Herci Dano Fischer a Dominika Kavaschová: Balili sme sa navzájom na fóry

Oboch sme vás mohli vidieť vo filme Kôň. Potešili ste sa tejto ponuke? Ako sa vám spolu hralo?

Dominika: Ja veľmi. Lebo milujem hrať s Dankom. Čo-to sme spolu odohrali na škole, v SND, v študentských filmoch aj v iných divadlách, ale toto bolo špeciálne, lebo to bol môj prvý film. Dovtedy som všetko odmietala, lebo sa mi nepáčil scenár. Ale tento sa mi páčil veľmi. A hlavne som túžila robiť s Martinom Šulíkom. Neviem, či som niekedy zažila prácu s takým láskavým a vtipným človekom. Hoci som medzi obrazmi odbiehala nadojčiť dcéru do šatne, cítila som sa veľmi pokojne a práca s ním a celým štábom ma veľmi bavila. Rovnako ako hranie s Dankom. S ním sa nehrá, s Dankom to "žije”. Všetko s ním je vždy skutočné, lebo on je fantastický herec. Stačí sa naňho napojiť a dostane z vás, čo kamera potrebuje.

Daniel: Ja som sa veľmi potešil. S Dominikou sa poznáme dlhé roky, veľa sme spolu odohrali, či už ako spolužiaci na škole, alebo ako kolegovia v divadle. Už na škole bola výrazný talent, osobnosť, a ja som s ňou vždy rád hral. Keďže v súkromí tvoríme pár, naša blízkosť nám v stvárnení partnerského vzťahu, samozrejme, pomáhala, ale zároveň paradoxne prinášala i nový, nepopísateľný rozmer určitého vzájomného ostychu.

Písali vám scenáristi Marek Leščák a Martin Šulík postavu Jána Dušičku vo filme Kôň na telo? Na čo ste sa pri hraní Dušičku sústreďovali?

Daniel: Neviem o tom, že by mi rolu písali na telo. Šiel som na normálny kasting, z ktorého som odchádzal s pocitom, že to určite nedostanem. Veľká rola, krásny scenár, výborné obsadenie, filmový režisér, s ktorým som vždy túžil spolupracovať. Jednoducho som sa sústreďoval na to, aby som to „nepokašlal“. Chcel som čo najlepšie naplniť režisérovu predstavu o Dušičkovi.

Prípadne ju obohatiť i o tú moju. Rolu stvárniť pravdivo a uveriteľne. Podľa možností postavu herecky spracovať zase o kúsok inak ako všetky ostatné, ktoré som doteraz stvárnil. Ako som konkrétne objavoval Dušičkovu osobnosť? Na to vám teraz presne neodpoviem, keďže od natáčania ubehol už značný čas. Predchádzalo tomu však veľa rozhovorov s režisérom, kopec času stráveného nad textom v spojení s hereckým uvažovaním, ako aj hromada nepodarených hereckých pokusov pred kamerou.

Majú naši diváci takýto typ humoru radi?

Dominika: Netuším. Niekto asi áno a niekto nie – a je to v poriadku. Humor nemá hranice. Alebo každý ich má asi inde. Pre mňa je v tomto filme veľmi milý a sympatický humor… a veľmi ľudský.

Daniel: Celý príbeh a postavy filmu sú ľudské a humor je veľmi láskavý a príjemný. Kto by toto všetko nemal rád? Musím povedať, že v takom duchu sa nieslo i celé natáčanie. Práca na filme Kôň patrí k tomu najkrajšiemu, čo som zažil. Pracovať s Martinom Šulíkom je pre herca odmenou.

Foto: GARFIELD FILM

Kôň, Dominika Kavaschová, Daniel Fischer Dominika Kavaschová a Daniel Fischer vo filme Martina Šulíka Kôň.

Mal byť motív filmu len zábavný, alebo aj výchovný? Bude ten, kto si pozrie Koňa, otvorenejší k zvláštnym situáciám a veľkorysejší k susedom? Láskavejší k sebe?

