Vaše posledné seriály boli skoro všetko kriminálky. V čom je iná Prokurátorka?
Tento seriál sa odohráva asi len v štyroch prostrediach, čo bola jedna z vecí, ktoré ma najskôr vydesili, potom zaujali a nakoniec som to vzal ako výzvu. Je to viac o psychologických postupoch a situáciách počas výsluchu, ako prinútiť podozrivého k priznaniu viny. Ide o psychológiu, ako sa kto bráni a ako ho niekto iný kamsi tlačí. Nie je to akčný seriál.
Aký máte vzťah ku kriminálkam celkovo? Baví vás tento žáner? Čítate krimitrilery?
Čítaval som ako mladý Eda McBaina, ale teraz je toho toľko, že sa v tom už neorientujem. Je pravda, že dnes sa všetci snažia kriminálky ozvláštniť, takže buď je tam niekto ako mentalista alebo Einstein. Naša Prokurátorka bude nová prostredím. Práve preto má šancu byť hereckým seriálom. Je založená na dialógoch a situáciách, to nenahradíte prestrelkou či naháňačkou v autách, zábermi, ako niekto ide parkom a ktosi ho sleduje. Napätie musíte budovať inak – a to ma od začiatku bavilo.
Vysoké hodnotenie od kritikov mal aj seriál Ochranca, kde ste hrali školského ombudsmana. Tie príbehy vychádzali zo skutočnosti, aj v Prokurátorke budú príbehy spracované podľa skutočných prípadov prokurátora Jána Šantu. Dodáva to seriálu väčšiu presvedčivosť, pravdivosť?
Pre diváka asi áno. Ja osobne keď sa dívam na príbeh a po jeho skončení si uvedomím, že sa to naozaj stalo, považujem to tiež za silnejšie a autentickejšie, ako keď cítite, že si niekto vycucal príbeh z prsta. Pri hraní však tieto emócie nepociťujem. Niekedy sa dostanete na hranu a vravíte si, to hádam ani nie je možné. Točil som napríklad krimifilm Metanol (2018), bolo to o prípade v Čechách, keď na sklonku letných prázdnin 2012 alkohol vyrobený zo zmesi etanolu a prudko jedovatého metanolu zabil počas niekoľkých týždňov 53 ľudí a vážne priotrávil najmenej 80 ľudí. Bola vyhlásená prohibícia.
A vo filme padne veta, že to všetko sa začalo, lebo niekto chcel pri baráku bazén – a za ním bolo 53 mŕtvych. Keď točím a tá veta padne, zaujíma ma, či je to výmysel autora, alebo fakt z nejakých protokolov. Alebo ďalšia veta: „Keby sa to, čo ste vyrobili, dostalo do predaja, mohlo by to zabiť 150 000 ľudí.“ To je mesto ako jeden a pol Olomouca. A oni odpovedali: No nie, toľko nie. A ja som sa pýtal autorov: To ste napísali vy alebo to fakt zaznelo pri výsluchu? To vás zaujíma, keď viete, že sa točí podľa skutočnosti.
Kým seriál Ochranca podával správu o stave českého školstva, bude Prokurátorka vypovedať o stave slovenského súdnictva a spravodlivosti? Je ten obraz iný než v Čechách?
Myslím, že zadanie týchto seriálov bolo iné. Ochranca si nekládol za cieľ ukázať návod a povedať, toto je zlé, poďme to riešiť tak a tak. Len naznačil, čo nie je ideálne, prípadne ukázal niekoľko postojov ľudí, čo si mysleli, že majú pravdu. Sám ombudsman však nie je ten, kto povie, čo je zle a čo sa má stať. Zatiaľ čo Prokurátorka je o tom, či dokážu pritlačiť človeka k priznaniu, alebo nie. Nehovorí o tom, či aparát funguje dobre, alebo zle, alebo či zle funguje určitá partia na polícii alebo celá prokuratúra.
Viete už podľa scenára odhadnúť, aký môže mať seriál úspech?
Nedokážem to, vôbec. Tipovanie, čo môže diváka zaujímať, som už pred mnohými rokmi vzdal, pretože často môžete tipovať úplne opačne. Nechápete, prečo niečo prejde bez povšimnutia a čosi iné vzbudí ohromný záujem. Vravíte si: To hádam nie je možné. Mne sa napríklad niečo páčilo, no skoro nikto iný sa na to nedíval.
Pri Ochrancovi ste tipovali, že by mohol zaujať?
Priznám sa, že na začiatku nie. Zaujímavé sa mi spočiatku zdali asi 3–4 diely, zvyšné sa mi zdali normálne a pri dvoch som si dokonca povedal, prečo ich vôbec rozprávame. Ale keď som ich videl na projekcii, veľmi ma potešilo a upokojilo poznanie, že to funguje. Bol to diel s Marthou Issovou.
