Zdena Studenková: Dejepis sa najlepšie učí cez príbehy. Aj z Dunaja

Potešili ste sa, keď ste sa dozvedeli, že vám na Art Film Feste v Košiciach udelia cenu Hercova misia? Je pre vás táto cena výnimočná?

Každá cena je niečím výnimočná, lebo sa viaže na niečo iné. Je príjemné, keď človek dostane cenu za niečo, čo celý život robil. Hercova misia je za divadlo, televíziu aj film. Natočila som za život dostatočné množstvo inscenácií aj televíznych filmov, asi sa dá posúdiť, čo som spravila a či to stálo za to.

Cenu s vami získala aj Eva Holubová. Hrali ste niekedy spolu?

S Evičkou sme hrali v českom filme Manžel na hodinu, ktorý bol pokračovaním Hodinového manžela. To bolo veľmi príjemné stretnutie. Sme rovnaká krvná skupina, Eva sa na nič nehrá, takých ľudí mám veľmi rada.

Aký máte vzťah ku Košiciam?

Trošku problematický, ale len vzhľadom na cestu. Košice sú pre mňa strašne ďaleko. Ale aj včera v noci som sa vrátila z východu a idem tam znova o týždeň. Košické publikum je kultivované, lebo je zvyknuté chodiť do divadla. Má od projektu očakávania, nároky, a to je príjemné. Niekedy sa ťažko hrá v malých mestečkách, kde sa ľudia obávajú prejaviť.

Potom sú aj reakcie také, že máme všetci pocit, akoby sme robili nejakú chybu. Je to len tým, že ľudia na to nie sú zvyknutí. Tak ako sa treba naučiť počúvať hudbu či variť, treba sa naučiť aj vnímať kultúru a byť v jej prijímaní slobodný. Kultúra je na to, aby nám otvorila vnútro, aby sme sa vysmiali, vyplakali alebo zamysleli. Ale keď ľudia prídu a sledujú, či tam je niekto z miestnej honorácie, je to na atmosfére cítiť. Ale to nie je prípad Košíc.

V Košiciach na Art Film Feste ste podľa svojho výberu uviedli váš film Anděl s ďáblem v těle. Prečo ste si vybrali práve tento film režiséra Václav Matějku z roku 1983?

Mám veľa filmov, ktoré aj patria do zlatého fondu slovenskej televíznej tvorby, ako je Južná pošta, Najatý klaun alebo Kára plná bolesti, ale sú veľmi smutné. Vybrala som si teda film Anděl s ďáblem v těle, aby keď ľudia na festival prídu a bude pekné počasie, aj z kina odchádzali v slnečnej nálade. Aby si pozreli nenáročnú muzikálnu komédiu.

Zároveň tam účinkuje aj veľa výborných českých hercov, aj to bol dôvod?

Áno, mnohí z nich už nie sú medzi nami a boli to skvelí kolegovia. Mám s nimi veľa historiek, tradujú sa napríklad o Jirkovi Kodetovi. Bolo to pekné obdobie. Jirka Korn mal tiež na mňa veľký vplyv, napríklad aj na to, ako vnímam kostým. Nie je to len niečo, v čom sme oblečení, ale je to vec, ktorá podporí charakter postavy, dotvorí váš výkon.

Jirka ma naučil veľkej úcte ku kostýmu. Nie je to len handra, ktorú tri hodiny nešťastné garderobierky perú, žehlia a podobne, ale ku každej dobe prináleží nejaký konkrétny kostým a k nemu zasa isté držanie tela a podľa toho sa treba aj ku kostýmu správať. Veľakrát ma prekvapí, že u mladých hercov to nefunguje – správajú sa ku kostýmom niekedy ako k handričke z obchoďáku.

Anděl s ďáblem v těle sa odohráva v prvorepublikovom nevestinci. Je obdobie prvej republiky vaše obľúbené?

To asi nie, ale zaujímajú ma témy z následného obdobia – nástup fašizmu a druhá svetová vojna. Baví ma to vo filmoch aj v románoch, snažím sa o tom veľa dozvedieť. Veď je to nedávna minulosť a ešte sa nás to môže každú chvíľu týkať, vzhľadom na to, čo sa deje kúsok od našich hraníc.