Daniel: Jedno i druhé. Mať v byte koňa je absurdné a zrejme i pritiahnuté za vlasy. Kôň naozaj do bytu nepatrí, môžeme povedať. Na druhej strane je ale fakt, čo je koho do toho, kto má čo doma, čo tam robí, s kým tam žije, ako sa kto oblieka, v čo verí, alebo neverí atď. Naozaj, čo je nás do toho všetkého, ak nikomu a ničomu ten druhý neubližuje. „Sloboda jedného človeka sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.“ Alebo: "Ži a nechaj žiť.”

Pred voľbami sme boli dennodenne svedkami polarizovania spoločnosti a vyvolávania nenávisti. Tolerancia, pochopenie, ľudskosť sa vytratili. Smutné, že film časom jednoducho ešte viac nabral na aktuálnosti. Kôň je film, ktorý je jednoduchý, ale zároveň veľavravný a určite má čo povedať. Film má v sebe pre mňa aj určitý environmentálny rozmer. "Ty si zachránil jeho a on teraz zachráni teba,” zaznie vo filme. Ak si za koňa dosadím celú prírodu, tak v dnešnej dobe klimatických zmien stojí táto veta tiež za zamyslenie.

Stotožnili ste sa s Jánom Dušičkom? Viete podľahnúť zvieratám?

Daniel: Viem. Ale ja sa celkovo snažím mať k prírode dobrý vzťah. A snažím sa ho zlepšovať. Nehovorím, že som častý návštevník lesa, ale to vedomie, že tu je a že bez prírody nič nebude, sa snažím prehlbovať. Veľa vecí som vo svojom živote zmenil a mením. Vo všeobecnosti sa jednoducho snažím viac žiť udržateľnejším spôsobom života.

Foto: GARFIELD FILM

Kôň, daniel Fischer Daniel Fischer vo filme Martina Šulíka Kôň.

A čo vy, Dominika?

Dominika: Samozrejme, zvieratá sú čisté a láskavé duše. V mnohom inšpiratívne pre nás ľudí. Zvieratá milujem a obdivujem.

Viete odolávať nepriaznivým reakciám okolia na vaše počínanie?

Dominika: Každá kritika pichne. Ako pichne, tak rýchlo aj prestane bolieť. Je to normálne. A normálne k tomu aj pristupujem. Idem ďalej. S láskou, pokorou a humorom.

Daniel: Asi nemôžem očakávať, že to, čo robím, sa bude páčiť všetkým, ani to neočakávam. Kritika sa nepočúva ľahko, ale je dôležitá, aby človek mohol rásť a zlepšovať sa. Hovorím však o konštruktívnej kritike, nie o takzvanom hejte. Jediné, čo môžete robiť, je snažiť sa robiť veci najlepšie, ako viete. Takýto prístup šance na úspech zvyšuje, bohužiaľ ich však stále nezaručuje. Umenie je subjektívna záležitosť, preto sa nedá páčiť všetkým. Niektoré veci v rukách jednoducho nemáme.

Ako sa vám táto úloha hrala po praktickej stránke? Skamarátili ste sa dotyčným koňom? Stretávate sa ešte?

Daniel: Kone boli od Moniky Fišerovej, ktorej prácu pre filmy s nimi dobre poznám. Vedel som, že všetko bude prebiehať bez komplikácií. Kone sa na natáčaní striedali, boli tri a jedného z nich som poznal lepšie, keďže sme sa už spolu predtým stretli na natáčaní filmu Piargy. Počas natáčania som sa držal pokynov, čo smiem, čo nie a myslím, že sme si k sebe našli cestu. Vyhovovalo mi ale, že som na nich nemusel jazdiť. Sú to krásne a múdre stvorenia, mám však pred nimi rešpekt.

Dano Fischer a Dominika Kavaschová na javisku SND

Fotogaléria 11 fotiek

+8

Tolerovali by ste Danovi, keby priviedol domov koňa a chcel by ho tam mať dlhšie?

Dominika: Nie, netolerovala. Máme taký malý byt, že by sme museli spať na ňom. A hlavne, Danko by nikdy koňa nepriviedol.

