Celý život sme sa priatelili. Boli sme povojnové deti, do školy sme začali chodiť akurát v päťdesiatych rokoch, a to na osemročenku na Jesenského ulici v Bratislave. V triede sme utvorili partiu niekoľkých dievčat, čo bývali okolo Národného divadla a kamarátime sa dodnes. Jednou z nás bola teda aj Zuzka Neubauerová, ktorá práve zomrela.
Do Bratislavy prišla z východu a od začiatku bola najexotickejšia možno na celej škole. Vynikala už zjavom, ale zvláštny bol aj jej príbeh. Zdalo sa nám neuveriteľné, že jej rodina bývala v hoteli Carlton, kam sme za ňou aj chodievali a čo podnecovalo naše detské vnímanie. Až neskôr sme pochopili, v akej situácii sa vtedy nachádzala ich rodina: Zuzkina mama bola na východe vydatá za staršieho pána notára, s ktorým mala dvoch synov a keď prišiel do Michaloviec mladý chemický inžinier Fridrich Neubauer, zamilovala sa a vzala si ho.
Foto: ARCHÍV ZUZANY NEUBAUEROVEJ
Narodila sa im dcéra Zuzka, boli šťastní, ale pán Neubauer pôsobil na tie roky príliš slobodne a svetácky, mal nemecké vzdelanie, takže mu ako chemikovi našili machinácie s droždím a zavreli ho. Okolo Zuzky bola teda taká zvláštna tieseň, ako vtedy okolo mnohých, ktorých rodiny prenasledoval režim. My deti sme to vnímali, ale nerozoberali, nerozumeli sme tomu, a navyše, Zuzinho otca prepustili práve vtedy z väzenia a Neubauerovci prišli bývať do Bratislavy.
Istý čas pobudli v tom Carltone a potom dostali podnikový byt. V článku, čo som kedysi o nej písala, som to nazvala paradoxom doby – po väzení nový byt. No to sú témy na román a ja tu len pripomínam, že Zuzkin otec začal pracovať v tzv. Dynamitke, Chemických závodoch Juraja Dimitrova, kde zamestnanci dostávali aj bývanie. Tým pádom sa teritórium našej dievčenskej partie rozšírilo z centra mesta až skoro k Rači, kde tento závod stál. Zuza bývala odvtedy už vždy v týchto končinách a posledné roky života vlastne už priamo v Rači. Teraz však spomínam na jej detstvo a to sa vo veľkej miere odohrávalo na kúpalisku Tehelné pole, na Zimnom štadióne, kde sme trávili všetky voľné chvíle. A chodili sme aj na kúpalisko do areálu tzv. Dimitrovky, kde nás Zuzin otec naučil plávať.
Udávala módu
Veľmi nás mala rada aj Zuzina mama, ktorá pracovala vzhľadom na kádrové hriechy vo výrobe, ale bola to veľká dáma. Videla sa vo svojej krásnej dcére a chcela jej poskytnúť to najlepšie vzdelanie. Zuza chodila na jazyky, na tenis, na balet, bola krasokorčuliarka, tanečnica i modelka. Bola mimoriadne pôvabná a v triede udávala tón aj v móde. Najprv to boli tzv. patentné bavlnené pančuchové nohavice a kratučké sukničky, flanelové košele, potom kárované pletené podkolienky a poltopánky s hrubou gumenou podrážkou, červené šatky s bielymi bodkami a iné „výstrelky“.
Čítajte viac Kinoautomat spojil Zuzku Neubauerovú s Horníčkom
Ona to mala vždy najkrajšie (lebo mnohé oblečenie sa po domácky vyrábalo, šilo, plietlo, farbilo) a bola najšarmantnejšia. Však aj jediná z nás chcela byť herečkou. Zasvätila tomu všetko, ale túžba sa jej nesplnila. Ledva sa dostala s nevyhovujúcim kádrovým profilom na štúdium ekonómie, ktoré aj skončila a stala sa inžinierkou. Povahou a zjavom bola však umelkyňa. A to v jej živote aj prevládlo. Práve v tom čase u nás začínala televízia a Zuzkin osud sa spojil s týmto médiom. Bola úspešnou moderátorkou, konferencierkou, hlásateľkou a napokon aj herečkou. Stala sa miláčikom publika a to aj slovenského aj českého. Mala veľmi milý prejav a bola dobre pripravená.
Tandem s Horníčkom
Niet sa čo čudovať, že Zuzka padla do oka režisérovi Jánovi Roháčovi. Keď pred svetovou výstavou Expo 67 v kanadskom Montreale hľadali hostesky, všimol si ju a vybral ju rovno pre účinkovanie v slávnom Kinoautomate, ktorý mal v Kanade svetovú premiéru. Išlo o viacvrstevnú filmovú projekciu, pri ktorej diváci tlačidlami mohli voliť vývoj deja. Príbeh na plátne sprevádzala dvojica hercov a to bola Zuzka Neubauerová a Miroslav Horníček. Zuzka bola vynikajúca a Miroslav Horníček si ju veľmi obľúbil, stala sa priam súčasťou jeho rodiny.