Zrejme to fungovalo práve preto, že aj všetci diváci prešli rôznymi školami a témy im mohli byť blízke.
To určite tiež, no najmä tam nebola tá ambícia dávať recept, tváriť sa, že presne vieme, kde je chyba a ako ju napraviť. Boli tam rodičia, žiaci, škola a všetci mali svoju pravdu. Keď ste počúvali učiteľku, vraveli ste si, že to dieťa naozaj potrebuje bitku. No potom čítate scenár a vo chvíli, keď sa dostanete do bytu žiaka, zistíte, že všetko môže byť inak. Tá nejednoznačnosť na tom bola práve dobrá. Nikoho sme nepoučovali.
Váš syn vraj povedal, že jediná vec, v ktorej sa na vás dá dívať, je práve seriál Ochranca. Ako dopadne v jeho očiach Prokurátorka?
Neviem, či syn chytá JOJ-ku, takže výsledok je vopred jasný: Prokurátorku neuvidí.
Tiež ste povedali, že v Ochrancovi bolo na váš vkus veľa textu. Ako je to v Prokurátorke, môžete tam aj improvizovať alebo sa musíte presne držať scenára?
Tam je to na texte a situáciách postavené. Je dané, kam sa to má posunúť. Rozdiel medzi seriálmi Ochranca a Prokurátorka je v tom, že ombudsman bol intelektuál. Nemôžem povedať, že túto predstavu by som napĺňal. Nie som typ intelektuála, nie je to moja parketa – hlavne preto, že rola zahŕňala úradnícku reč. Tá mi bola veľmi vzdialená a strašne zle sa mi učila, ale pritom som to musel povedať presne. Moja rola policajta v Prokurátorke však hovorí jasnejšie, je to tím, ktorý spolu už dlhšie funguje, jeho členovia sa spolu nemusia rozprávať oficiálne. Môžu sa pokojne poslať do hája a nemusia preto zvolávať tlačovú konferenciu. V tom to bolo na učenie iné a prijateľnejšie.
V roku 2016 ste v rozhovore pre magazín kolegyni povedali, že divadlo vás baví oveľa viac ako film, lebo vám ponúka slobodu, prácu, ktorá vás baví a zároveň slušný zárobok. Ako je to v prípade televízie, platí aj o nej to, čo o divadle?
Divadlo hrám v spolku Háta, našiel som partiu ľudí, s ktorými fungujem zhruba osem rokov a je mi s nimi veľmi dobre. Skúšate predstavenie s ôsmimi či desiatimi ľuďmi, s ktorými je vám fajn, sú zábavní, ste s nimi štyri dni na zájazde a je to vlastne relax. Televízia a film, to je skupina ľudí, čo vám zavolajú, pošlú vám scenár a ponúknu prácu: Poď s nami robiť. A tú partiu buď poznáte, alebo aspoň niekoho z nich či vôbec nikoho. Je to lotéria, pretože pre mňa nie je alfa a omega len výsledok, scenár či práca, ale viac je pre mňa dnes to, s kým sa stretnem, než ako to dopadne.
Na koho ste sa tešili v Prokurátorke?
V tomto projekte som nepoznal vôbec nikoho. To sa mi doteraz nestalo.
Ani Maroša Kramára?
Maroš potom prišiel na dva či tri diely, poznal som vlastne aj Marka Igondu, ale ostatných nie. Nepoznal som režisérov, kameramana ani nikoho zo štábu, Zuzku Mauréry som stretol až na kamerových skúškach. Nevedel som, kde je hlavný vchod, nič. Aby som nepoznal ani rekvizitára, to sa mi ešte nestalo. Preto to bola výzva. Formát, ktorý som nikdy nezažil, nikdy som netrávil 12 hodín denne v ateliéri, neviete, ako je vonku, či prší, alebo svieti slnko. Tých „poprvé“ bolo dosť.
Ako vám tí ľudia nakoniec sadli?
Bolo mi s nimi veľmi dobre, ale mne na Slovensku bolo vždy dobre. Zaplaťpánboh, je mi tu veľmi fajn.
Ale neodpovedali ste mi na otázku, či situácia na Slovensku a v Čechách nie je vlastne veľmi podobná – či už ide o školstvo, alebo o politiku. Mnohé prípady v Ochrancovi, ktorého sme mohli sledovať aj na Slovensku, sa týkali aj nás.