Okrem Koňa príde do kín aj snímka Hadí plyn. V nej ste si zahrali pod režisérskou taktovkou Davida Jařaba, ktorý režíruje v SND aj hru Pred očami západu. Premiéra bude 18. novembra. Ako sa vám pod jeho vedením hralo?

Daniel: V oboch prípadoch ide o spracovanie diel Josepha Conrada. Pre tohto autora má David Jařáb zrejme slabosť, lebo je to už asi piata vec, ktorú robí podľa jeho predlohy. Napriek tomu, že sa počas skúšania dotýkame ťaživých tém, tak práca s ním je pokojná, radostná, plná tvorivého hľadania. David je nesmierne rozhľadený a inšpiratívny človek. Som rád, že s ním môžem opäť spolupracovať. Zatiaľ čo v Haďom plyne to bola malá rola, teraz mi v divadle do rúk zveril hlavnú postavu. V oboch prípadoch nejde o najľahšie tituly, takže som plný očakávaní a teším sa na obe premiéry.

Foto: Cinemart SK

Hadí plyn, Daniel Fischer Daniel Fischer vo filme Davida Jařaba Hadí plyn.

Tak sa radšej vráťme k humoru, ktorý je akoby súčasťou vašej rodiny. Zíde sa vám to v práci aj vo všednom živote?

Dominika: S humorom som vyrastala. Moji rodičia majú fantastický zmysel pre humor. Aj moja sestra. Aspoň mne to veľmi vyhovuje. Nemáme jedinú debatu, kde by nebol aspoň jeden žart. Vždy som chcela, aby sa ľudia pri mne cítili uvoľnene a aby sa veľa smiali. Na základnej škole som bola šašo, a to sa so mnou ťahalo vlastne celý život. Aj mužov som balila vždy na všelijaké fóry. Smiech spojil aj nás dvoch s Dankom. Milujem chvíle, keď sa spolu smejeme. Uvedomujem si ich a vážim si ich tak, že sa niekedy až dojmem. Chcem, aby mali zmysel pre humor aj naše deti. Lebo smiech je liek.

Daniel: Snažíme sa, aby našu domácnosť humor neopúšťal a odkedy máme dcéru, tak sa snažíme smiať čo najviac. Aj Maia nám s tým pomáha. Veľa rozpráva, takže o zábavu máme postarané každý deň. S Dominikou sa napríklad neradi hádame. Áno, občas sa nejaké to napätie vyskytne, ale snažíme sa to čo najviac riešiť pokojne a s humorom. Ak nám na tom druhom niečo prekáža, tak si to naznačíme niečím vtipným. Pre mňa je humor dôležitý aj v tvorbe. Keď si vypočujem piesne, ktoré som doteraz urobil s mojou kapelou OJV (Orchester Jeana Valjeana), môžem povedať, že humor mi neraz pomohol prehrýzť sa cez vzťahové záležitosti ako rozchody či neopätované city.

Foto: Pravda, Ivan Majerský

Dominika Kavaschová, Daniel Fischer, Daniel Fischer a Dominika Kavaschová.

Narážate na vašu vtipnú pesničku Donďa?

Daniel: Pesnička Donďa je dôkazom, že mi humor jasne pomohol pozitívne vyriešiť i moju terajšiu vzťahovú situáciu. Napísal som Dominike skladbu, len tak zo žartu o tom, aby sa do mňa zabuchla, a stalo sa. Aj ako herec sa snažím do vážnych vecí vkladať humor. Humor jednoducho zbavuje pátosu a všetko ťažké robí stráviteľnejším. Niekedy sa o to pri hraní ani veľmi snažiť netreba, lebo veci sú veľakrát smiešne práve preto, ako veľmi sú vážne.

Dominika, vraj ste v bežnom živote hanblivá, ale na javisku strácate všetok ostych. V ktorej úlohe ste sa museli uvoľniť najviac?