Keď sme naposledy robili rozhovor, bolo to pred desiatimi rokmi a práve sa chystala premiéra hry Leni v SND. Zároveň Česká televízia začínala vysielať seriál První republika, kde ste tiež účinkovali. Vtedy ste spomínali, že mladí vedia o vlastnej histórii veľmi málo. Zlepšilo sa to za tých desať rokov?

Pevne verím, že aspoň niektorým to otvorí oči. Totiž s menom Leni Riefenstahl sa na Slovensku stretol málokto, kým sme uviedli túto hru v Modrom salóne SND. Poznali ho ľudia zaoberajúci sa históriou kinematografie či filmovou technikou. Málokto inak vedel, že bola veľká režisérka a kameramanka, ale aj veľká inovátorka. V každom prípade je to osobnosť, ktorá si zaslúžila poctu v podobe takejto hry.

Vtedy ste mi povedali, že ju chcete očistiť a obhájiť. Pretože veľký umelec je zaviazaný svojmu talentu…

Presne tak, ľudia majú predpojatia a keď niekto argumentuje, že ale ona točila Hitlerovi propagandistické filmy, opýtajme sa, kto z nás neslúži každú chvíľu nejakému režimu tým, čo robíme – hráme divadlo, natáčame seriály, zúčastňujeme sa na rôznych akciách a výsostne nesúhlasíme povedzme s tým, kto riadi túto krajinu a čo robíme.

Môže si umelec vyberať?

No veď o tom to je. Leni Riefenstahl si vtedy mohla vybrať, či pôjde k múru alebo spraví niečo. A my sa dnes možno dostaneme na čiernu listinu a tým to končí.

Leni bola výnimočná hra a autori Valeria Schulczová a Roman Olekšák vám ju napísali na telo. Aký bol ďalší osud hry? Hrali ste ju od roku 2013 donedávna…

Skončila mojím vlaňajším odchodom z Národného divadla, ale hrali sme ju deväť rokov a mali sme s ňou veľký úspech – nielen na Slovensku. Dostala aj v Turecku cenu mieru, boli sme s ňou aj v Izraeli, v Rakúsku či Čechách. Dokonca dramaturgička z Izraela, ktorá Leni videla na divadelnej prehliadke, si vyžiadala, aby sme ju v Izraeli zahrali.

To sú témy, ktoré sa hlboko ľudí dotýkajú. Ako sa jedna skupina dokáže povyšovať a utláčať druhú, téma útlaku Židov a genocíd – to sú všeplatné témy, ktorým rozumejú rôzne národy. Svet je celý pobláznený a ideologické vojny sú strašné.

Aj vy hráte v seriáli Dunaj, k vašim službám, kde sa tieto témy tiež vyskytujú, keďže dej sa odohráva v roku 1939. Hneď ste vedeli, že tu chcete účinkovať?

Samozrejme, po prvé téma, po druhé funkcionalizmus, môj milovaný štýl a potom, skladba účinkujúcich hercov. Som veľmi potešená, že tu hrám a ešte viac ma teší, keď sa ma všade, kde prídem, pýtajú, ako to, že sa to už prestalo vysielať. Ale samozrejme, bude pokračovanie.

Čo hovoríte na svoju postavu Edity Kučerovej, ktorá nahovárala manžela, majiteľa obchodného domu Dunaj, na arizáciu pivovaru Stein?

Najúžasnejšie je hrať postavy, ktoré sú ambivalentné. V každom z nás je dobro aj zlo a v rôznych situáciách môže vystrčiť rožky niečo iné. Mám rada túto svoju postavu, lebo je na jednej strane slabá, „ulieta“ si na alkohole, dlho jej trvalo priznať, že prvého syna nemá s manželom, ktorého hrá Emilko Horváth, na druhej strane je vypočítavá, myslí si, že treba ísť s prúdom, teda kolaborovať s novým režimom. Keď sa však rodina dostane do krízovej situácie, Edita sa rozhodne, že rodina je najdôležitejšia a podrží manžela. Má strašne veľa polôh, preto sa mi dobre hrá.