Neviem, priznám sa, že neviem nič ani o českom školstve. To, čo sa tu rieši, s tým som sa stretával len vďaka nakrúcaniu. Aby som bol úprimný, vôbec som nevedel, že funkcia ombudsmana existuje. To tiež vypovedá o význame tej funkcie. Myslím si, že 80 percent ľudí netuší, že nejaký školský ombudsman existuje. Ten človek akoby bol neviditeľný. Neviem, ako to je u vás na Slovensku. Možno mu tá funkcia ani nič iné neumožňuje, možno len občas niečo napíše a čaká, či mu na to niekto odpovie. Ale necítim sa ako nejaký expert na školstvo.
Foto: ČT
Tereze Kostkovej ste v rozhlasovom interview povedali, že vám skutočný školský ombudsman aj napísal. Vy ste však jeho list nenašli, lebo si pozeráte maily len raz za mesiac.
No to je pravda. A vo finále sme zistili, že sa poznáme, lebo on bol pôvodne moderátorom nejakej relácie. Potom sme sa stretli kdesi v štúdiu, dali nás dohromady, on priniesol fotky, kde som bol ešte vo vojenskom ako hosť a on to moderoval. Čiže sme sa stretli už vtedy, keď som bol vojakom základnej služby, ktorý však už mal niečo natočené. Vôbec mi nenapadlo, že tento človek sa stane ombudsmanom.
Ale to už bolo po tom, čo bol seriál hotový, takže ste nemohli niečo konzultovať?
Presne, do poslednej chvíle som si myslel, že celá funkcia ombudsmana je vymyslená, že neexistuje.
Apropo, v dvadsiatke ste vraj považovali Jirku Bartošku za dedka, čo dnes?
Dnes vidím Jirku ako veľmi mladého chlapíka, možno ešte mladšieho, než som ja. Ale je to tak. Keď mal vtedy 35 či koľko a ja si dvadsať, vravel som si: „Prečo sa na to na staré kolená nevyprdne?“
Maroš Kramár mi nedávno hovoril, že za ním chodia dievčatá a žiadajú podpis pre babičku, ktorá ho vraj sleduje od detstva. On vraví: To vyzerá, ako keby babička bola mladšia ako ja. Stáva sa aj vám niečo také?
Tiež sa mi to stáva. Minule prišla za mnou dievčina, že sa so mnou chce vyfotiť. A potom vraví: Vy mi strašne pripomínate môjho deda. A ja: Fakt? Ona sa zrazu zarazila a začala to opravovať: No myslela som, že aj on bol taký fajn. Tak som povedal, nech to už radšej nerozmazáva a odfotíme sa. Ale čas letí, čo si budeme hovoriť.
Snažíte sa nejako udržovať vo forme, držať krok s mladými? Už sme spomínali, že nepoužívate často e-mail, musíte byť napríklad na sociálnych sieťach?
Nie, nemusím, ani nie som, nič z toho nepoužívam. Ale tým, že budete mať instagram, nezostanete mladá.
Foto: Filmové studio Barrandov
Jasné, čo teda robíte? Športujete?
Pripadám si trochu ako upír, sajem energiu z mladších kolegov, nabíjajú ma ľudia. To, že človek nejako vyzerá, je vec génov, možno toho, že človek v mladosti športoval. Nechcete, aby keď vyjdete na javisko, sa prvý rad v divadle povracal z toho, ako vyzeráte. Musíte pre to niečo urobiť. Akurát, že v dvadsiatke či tridsiatke vám telo fungovalo, ale teraz, keď idete behať, najskôr vás to nebaví, potom vás to baviť začne, ale zrazu bum, bolí vás koleno.
Nemôžete behať, tak si poviete, že počkáte, kým koleno prestane bolieť. O dva mesiace prestane, no vy môžete začať znova od začiatku, ako keby ste nikdy predtým nebehali. Toto vám telo od určitého veku robí so všetkým. V lete som sa rozhodol, že budem skákať cez švihadlo. Super vec, ale – kolená! Alebo začnete cvičiť, a lakeť! Telo vám zrazu vystaví stop, ako keby vás varovalo: Nerob to. V mladosti sa mi nič také nedialo.
Je niečo, na čo by ste si netrúfli? Napríklad ste účinkovali v muzikáloch, hoci tvrdíte, že máte rozsah tri tóny a zo spevu na javisku máte celoživotný stres. Vraj aj prvý polrok na konzervatóriu ste absolvovali s pesničkou Skákal pes přes oves…
… a zabudol som text, dospievať to za mňa musela tá komisia. Takže som prešiel so štvorkou.
Napriek tomu ste však do muzikálov šli.
