Kocúrkovo nie je Kocúrkovo
Kocúrkovo inscenovali v minulosti rôzni režiséri, napríklad Ján Borodáč, Karol L. Zachar či Ľubomír Vajdička. Hrá sa už skoro sto rokov, bolo teda treba nájsť nový prístup. Táto neľahká úloha stála pred režisérom Rastislavom Ballekom a bola to výzva, veď názov hry je zaužívanou metaforou. Je to ľudové označenie popletenosti, zmätkov, ktoré vyvoláva smiešne predstavy a pranieruje smiechom. No samotné Chalupkove hry nie sú zábavou tohto druhu. Ide o prekvapujúco moderné texty, ktoré nesledujú nálady či dej, ale hovorovou rečou komentujú rôzne situácie, kostrbato vyjadrujú charaktery postáv a ich počínanie.
Je to čosi trocha ako groteska, trocha povedzme ako absurdná dráma. Aspoň pre súčasného diváka, ktorý nepozná reálie tej doby a čudne mu znie aj zmes jazykov, ktoré sa vtedy v rôznych skomolených podobách v rakúsko-uhorskej monarchii preplietali. Z javiska počuť vetu, ktorá sa začne po slovensky, pokračuje češtinou a skončí sa maďarsky, nemecky či latinsky. Skrátka, už samotný Ján Chalupka je tvrdý oriešok pre dnešného diváka a Rastislav Ballek „jakbysmet“ – ak sa vyjadríme rečou hry. Takže – Kocúrkovo nie je žiadna oddychovka ani prostonárodná veselohra, ale originálna stopa v dejinách. Preto by sa nad Kocúrkovom nemalo žalostiť, vzdychať, že sme stále tam, ale tešiť sa, že taký kritický autor ako Chalupka tu už vtedy bol.
Nie je to starina
Na tlačovej konferencii po generálnej skúške Kocúrkova priblížili tvorcovia svoje zámery. Zaujímavé bolo priznanie, že ani oni vraj nepoznali toto dielo dôverne a boli prekvapení, že Chalupka nie je žiadna starina, ako si všetci myslíme. Bolo cítiť, že inscenácia je naozaj kolektívna. Všetci boli pre ňu zapálení a snažili sa prítomné generálkové publikum, ktoré pôsobilo práve videným ohúrene a tvárilo sa mierne nechápavo, presvedčiť o kvalitách tejto inscenácie.
Tvorcovia vysvetľovali, že napríklad Zacharov koncept (na ľudovú nôtu) sa už nedal replikovať, preto sa rozhodli ísť inou cestou. Snažili sa do inscenácie dostať všetky odtiene Chalupkovej tvorby a letory, a to cez komediálnosť, klaunovstvo, pantomímu, výtvarno a spev. A chceli tam dostať aj prehľad o celkovej Chalupkovej tvorbe, preto spojili viaceré jeho hry – samotné Kocúrkovo, Trinástu hodinu, Nevestu, Trasorítku či Starouša Plesnivca. Pomedzi to sú ešte vstupy z iných textov, napríklad verše z Kollárovej Slávy dcéry a podobne.
Foto: Braňo Konečný
Prvá časť hry je ako filmová groteska, nasleduje výjav ako keby z ochotníckeho divadla, pasáž vo forme koncertu zo 70. rokov, je tam aj diskoguľa, a záver patrí monodráme dámy v načechraných šatách. Diváci v tejto zmäti tápu a márne sa snažia dešifrovať početné signály a odkazy. Potom ľutujú, že napríklad nepochopili, že v monodráme čítala nemecká šľachtičná Babetta von Wieland, nenaplnená Chalupkova láska, z ich listov. No romanticky už táto téma spracovaná bola, napríklad s Machatom a Gruberovou, teraz je to podané celkom inak. Šťastný ten divák, ktorý si vie tieto nuansy vychutnať. (SND ho práve k tomu vedie.) Mnohé situácie sú šikovne urobené, ale kontext uniká. Každý si to však môže potom rozlúštiť v bulletine. Však aj herci na tlačovke priznali, že po prečítaní scenára Kocúrkova žartom vzdychli: Zlatý Shakespeare!
Čítajte viac VIDEO Krčmárka aj šľachtičná - herečka Anna Šišková o novej hre v Divadle Astorka
Otázky nestačia
„Je to dosť ťažká morzeovka, ale bolo to veľmi inšpiratívne,“ povedal napríklad Roman Poláčik, a Jakub Rybárik doložil: „Vedel som, že s Rasťom Ballekom a Petrom Pavlacom to nebude tradičné inscenovanie slovenskej klasiky, žiadna ujúkajúca veselica v krojoch. Chceme ponúkať divákom skôr veľa otázok a čím viac otázok budú mať, tým lepšie.“
Nie je to však celkom tak, divák si chodí do divadla aj po odpovede. To neznamená, že musia byť polopatistické, ale aspoň čiastočné stretnutie zámerov inscenátorov a očakávania divákov by malo nastať. Z piatkovej predpremiéry však húfne odchádzali diváci.
Jedna kolegyňa na tlačovej konferencii poznamenala, že lístky na toto predstavenie by si mali ľudia kupovať už aj s bulletinom. Mala pravdu. V publikácii je nielen celý text Kocúrkova, ale aj množstvo zaujímavých informácií o Jánovi Chalupkovi (nar. 1791 v Hornej Mičinej), po ktorých sa dá inscenácia vnímať plnšie. Je tam napríklad kapitola Chalupka – Schiller – Goethe, ktorá hovorí o prepojení Chalupku s európskou kultúrou. Študoval v Jene a vraj raz sedel v divadle vo Weimare vedľa lóže, v ktorej bol sám Goethe.
Nemecké umelecké prostredie ho nadchlo a do svojho Kocúrkova zakomponoval napríklad scénu zo Schillerových Zbojníkov, ktorá tam pôsobí cudzorodo a robí inscenátorom vrásky. Z poznámky Petra Pavlaca vidíme, aké úskalia museli prekonávať aj súčasní inscenátori nepoddajnej hry. Vyriešili čiastkové problémy, využili možnosti, ale ako celok predstavenie zostáva pre diváka rébusom a neponecháva mu dosť síl na emócie, ktoré inak má potenciál vyvolávať. Iste to ešte dozreje.
Čítajte viac Recenzia nového baletu: Ani najcnostnejšie dievča neustrážiš
