Nudný a mätúci dej
Napriek zaujímavej premise je film Moc, ktorý vznikol v slovensko-maďarsko-českej koprodukcii, už od začiatku mätúci. Nejde pritom o žiadnu detektívku, vinník by mal byť od začiatku jasný – je ním minister Berger (Jan Kačer), ktorý je horúcim kandidátom na post strategického komisára Únie pre vodu. Človek si však jednotlivé kúsky mozaiky musí postupne vyskladať sám, aby pochopil dej, ktorý je paradoxne dosť jednoduchý.
Steiner, ktorý je otcom šťastnej rodiny, trpí akousi nevyliečiteľnou chorobou. Počas vyšetrovania veľmi nevyšetruje, len sa potĺka z miesta na miesto a divák má pocit, že sa dej nikam neposúva. Sledujeme Bergerove výčitky, Steinerov zadumaný pohľad a trpiacich rodičov zosnulého chlapca, ktorých stvárňujú Attila Mokos a Éva Bandor.
Pomedzi to sa ešte snaží do prípadu pripliesť akási neodbytná novinárka (Lucia Kašová), ktorá by síce mala prezentovať morálnu silu a boj proti nespravodlivosti, jej postava však vyznieva miestami až trápne. Napokon aj tak zapadne kamsi do zabudnutia. Rolu toho, kto žiada pravdu, preberá sestra mŕtveho chlapca (Mária Zaujecová).
Hľadanie vinníka
Ak by bol film spracovaný o čosi zrozumiteľnejšie a napínavejšie, primal by človeka hlbšie sa zamyslieť. Išlo síce o nešťastnú náhodu, keďže ju však spôsobil vysokopostavený človek, prešlo mu to. Obyčajný smrteľník by zrejme také šťastie nemal.
Tento fakt by sa dal aplikovať na množstvo iných zločinov či morálnych prešľapov, v dnešnej spoločnosti to však už akosi prehliadame a vnímame to ako samozrejmosť, s ktorou sa nedá nič robiť. A film nás v tom len utvrdzuje – nájde sa obeť, všetko sa zametie pod koberec, zdrvení rodičia pochovajú syna, ide sa ďalej.
Agent Steiner je príkladom človeka, ktorého každý odsudzuje, pretože slepo plní príkazy v rozpore s morálkou. Stojí však za zamyslenie, koľkí z nás by sa zachovali presne tak isto, ako on – či už zo strachu, alebo pre zabezpečenie rodiny a vlastného zdravia.
Minister Berger je zasa v pozícii „nešťastníka“, ktorého síce trápi vlastné svedomie, z pozície svojej funkcie si však nemôže dovoliť priznať sa. Máme ho viniť, pretože jeho zločin zostal nepotrestaný, alebo ho máme ľutovať, pretože sa nemá ako vykúpiť?
Zrkadlá už ignorujeme
V úlohe nekompromisnej a cynickej premiérky vynikla Ingrid Timková, trúchliacich rodičov dokonale stvárnili Attila Mokos a Éva Bandor. Film zaujme unikátnou kamerou (Gergely Pálos). Tá neraz sníma udalosti akoby z pohľadu muchy na stene, ktorá len tak mimochodom pozoruje prírodopisný film o ľuďoch. Vizuálne je snímka veľmi svojsky spracovaná, napriek niekoľkým záberom v exteriéri navodzuje temný a neraz klaustrofobický pocit.
Ako celok je film Moc nepodareným pokusom o analýzu témy, ktorá je všadeprítomná, a od ktorej si akosi nemáme kedy oddýchnuť. Áno, je dôležitá, a Priklerov nový film nám nepochybne nastavuje zrkadlo – otázne ale je, či sme už ako spoločnosť nezačali byť voči podobným pokusom imúnni.