Dominika: Nie som v bežnom živote hanblivá. Hanbím sa len pred ľuďmi, pri ktorých sa necítim komfortne a vysielajú takú energiu, že pri nich nemôžem byť slobodná a sama sebou. Inak som dosť spoločenská, ale, samozrejme, v práci mám tiež svoje hranice, keď musím veľa vecí potlačiť a zaprieť. Nikomu z nás nie sú príjemné nahé či ľúbostné scény alebo čosi, čo je úplne úplne mimo toho, kým skutočne sme. Najviac som zo seba musela dať v hre Mojmír II. Doteraz nechápem, čo všetko som tam stvárala. Bojovala som každú skúšku s ostychom pred režisérom Rastislavom Ballekom. Obdivovala som ho a vždy som s ním chcela robiť, ale vedela som, že keď sa "nevyzlečiem” zo seba samej, neobjavíme, čo potrebujeme. A nahota duše je to najcitlivejšie.

Prečo?

Dominika: Sú režiséri, ktorí s ňou narábajú veľmi citlivo a takí, ktorí vás v tom najintímnejšom momente zosmiešnia a potupia. Zažila som oboje. Kedysi ma to trápilo, dnes som silnejšia a pozerám sa na to s nadhľadom alebo jednoducho s tým režisérom už odmietam spolupracovať. Divadlo je čarovné v tom, že z nás dokáže vytiahnuť aj to, o čom ani netušíme, že to v sebe skrývame. Táto odvaha pri stvárnení postáv ma posúva vpred. Ľudsky aj profesijne.

Je náš divák pripravený na odvážne situácie na javisku? Neobávate sa niekedy aj nepochopenia? Čo vtedy robí herec?

Dominika: Neobávam sa. Neprekáža mi, keď divák niečomu nerozumie. Nemyslím si, že všetkému treba rozumieť. Hrala som v mnohých predstaveniach, kde som videla rozpaky v očiach divákov, ale mňa to bavilo. Necítila som sa trápne. Verila som koncepcii režiséra a nesnažila som sa prispôsobiť divákovi, aby to pochopil a bol pokojný. Nech si pekne láme hlavu, ha ha. Ani obraz, na ktorý sa dívate, nemusí byť konkrétny. Veď vaša fantázia mu dá význam. Tak je to aj s divadlom. Nerozumieme? Možno nemusíme. A možno si niekedy stačí doštudovať veci a prísť na predstavenie pripravený.

Daniel: Keď som ako konzervatorista videl v divadle na Malej scéne SND čiernu komédiu Ujo Vankúšik, pobúrení diváci krútili hlavami a odchádzali už počas predstavenia. Keď sme túto istú hru o pár rokov neskôr naskúšali a hrávali na škole či v Divadle Aréna, nič také sa nikdy nestalo. Rokmi sa tieto veci menia a myslím si, že dnes už divák lepšie prijíma odvážne situácie. Napriek tomu sa stále nájdu diváci, ktorým k obrovskému pobúreniu stačí čo i len jeden jediný vulgarizmus, ktorý sa na javisku objaví. S tým, že niekoho na predstavení zaskočí skutočný obraz reality, že sa berie príliš vážne, že si predtým nepozrel dostupné informácie, teda na aký príbeh, žáner sa ide pozrieť, či sú tam vulgarizmy, nahota, či sa fajčí, tak s tým ja už ako herec neurobím nič. Mne odvážne scény neprekážajú, pokiaľ nie sú samoúčelné.

Čítajte viac Z premiéry Kocúrkova odchádzali šokovaní diváci. Hra zostáva rébusom

Výnimočná bola napríklad inscenácia Morena, kde ste hrali s Matúšom Kvietikom a Andreou Bučkovou. Vtedy vtrhla do Modrého salóna skupina nespratníkov, ktorí vás prinútili svojou drzosťou a hulákaním odísť zo scény. Viete aj také situácie brať s humorom?

Dominika: Nerada na to spomínam. Nebolo to podľa mňa vtipné, pretože tie osoby tam boli naschvál a ich cieľom bolo vytvoriť chaos, strach a predstavenie sabotovať. Zažila som viac predstavení, kde sa ľudia nevedeli správať, alebo ktosi opitý, chorý či pod vplyvom drogy vyšiel na javisko medzi hercov. Nikdy to nie je príjemné a nemalo by sa to diať. Určite sa môžu stať aj spontánne milé či zábavné situácie, ale tento prípad bol veľmi nepríjemný.