Zvyšuje aj takýto seriál povedomie ľudí o tej dobe? Nebudú si mnohí myslieť, že presne takúto históriu mal skutočný obchodný dom Dunaj? Vznikol však ako obchodný dom Brouk a Babka, projektoval ho architekt Ludwig. Nebol by aj skutočný príbeh Dunaja zaujímavý na seriál?

Áno, ale náš seriál vznikol na základe licencie. V Prahe podľa nej vznikol jeho pendant s názvom Zlatá labuť, ale chvalabohu, Dunaj sa odohráva v našej Bratislave, vystupujú v ňom Steinerovci, čo sú autentické postavy. Myslím si, že veľa ľudí začne Bratislavu vnímať v kontexte, pochopia aj to ,čo boli zač gardisti. Dnes totiž mladí ľudia netušia, kto boli gardisti. Poznajú pojem neofašista, to im niečo hovorí.

Majú aj vedomosť o ľuďoch, ktorí chodia kdesi na strednom Slovensku na cvičenia do lesa, ale možno netušia, aká vážna hrozba to môže byť. Možno to pochopia cez náš seriál. Mladí ľudia najlepšie vnímajú cez príbeh. Mám aj pocit, že dejepis sa dnes učí dosť nanič. Dnes, v čase internetu, by sa deti nemali učiť, kto sa kedy presne narodil, ale mali by to pochopiť cez príbeh filmu a dobrej knihy. Osobne milujem trilógiu- Dieťa 44, Tajný prejav a Agent 6. Autorom je Rob Tom Smith.

Prečo?

Rozpráva o období stalinizmu v Rusku prostredníctvom príbehu vyšetrovateľa KGB, ktorý prestupuje všetkými troma knihami. Vidíme prechod zo stalinizmu do obdobia Chruščova a skončíme u Gorbačova. Na príbehu jedného človeka sú vyrozprávané zlomové udalosti v Rusku. Je to tak bravúrne napísané, až vám to vyrazí dych. Prvá kniha Dieťa 44 bola aj sfilmovaná, hlavnú postavu vyšetrovateľa stvárnil Tom Hardy.

No a na Netflixe vysielajú polohrané dokumenty, napríklad Vznik Osmanskej ríše o tureckom sultánovi Mehmedovi II., o rímskych cisároch či o Kleopatre. Cez takéto príbehy sa dá veľa dozvedieť. Keď dnes poviete Kleopatra, mladí si predstavia nejakú egyptskú princeznú, ale ona bola vzdelanec ako hrom! Všetci rímski cisári hovorili niekoľkými jazykmi, boli to stratégovia, ľudia, ktorí vládli vedomosťami ako málokto. Často máme zjednodušený pohľad, ako keby sme čítali komiksy.

Čítajú dnes ľudia dosť? Poznajú napríklad Moraviovho Konformistu?

Tí, čo čítajú, budú vždy čítať a privedú k tomu aj svoje deti. Možno už nie papierové knihy, aj ja fičím na elektronickej čítačke. Na každú dovolenku som vliekla plný kufor kníh. Teraz mám čítačku a čítam si …

Čo práve čítate?

Mám rozčítanú knihu o špionážnych agentoch – Špión a Zradca. Dozviete sa napríklad aj to, ako v 80. rokoch bolo na nejakej ambasáde 24 ľudí, ale len deviati z nich boli zamestnanci, zvyšok tvorili špióni. Zaujímavé bolo lanárenie dvojitých agentov, to niekedy trvalo roky. Najprv prebehlo letmé stretnutie na večierku, o pol roka stretnutie s prípitkom, potom kávička a pomalé preverovanie si ľudí, to sú dlhodobé projekty.

Nefunguje to tak, že niekto príde s balíčkom peňazí a povie: poď nám robiť dvojitého agenta. Kdeže. Prečítala som aj všetky romány od Cooka, Grishama,ale aj mnoho ďalších. V divadle si prežívam veľa emotívnych nádherných príbehov, ale v knižke mám rada, keď sa aj niečo dozviem, čo ma obohatí a prípadne zmení môj pohľad na svet.

Nie je vám teraz smutno za divadlom, keď ste vlani odišli z SND? Viem, že hráte krásnu monodrámu Shirley Valentine…

V SND hrám ešte v inscenáciách Apartmán v hoteli Bristol a Bál, mám Shirley Valentine a Staré dámy v Štúdiu L + S a v súkromnej produkcii mám Zahráte mi manžela? Mám Dunaj, Profesora, mám veľmi veľa roboty.

