Súvisí výber témy s vašou profesiou antropologičky?
Súvisí. Ako antropologička sa dlhodobo venujem téme identity a rodiny. Zaujíma ma, ako sa v priebehu života všetci meníme, pretože zmena sa netýka len transrodových ľudí. Nedeje sa iba v dlhodobom časovom horizonte a závisí aj od toho, kde sa práve nachádzame. Kedy rozprávam ako filmárka, antropologička, ako matka či dcéra. Zastávame mnoho rolí a premieňame sa stále. Tento jav ma zaujíma dlho, ako antropologička som s témou transrodových detí pracovala v rámci výskumu pre Transfúziu v roku 2015.
Marvina ste oslovili na nakrúcanie ešte pred jeho tranzíciou. Odkiaľ ste o jeho rozhodnutí podstúpiť zmenu rodovej identity vedeli?
S Marvinom sme priateľmi dlho. S manželom sme boli jedni z prvých, pred ktorými mal coming out. Zrejme sme vytvorili komfortnú zónu, kde nemusel všetko vysvetľovať a vedel, že sa nebude musieť obhajovať, že budeme prijímajúci. V tom čase som odpremiérovala debutový televízny film Zatopené a hľadala som novú tému. V začiatkoch tranzície mnohí a mnohé pociťujú neistotu, hnev, nevedia, čo ich čaká, a Marvin sa vyjadril, že by chcel v ústrety ďalším ľuďom v rovnakej situácii sprostredkovať svoju skúsenosť. Pomôcť im. A vtedy som mu navrhla nakrúcanie.
Film je veľmi subtílny, vyhýba sa otvorenému konfliktu. Aký bol váš autorský zámer?
Od začiatku som vedela, že tému nechcem politizovať, že nechcem zobrazovať krajnosti, hoci to ide proti prirodzenému filmárskemu pudu. Urobila som to zámerne. Téma je citlivá a nechcela som do nej nasilu vnášať tenziu. Sústredím sa na ňu situačne, v rodine, cez moju perspektívu.
Ovplyvnil proces nakrúcania proces tranzície a naopak?
S nakrúcaním to bolo trošku ako s tranzíciou. Tranzícia prebieha postupne, neudeje sa skokom. Tak ako má okolie priestor a čas si na premenu postupne zvykať, tak to bolo aj s nakrúcaním, ktoré prebiehalo tri roky.
Vo filme je citeľné dodržanie dokumentárnej etiky a rešpekt voči protagonistom. Aké obmedzenia pre vás ako filmárku znamenal vstup do rodinnej intimity, navyše do rodiny vášho priateľa?
Do rodiny Horvatovcov sme sa vracali v trojčlennom tíme raz za niekoľko mesiacov na týždeň a stali sme sa súčasťou rodinného prostredia, kde sme boli aj ubytovaní. Pre mňa to vytvorilo novú výzvu. Po celý čas som sama v sebe reflektovala hranice: čo mi ukazujú ešte ako Soni priateľke a kde som už filmárkou. Jednou principiálnou hranicou bolo zobrazovanie detí. Jediná podmienka Horvatovcov pri nakrúcaní bola, že deti zostanú v anonymite. Preto im vo filme nevidieť do tváre. V tom sme sa s Horvatovcami nezávisle od seba zhodli, nechcela som exploatovať či zneužívať ich deti, ani im žiadnym spôsobom neponúkať videnie situácie, ktoré im nie je vlastné.
Foto: ASFK
Kameramanom filmu je Noro Hudec. Na čo ste sa v režijnej koncepcii zamerali?
Prispôsobovali sme sa dynamickému životnému štýlu rodiny protagonistov, ktorý nám neumožnil zachytené situácie inscenovať. Hneď na začiatku sme si povedali, že vizuálne pôjdeme cez neostrý obraz a detaily. Zvolili sme živú autentickú kameru z ruky, sústrediac sa na vnútorné významy v obrazoch. Senzuálne až hapticky. Mám pocit, že to vyšlo veľmi dobre. Film tak získal poetický rozmer, ktorého rezonanciu som vopred ani nepredpokladala.
Vstupovali ste do filmu ako antropologička alebo ako rozprávačka?
Nešla som do nakrúcania s primárne vedeckým záujmom. Išla som do toho so záujmom o človeka a vnímam sa skôr ako rozprávačka so zámerom vyvolať emócie, nie poučiť.
Marvinov manžel Ivan sa javí filmársky ako najzaujímavejšia aj najkomplikovanejšia postava. Adaptuje sa na situáciu, je pre Marvina oporou, no pre neho je to rovnako obrovská zmena a vopred nedokáže odhadnúť svoju reakciu. Čo bolo pre vás pri rozkrývaní príbehu najväčšou výzvou?
Ivan bol celkom oriešok. Na druhej strane bolo tvorivo veľmi zaujímavé hľadať jeho emóciu v tvári a preniknúť do jeho vnútorného sveta. Jednou z výziev bolo vybalansovať tieto dve postavy. Marvin je verbálne zdatný s výraznou prezenciou a Ivan je striedmy, ponorený do seba. Zámerom bolo, aby dostali rovnaký priestor. Od začiatku sme si uvedomovali, že Ivan je v príbehu rovnako dôležitý ako Marvin a pre niektoré diváctvo ešte dôležitejší, pretože majorita sa bude zrejme emocionálne identifikovať skôr s ním. Bol teda veľmi dôležitý. Jeho proces zmeny je nenápadný, no dospieva k emocionálnej katarzii a v závere filmu svoje pocity vyjadrí na kameru. Tento moment bol pre mňa veľmi dojemný a silný.
Ako sa mení Marvin?
Premena je u oboch veľká. Keď si všimnete, na začiatku filmu je Marvin fyzicky schúlený do seba. Na konci je v uvoľnenej, vyrovnanej polohe tela, čo považujem za symbolické naplnenie príbehu. Jeho fyzický zjav odzrkadľuje, ako sa cíti. Film sme chceli skončiť vo chvíli, keď bude premena viditeľná, a toto bol ten moment.
Čo považujete za najväčšie prekážky v ústrety tolerancii v slovenskej spoločnosti?
Naša spoločnosť je dlhodobo traumatizovaná rozličnými ranami v kolektívnej pamäti. Popritom sú tu čerstvé traumy ako pandémia, ruská agresia na Ukrajine a každodenné politické kontexty, to všetko nás zaťažuje osobne aj ako spoločnosť. Žiaľ, sú skupiny ľudí, či už na politickej scéne, alebo vo verejnom priestore, ktoré cudzopasia na nazbieranej negatívnej energii a ďalej spoločnosť polarizujú. Téma LGBTIQ+ ľudí sa stala jednou z tých, na ktoré sa ľahko zvedie vina, a aj preto bol jeden z mojich hlavných zámerov, aby sme sa pri filme všetci nadýchli a vydýchli. Tí, ktorým téma nie je blízka a možno majú nejakú predstavu alebo strach, či nevedia, čo si o tom majú myslieť, bola by som veľmi rada, keby si tento film pozreli a uvedomili si, že trans ľudia sú obyčajní ľudia a žijú okolo nás. Vždy, keď na niekoho zaútočíme, útočíme na konkrétneho človeka, ktorý má svoju mamu, otca, deti, príbuzných a neznášanlivosť sa ho dotkne. Netolerancia a útok je veľmi neproduktívny spôsob, ako diskutovať o čomkoľvek, nielen o menšinách.
