločný zmysel pre humor. Na tomto filme som ho začal obdivovať hlavne pre ručnú kameru, jeho nápady, široké sklá a neustálu kameru v pohybe. Obdivoval som najmä jeho odvahu skúšať niečo nové a doposiaľ nevyskúšané.
Ako výtvarník mal veľkú predstavivosť, ktorú neváhal preniesť na obraz. Hoci bol odo mňa len o pár rokov starší, bol pre mňa veľkou inšpiráciou. Na tento film potom nadväzovali snímky Pútnici a Dominika. Počas natáčania filmu Dominika obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy. Po týchto filmoch sme boli preradení na „krátky“ film. Počas tohto obdobia vznikli reklamy pre spoločnosť Omnia (výrobca všetkých možných tovarov, ktoré sa v tom čase v Československu vyrábali.)
Nasledoval dokument o krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi (1973), ktorý bol natočený, ale z dôvodu emigrácie Nepelu daný do trezoru, a vysielal sa až po jeho smrti. Svoj výtvarný talent Juraj využil aj počas natáčania tohto filmu. Doma vyrobil plagáty s heslami ako: „Aj keby hala zhorela musí vyhrať Nepela“.
Foto: Archív Stanislava Doršica
Svoju šikovnosť a kreativitu využíval aj v bežnom živote. Napríklad v čase prebiehajúcich majstrovstiev sveta konajúcich sa v Bratislave bolo možné dostať sa čo najbližšie k ľadu iba vybraným pracovníkom televízie a médií. Povolenie sa preukazovalo farebnou páskou s pečiatkou. Boli tri druhy vstupov a nám ako filmárom dokumentu schválili ten, čo bol najďalej od ľadovej plochy, to však Juraja nezastavilo.
V galantérii si kúpil farebnú pásku, zo zemiaka vytvoril pečiatku a dostal nás až k ľadu a čo najbližšie k Ondrejovi. Nepela súťaž vyhral, opäť sa stal majstrom sveta a v lóži sedel pán prezident, všade boli prísne bezpečnostné opatrenia a Juraj mi hovorí: „Stano, musíš ísť na ľad za Nepelom a dať mu kameru, nech si nafilmuje svoje publikum.“
Nevedel som si predstaviť, ako by som sa tam cez príslušníkov vôbec mohol dostať. Na ľad mali totiž povolenie ísť len oficiálny kameraman a fotograf. No Juraj trval na na svojom. Poklepal po pleci povereného príslušníka dozerajúceho na poriadok a bezpečnosť, odpútal jeho pozornosť otázkou koľko je hodín, a mňa popod jeho rameno vystrčil na ľad. Ani neviem ako, a ocitol som sa na ľade. Podal som Ondrejovi kameru, a on si natočil celé svoje publikum. Pre Juraja nebolo žiadnej prekážky, pokiaľ sa pre niečo rozhodol.
Neskôr sme spolu pracovali na dokumentárnych filmoch ako Slovensko krajina pod Tatrami. Naše priateľstvo pretrvávalo a napriek ťažkému obdobiu, keď Juraj nemal dovolené točiť hrané filmy, sme si toto obdobie svojim spôsobom užívali a Jurajovi to neubralo z jeho nápadov a životného optimizmu. Po večeroch, po natáčaní si pripravoval scenáre tzv. „story board“, aj keď nemal istotu, či vôbec bude môcť pristúpiť k ich realizácii.
Viacero jeho filmov, keď mu ich už bolo dovolené natočiť, skončilo po dokončení v trezore bez prezentácie verejnosti. Takýmto príkladom bol aj film natočený pre Klub mládeže – Tri vrecia cementu a živý kohút. Juraj dostal ponuku na návrat do hraného filmu, ktorej podmienkou bolo natočiť film so socialistickou tematikou. Keďže Juraj použil vo filme červeného kohúta, čo bolo brané ako urážka režimu, návrat na hraný film na Kolibu sa nekonal. Juraja sa im však napriek tomu nepodarilo zlomiť.
Nasledoval audiovizuálny program pre československý pavilón na výstavu do Moskvy. Keď bol materiál dokončený, vtedajšiemu režimu nevyhovovalo, aby pod materiálom figurovalo Jurajovo meno. Povedali mu, že nie je vhodné, aby bolo pod programom uvedené jeho meno a aby zvážil nejaký pseudonym, pod ktorým by mohli program uviesť. Juraj sa opäť vynašiel a podpísal sa ako Váš Juraj. Opäť to bolo brané ako provokácia z jeho strany a nakoniec radšej súhlasili s uvedením jeho skutočného mena.
Pred Tisícročnou včelou sme spolu robili filmy Postav dom, zasaď strom a Nevera po slovensky. K filmu Tisícročná včela je potrebné uviesť, že tento film znamenal veľký úspech na 40. Filmovom festivale v Benátkach, kde som za kameru dostal cenu Zlatého Fénixa. Za tú vďačím aj Jurajovmu vedeniu a jeho predstave natočiť film z pohľadu lietajúcej včely. Viete si predstaviť, ako sa táto predstava dala zhmotniť do reality s vtedajšou kamerovou technikou? Juraj samozrejme našiel riešenie. Dali sme zhotoviť lanovku a mali sme novodobý „ľudský dron“.
Foto: Archív Stanislava Doršica
Po Tisícročnej včele sa naše pracovné cesty rozdelili, pretože sme sa venovali každý svojim projektom, avšak naďalej sme zostali priateľmi.
Pred natáčaním pokračovania Perinbaby ma Juraj oslovil s ponukou, či by som tento film nerobil s ním. Povedal mi, že keď sme spolu začínali, tak by sme mali spolu aj skončiť. A kamarátstvo, ba priam bratstvo sa po rokoch opäť vrátilo. Vrátili sa naše spoločné večerné diskusie pri víne, pri ktorom sme spomínali na ľahkosť bytia mladosti.
Počas tohto natáčania som obdivoval jeho vitalitu, vytrvalosť, ako aj chuť pracovať s novými technológiami. Na pľaci vydržal napriek veku od skorého rána do neskorého večera. Uvedomujem si, že som mal nesmierne šťastie stretnúť Juraja, výnimočného človeka, ktorý mi bol nielen kolegom a učiteľom, ale aj veľmi dobrým rodinným priateľom. Česť jeho pamiatke.