Foto: ARCHÍV ZUZANY NEUBAUEROVEJ
Kinoautomat Zuzku katapultoval na výslnie a medzi hviezdy tých čias. Presťahovala sa do Prahy, spolupracovala naďalej aj s Roháčom, s Horníčkom, mala kamarátov v umeleckej smotánke, pracovala aj v Dome slovenskej kultúry, bola tvárou z obrazovky (napr. Desať stupňov ku zlatej), ale naše kamarátstvo pokračovalo ďalej a nikdy sme sa nevzdialili. Zuzka bola veľmi verná kamarátka, čestný a dobrý človek, veľmi potrebovala lásku, aj tú kamarátsku. Bola až zvláštna tým, ako jej na každom záležalo, ako lipla na spomienkach, na spoločných zážitkoch. Aj teraz som až dojatá z akých rôznych kruhov mi ľudia volajú a píšu: Vieš, že Zuzka zomrela? Prepájala mnohých ľudí, hovorilo sa o nej vždy v dobrom.
Férová aj v láske
Zuzka bola vydatá dva razy, vážnejšie zaľúbená asi tri razy. Však sme si tieto veci hovorili a ku cti jej slúži, aká bola férová aj v ľúbostných vzťahoch. Ozajstná, nekoketná, cudná. Diskrétna, hoci neraz ju duša bolela a aj ona mala svojich démonov a potrebovala sa vykričať. Žila však zdravo, mala rada aj vidiek. Jeden čas sme obe mali chalupy v Budmericiach, tak viem, že sa vedela obracať aj ako gazdiná, záhradníčka, vinohradníčka. Mala rada psíkov. S vkusom zariadila každý interiér, mala cit pre folklór, harmonizovala svet okolo seba.
Ešte ako šesťdesiatničky sme sa vybrali – myslím tú našu partiu z Jesenského školy – na autobusový zájazd na Francúzsku Riviéru a bývali sme v kempe. Bola aj Zuzka a bolo to krásne. A aj ona bola stále krásna. Aj v neskorších rokoch na naše stretávky prichádzala vždy pekne upravená a nápadito oblečená. Ak bola stretávka u nás, pre Zuzu som špeciálne chystala majonézový šalát a šunku od kosti. To milovala a som dnes rada, že toho majonézového šalátu som jej dožičila veľa a ešte aj „so sebou“.
Zuzka bola veľmi pozorná, keď mi vyšla kniha a venovala som jej ju, hneď si ju prečítala a hovorila mi, čo z nášho spoločného života tam našla. Často viac, než som zamýšľala. Pred piatimi rokmi začala ale Zuzka v rozhovoroch opakovať jedno a to isté viac razy za sebou a keď sme sa mali stretnúť na vernisáži v Starej radnici, išla do Starej tržnice. Napísala mi potom ospravedlňujúci mail, že je akási popletená. Potom nám oznámila, že to má lekársky potvrdené – skrátka zabúda.
Napriek tomu všetko pokračovalo, zo Zuzinej diagnózy sme si spolu s ňou uťahovali a ona aj vďaka starostlivosti svojej rodiny znášala tento stav dobre. Ani za svet nechcela napríklad odísť zo stretávky taxíkom, a vždy došla domov do Rače v poriadku. No život je neúprosný a ešte skôr, než prišiel 26. august, keď Zuzka zomrela, sa z nášho života vytratila do ústrania, lebo už nešlo vyhrávať nad prírodnými zákonmi.
Celkovo to však bolo víťazstvo – Zuzka Neubauerová aj napriek prekážkam osudu dosiahla svoj sen, tlieskali jej v Montreale aj také hviezdy ako Marlene Dietrichová alebo Robert Kennedy. Slovensko ju milovalo. A ona milovala Slovensko. Raz som sa jej pýtala, prečo neemigrovala, keď tu ich rodine ublížili a v Amerike mala priateľov, vedela po anglicky, bola súca do sveta. Prečo teda? „Môžem žiť jedine na Slovensku“, povedala mi. „Všetkých tu poznám a Slovensko je najkrajšie.“ Naozaj milovala tunajšiu prírodu, ľudí, umenie, ale ja si myslím, že bola aj veľmi zraniteľná a taký človek môže síce zožať potlesk v cudzine, ale bolesť mu pofúkajú len doma. A tak Zuzke na rozlúčku – posledné pofúkanie.