Zostaňme ešte pri Morene, ktorá je generačnou výpoveďou tridsiatničiek a je to naozaj originálne a dojímavé predstavenie. Premiéra bola v roku 2018. Odvtedy sa toho vo vašom živote veľa udialo – nechystáte nový autorský projekt?

Dominika: Samozrejme, chystáme. Robíme druhý album s Andreou Bučkovou. Nahrávame prvé piesne a, áno, v mnohom sa náš svet zmenil a máme témy, o ktorých chceme hrať. Nosíme v hlave novú inscenáciu. Máme v hlave obsadenie plus spojenie s fantastickou Tinou Minor. Viac neprezradím, ale bude to silné, dojemné a krásne. A veľmi silno ženské.

Foto: Robert Tappert

Matúš Kvietik Andrea Bučková Dominika Kavaschová Morena Matúš Kvietik, Andrea Bučková a Dominika Kavaschová v hre Morena.

Bavíte sa s Danielom aj o tom, že by ste spolu niečo napísali?

Dominika: Chceme spolu vydať rozprávkovú knihu. Na začiatok. Obaja radi píšeme. Je to vášeň nás oboch, preto tajne snívame o vydaní spoločnej knižky.

Daniel, diváci vás majú radi, lebo len čo sa objavíte, vyvolávate úsmev a prinášate harmóniu a jemnosť. Pôsobíte tak aj v rámci rodiny?

Daniel: Spomínal som, že humor je pre mňa dôležitý a že aj doma máme veselo, ale zase si ma nepredstavujte tak, že je so mnou v jednom kuse nejaká zábavy. Na obrazovke som trochu iný ako doma. V podstate som veľmi tichý a utiahnutý typ človeka.

Ako sa viete najlepšie uplatniť v domácnosti? Zmenili ste sa odvtedy, čo ste boli zodpovedný len sám za seba?

Daniel: Príchod dcérky ma určite zmenil. Myslím, že som zjemnel a som trpezlivejší. Ako umelec mám blúdivú myseľ a Maia ma vracia naspäť do prítomnosti a učí ma užívať si prítomný okamih. Tie s ňou sú pre mňa veľmi vzácne, lebo čas letí rýchlo. Zároveň sa učím od nej byť lepším človekom, keďže jej detská duša nič z ľudskej zloby a zákernosti nepozná. Získal som nový, nepoznaný strach, a to strach otca o dcéru. Čo sa týka domácnosti, u nás som určite expert na smeti, teda separovanie či zbieranie kuchynského odpadu do kompostu. Ďalej je to riad či klasika ako vysávanie. A potom, samozrejme, všetko, čo treba, ale priznávam, že až taký praktický a zručný typ muža nie som.

Dominika, ako to vidíte vy?

Dominika: Danko sa nejako prirodzene rozhodol, že sa bude v našej rodine starať o smeti a riad. Toto si vždy odrobí a má vybavené. Ale nie, pomáha veľmi. Hlavne v tom, že cítime, že sme na prvom mieste a že všetko, čo robí, robí pre nás. Veľmi sa o nás stará. A ja si to vážim, lebo to nie je samozrejmosť. Je to dobrý muž a vynikajúci nežný otec. Ďakujem každý deň niekomu tam hore zaňho.

Inšpiruje vás rodinný život k nejakému originálnemu autorskému projektu?

Dominika: Samozrejme. Inšpiruje ma pri pišaní scenárov, aj keď píšem pesničky na album. Je to čosi nové. Niekedy sa na seba s Dankom pozrieme a povieme si: toto sa kedy stalo? To čo nám tu behá po byte, toto malé stvorenie? Stále sme nadšení amatéri v tom celom, ale veľmi nás táto škola života baví a napĺňa.

Daniel: Dominika už spomínala, že chceme niečo spolu napísať a vydať. Dominika robila vokály do nejednej skladby OJV. Ja by som sa mal objaviť zase v jej projekte, ktorý napísala. Obdivujem ju, že sa pustila do takej veľkej veci, v tichosti jej závidím kreativitu a som na ňu hrdý. No a najkrajší a najlepší spoločný projekt nám behá doma po byte. Som šťastný, že Dominika sa do tohto projektu pustila práve so mnou.