Totiž keď ste odišli, niektorí fanúšikovia písali na internete reakcie, že už nemajú dôvod chodiť do Činohry SND. Tešia vás takéto reakcie?

Jasné, je to milé, ale ľudia si ma nájdu aj inde. Do konca júna už budem mať odohraných 34 predstavení Shirley Valentine. Naposledy práve v Košiciach som hrala pre 600 ľudí. Bolo plno, zažila som taký aplauz, že ma to dojalo k slzám. A to isté som zažila pred dvoma týždňami v Štúdiu Dva v Prahe. Po predstavení ma čakali fotenia, podpisy, takéto publikum je skvelé a je odmenou. Na začiatku mám totiž vždy strach, či udržím pozornosť toho množstva ľudí.

Zrejme je iné hrať takúto monodrámu ako hoci aj veľkú rolu v hre s mnohými postavami…

Jasné, tam vám nikto nepomôže, ale ja si rada preverujem svoje schopnosti. Práve preto mi Branko ako producent spravil Shirley, čo je ohromné. Mám v tej hre taký blízky kontakt s divákom ako v máloktorej.

Takže máte šťastie na dobrých divákov. Zuzana Kronerová nedávno spomínala, ako zažila diváčku v prvom rade, ktorá neustále esemeskovala. Aj vy ste také niečo videli?

Všade sa nájdu takí diváci, ide len o empatiu a inteligenciu toho ktorého diváka. Človek to musí prehltnúť a ísť ďalej.

Vráťme sa ešte k Dunaju a českej Zlatej labuti. V minulosti ste spomínali, že Česi často nakrúcajú kvalitnejšie veci. Platí to, alebo sme sa im už vyrovnali?

Nevidela som Zlatú labuť, ale počula som, že sme lepší.

Vraj oni majú vo svojej verzii príbehu aj lesbickú líniu, tá u nás vypadla…

Áno, u nás sa vynechala.

Nechcete sa nechať ovplyvniť?

To by sa nemohlo stať (smeje sa). Ale ani Shirley som si nepozrela v iných podaniach. Je to anglická hra, no my ju hráme inak – s režisérom Miškom Vajdičkom sme ju upravili tak, že tam nie je jediné anglické meno. O mužovi hovorím On, je tam dcéra a syn, žiadna Mildred a John. On môže byť v Lučenci a dcéra v Snine, hovorím s divákmi tak, že sa s príbehom môžu stotožniť, cítiť, že sa týka aj ich.

Prečo ste si ponechali v repertoári práve Bál a Apartmán v hoteli Bristol?

Po prvé, obe režíruje môj najmilovanejší režisér Miško Vajdička, preto mi aj režíroval Shirley Valentine. A obe tieto hry adaptoval Danko Majling, ktorý bude ešte zapísaný zlatými písmenami do kníh. To je génius. Napriek tomu, že sú to adaptácie a je nás ako hadov, každý z nás hercov má čo hrať. Každá postava má svoju uzavretú linku. Na Bále sa do polovice ľudia smejú a na konci spolu plačeme. Preto som si tieto hry nechala.

A čo Divadelný román od Bulgakova, kde ste síce mali maličký výstup, ale naprosto zapamätateľný?

Viete, ľudia si nás – starú gardu – asi zapamätali, lebo sme všetci v žltých kostýmoch. Ale pre mňa nie je výzva mať päť replík na javisku v priebehu 15 minút v štýle: mlč a vyzeraj. To ma nenapĺňa. Splnila som si povinnosť ako členka divadla, ale nemala som tam čo hrať.

Odchádzalo sa vám ľahko? Veď v Činohre SND ste boli od roku 1978.

45 rokov stačí.

Nebolo vám to ľúto?

Pomaličky som si to pripravovala a hovorila som si, že včas treba odísť, nie vtedy, keď už ste tam len za nejaký prídavok predstavenia.

Radšej nech si vás ľudia nájdu v Shirley Valentine.

Presne tak.