Šiel som, ale vždy som mal podmienku a dával som si to do zmluvy, že nebudem spievať a nebudem sa hýbať. Napodiv to akceptovali. To sú muzikály či ako ja hovorím „písničkály“, aj keď sa tomu hovorí aj hitmuzikály, kde je množstvo hereckých úloh bez spevu. Sagvan Tofi chcel, aby som mu tam spieval, ale ja som povedal nie, spievať nebudem. On chcel niečo pritiahnuť z diskotéky, akože sa ráno prebudíme vedľa mladých dievčat a že by tam dal pesničku Kotě už spí… Povedal som, že nebudem spievať Kotě už spí. A on: Ty vole, zaspieval to aj Horňák, tak to zaspievaš. Ale odmietol som, tak to tam nebolo. Ale takých 7–8 muzikálov som takto zvládol.
A potom mi zrazu zavolá nejaké dievča z produkcie, ktoré to evidentne nerobí dosť dlho, a vraví: Dobrý deň, pán Vaculík, mám pozdravovať od pána producenta a mám prosbu. Pripravujeme muzikál, šli by ste do toho s nami? A že je to Mamma mia! A ja: No počkajte, ale tam sa dosť spieva, nie? A ona: No jasné. A ja: Ale ja nespievam. Ona: Ako to, že nie? A ja: No vôbec. Veď to všetko boli hovorené roly, neotvoril som „hubu“ prakticky ani v jedinom muzikáli. Len kedysi dávno, keď som mal 30 rokov, sme robili Sugar z Niekto to rád horúce. Ona si prečíta: Vaculík hral v siedmich muzikáloch a ponúka mi spievanú rolu.
Ako to dopadlo?
No naspievali to krásne bezo mňa.
Vy však máte aj dueto s opernou speváčkou Dagmar Peckovou Ty taky, já taky.
No mám. Som na to pyšný a Dáša tiež. Mala oslavovať šesťdesiatku počas covidu a zavolala, či si to nechcem zaspievať ešte raz, chystala veľký koncert. Tak sme sa dohodli, ale zišlo z toho, lebo za covidu sa nedalo vystupovať. To bolo asi naposledy, čo som si mohol zaspievať.
Vo videoklipe k pesničke Dávej, ber vraj otvárate ústa, no váš hlas nepočuť, lebo Vašo Patejdl a Ján Baláž s ním neboli spokojní. Nedávno bol pohreb Vaša Patejdla, sledovali ste to? Boli ste s Vašom Patejdlom priatelia?
Nie, skôr sme sa v živote míňali. Stretnutia s ním boli vždy veľmi príjemné, bol to super chlapík, geniálny muzikant. Teraz asi chodí veľa ľudí po svete a tvária sa, akí boli s Vašom kamaráti, ale my sme neboli často v spojení.
Patejdlova generácia je asi posledná, kde slovenskí muzikanti boli známi v Česku a českí na Slovensku. O mladších hudobníkoch to už asi neplatí. Schválne, koľko ich poznáte vy? Možno Janu Kirschner?
Tú poznám, ale ja nie som smerodajný. Nepočúvam ani súčasnú českú hudbu, nič mi to nehovorí, priznám sa. Je však fakt, že presah do druhej krajiny mali elánisti, Richard Müller, ale tí mladší už ani veľmi nie.
Pritom existuje toľko česko-slovenských spoluprác vo filme, v televíznych súťažiach. Vzďaľujú sa naše národy od seba či nie?
Priznám sa, že keď sa delilo Česko-Slovensko, bolo mi to ľúto. Doba však ukázala, že človek nestratil kamarátov, tí ostali. Neviem, či to delenie bolo dobré, alebo zlé, asi je to ako s manželstvom, keď sa ľudia hádajú, možno je lepšie sa rozísť, ako by mali potom lietať taniere a nože a musela prísť zásahovka. Pri mladej generácii v Čechách asi ide slovenčina trochu do ústrania, už toľko po slovensky nerozumejú. Možno preto, že sa pre nich stáva dominantným jazykom angličtina. Keď niekto nehovorí anglicky, je pre mladých mŕtvy.
Máte nejaké slovo, ktoré vám robilo problém a nerozumeli ste, čo znamená?
Určite by sa zopár našlo. Mne sa páči, že v divadle niekoľko mojich kolegov Slovákov hovorí perfektne česky, ale len čo sú spolu, hovoria len slovensky. Baví ma, ako si udržujú svoju reč. Mne sa zdá slovenčina veľmi ľubozvučná.
Viete, čo je napríklad ďumbier?
Netuším.
Zázvor.
Aha. Ďumbier. Takých slov by sa určite našlo viac, ktoré nepoznám.
Čeština má síce viac slov ako slovenčina, no napríklad slovo pahreba nemá český ekvivalent. Viete, čo to je?
Aha, žhavé uhlíky? Ale my to musíme povedať opisne.