O rok budete obaja v SND už desaťročie. Je to pre vás podnetné prostredie? Myslíte si, že aj vy ste nejako ovplyvnili situáciu v divadle? Majú tam mladí herci slovo?

Dominika: Myslím, že mňa aj Danka majú naši kolegovia radi a aj my máme radi ich. Všetkých bez výnimky. Nikdy sme neriešili, čo sme tam priniesli. Vždy sme pracovali svedomito, naplno a s láskou k divadlu a kolegom. Pokiaľ ide o nejaké slovo, to tam máme všetci. Vek nehrá rolu. Nemám pocit, že by šlo čokoľvek, čo sme kedy povedali, do prázdna. Som veľmi vďačná, že som členkou tohto divadla. Zažila som tam veľmi krásne, silné momenty. A hrala som na javisku s hercami, ktorých nesmierne obdivujem. Som len zaskočená, že je to už desať rokov. Bože, som stará.

Čítajte viac Herec Daniel Fischer: Dobrovoľne by som s režimom nespolupracoval. Žiť v totalite musí byť nesmierne náročné

Daniel: Nesmierne si vážim, že mi život doprial byť súčasťou súboru SND. Človek má možnosť každý rok spolupracovať s talentovanými a inšpiratívnymi domácimi i zahraničnými tvorcami. Kolegovia sú nielen fantastickí herci, ale aj ľudia a mám ich nesmierne rád. Súbor je pestrý, vekovo a miestami aj názorovo, ale panuje medzi nami vzájomná úcta, rešpekt a diskusia. Pre mňa to bolo a stále je inšpiratívne miesto, kde človek mohol vždy slobodne tvoriť a rozvíjať svoj potenciál. Zároveň to môže byť časovo, fyzicky i psychicky nesmierne náročné a každý, aj keď to nikto nechce, si zrejme skôr či neskôr prejde istou tvorivou krízou.

O čom sa doma radi bavíte?

Dominika: O dcérke Maii a o vlastných projektoch, na ktorých pracujeme. Ja Dankovi rozprávam o svojich scenároch a plánoch, on mne o hudbe a kapele. Radíme si, podporujeme sa a veríme jeden v druhého.

Daniel: Tak v prvom rade o dcére, to je samozrejmosť. No a keďže obaja tvoríme, tak tiež o našej tvorbe. Delíme sa o svoje inšpirácie a nápady, svoje nadšenie, ale aj o svoje pochybnosti. V istých veciach máme odlišné predstavy a prístup, ale ja na Dominiku veľmi dám. Jej názor je pre mňa dôležitý. Vieme však spolu vydržať aj potichu, a to je tiež dôležité.

Dominika, čím vás vie Dano rozosmiať? V akej úlohe sa vám najviac páči?

Dominika: Rozosmeje ma najviac vtedy, keď sa o to vôbec nesnaží. Ale mám veľmi rada, keď robí šašoviny Maiuške. Je nádherné pozerať sa na to, že urobí čokoľvek, aby sa smiala. To robil aj môj ocko. Čiže takto sa mi páči najviac, v úlohe zábavného tata.

Na čo by ste pozvali divákov do SND? Čo je vaša „srdcová záležitosť“? Musí tam hrať Dominika?

Daniel: Dominika je veľká pridaná hodnota každého predstavenia, lenže momentálne je na materskej, takže vám divadlo s ňou neodporučím. Ale ak budete môcť, vypočujte si jej hudobný projekt Morena, ktorý má s Andreou Bučkovou. Alebo si ich choďte pozrieť rovno na koncert. Dominika je výborný textár a interpret. Stojí to za to. Čo sa týka divadla, choďte si pozrieť inscenáciu Deti inšpirovanú Timravou. Asi jedna z najlepších vecí, ak nie najlepšia, ktorú sme minulú sezónu urobili v SND. Môj kolega o tejto inscenácii povedal, že to ani nie je divadlo, to je jednoducho život.