Máte dobrý nos na seriály. Veľmi úspešný je Dunaj aj Pán profesor, kde hráte mamu Gabiky Marcinkovej. To vás ako bavilo?

Tam som doplnok, ale je to zaujímavá postavička, je stále v opozícii voči dcére. Je to typická matka, čo chce stále dobre a namiesto toho spraví zle.

V roku 2019 ste hrali s Karlom Rodenom v seriáli HBO Terapie…

To bola krásna práca, ale najťažšia v mojom živote. Jeden diel sa točil v priebehu dvoch dní, čo znamenalo, že scenár musíte vedieť úplne naspamäť a v prvý deň sa točila len moja strana. Takže kamera išla len na mňa, kým som sa nepomýlila alebo nebreptla. Potom sa spravili iné uhly záberu a išlo sa znovu niekoľko krát.

Náročné bolo pamätať si, že v tejto chvíli som takto chytila pohár, tu som spravila gesto rukou, preložila si nohu … Šlo o skript. A na druhý deň kamera snímala Rodena a zasa ten 12-hodinový maratón. Takže keď som po dvoch dňoch 12-hodinového nakrúcania odchádzala z pľacu domov, bola som unavená na smrť.

Ako si dokážete pamätať to kvantum textu?

To je základný predpoklad divadelného herectva. Vo filme je to iné, tam sa záber môže opakovať, ale v divadle to musíte vedieť ako otčenáš. Základom je mať dobre napálenú disketu, lebo textu potom pripisujete význam v scéne, v aranžovaní, v kontexte. Nechápem ľudí, ktorí prídu na javisko s napoly naučeným textom. To si neviem predstaviť, a v Shirley Valentine už vôbec.

Ako dlho vám zostáva text v hlave?

Veľmi dlho. Nie že by som si pamätala staré roly spred 20 rokov, ale keby išlo o to, vezmem knihu a za pár skúšok by to asi išlo.

Akú skúsenosť máte s mladými hercami, s ktorými hráte v seriáloch, majú to ako vy?

Seriály sú v dnešnej dobe veľmi náročné v tom, že sú hrozne rýchle, nie je čas na chyby. Kedysi sme mávali čas skúšať televíznu inscenáciu aj tri týždne. Tu sa príde na pľac, je skúška zároveň s kamerami, rozzáberuje sa to a ide sa ostrá. Takže treba vedieť text.

Chýba "prežutie textu“, preto je dôležité, aby si herec doma predpripravil scénu, porozmýšľal o nej v kontexte – o dobe a pozadí postavy, ako by sa cítil v danej situácii, keby bol napríklad chudobný alebo Žid v Slovenskom štáte atď. Toto niekedy mladým chýba, ale na to sme tam my starší, aby sme ich na to upozorňovali.

Máme veľa talentovaných mladých hercov?

Máme. A mladí herci v Národnom divadle, moji mladí milí kolegovia veľa čítajú, vzdelávajú sa, sú mimoriadni. Nebudem menovať, aby som nikomu neukrivdila.

Ešte nesmieme zabudnúť na vašu kuchársku knihu, ktorú ste vlani vydali. Je vypredaná?

Myslím, že nie, ale dobre sa predáva. Časť tej knižky už vyšla v dvoch malých starších knižkách, ale to boli také nízkorozpočtovky bez obrázkov, mali len pár fotografií. Raz sme boli s Gabikou Belopotockou z Ikaru na raňajkách a ja jej vravím, nemôžeš mi urobiť reedíciu tých knižiek? A ona: nebudeme predsa staré knihy tlačiť, urobíme novú! Spravíš? Tak slovo dalo slovo, dali mi deadline a ten som presne dodržala.

Koľko ste na to mali času?

Asi štyri mesiace, do toho spadalo aj fotenie, ale ja som nemecká povaha. No a moja vzácna priateľka, výtvarníčka Sonička Michaľáková s manželom mi knihu podporili tým, že zariadili priestor na fotenie, všetky kuchynské pomôcky, zabezpečili vizážistky, takže knižka má krásne obrázky. Fotil náš jedinečný fotograf Jakub Klimo, preto sa tá knižka, a to som presvedčená, vymyká z priemeru. Predalo sa z nej zatiaľ okolo 6500 kusov.