Deana Jakubisková pripomenula, že diváci od jej manžela roky žiadali pokračovanie Perinbaby. Konečne ho máme. Ako ste s ním spokojný?
Po mesiaci práce v pražskom Barrandove som prišiel na novinársku premiéru, aby som si pozrel film ako divák. Samozrejme, keď sa robia záverečné práce na filme, zastavujeme zábery, vraciame sa, riešime technické problémy. Bol som spokojný, lebo diváci reagovali spontánne na niektoré scény. Zdá sa, že film bude úspešný. Pochopiteľne, Perinbaba je legendárny film, ktorý pozná niekoľko generácií divákov.
Musím povedať, keď ma Juraj prizval k spolupráci, lebo my sme spolu robili dlhé roky – nakrútili sme spolu sedem filmov, preto ma aj označujú za dvorného kameramana Juraja Jakubiska – potešil som sa. Povedal hneď, že nechce, aby Perinbaba a dva svety bola dvojka, teda pokračovanie. Zároveň si však Juraj uvedomil, že nastal čas, keď sa vďaka digitálnej technológii, ktorá dokáže oživiť hercov, mnohé problémy dajú vyriešiť a môže teda splniť divácke želanie pokračovať v Perinbabe. Nemalo to však byť voľné pokračovanie, ale iný film s veľmi jemným napojením na pôvodných hrdinov Alžbetku a Jakubka. Tu je teda hrdinom ich syn Lukáš.
Jakubisko vraj nechcel, aby film bol defilé trikov, tie mali slúžiť filmu. Podarilo sa?
Ani po výtvarnej stránke nebola snaha to verne reprodukovať, navyše digitálne technológie majú isté obmedzenia. Aby som to vysvetlil, nielen Perinbaba, ale väčšina Jakubiskových filmov je tvorená v štýle magického realizmu. V scénach, kde bežne režiséri nepoužívajú ani dážď, ani hmlu, ani lietajúce perie, sa to Juraj vždy takto snažil ozvláštniť. Ladislav Dedík, tvorca vizuálnych efektov, nám zakazoval používať sneh či hmlu.
My sme natáčali len niekedy, potom sa tam vkladala Perinbaba alebo Zubatá, vkladal sa počítačom generovaný obraz, ako napríklad putujúce mesto… Isté Jurajove typické výtvarné prvky sa nemohli použiť a robili sa v postprodukcii. To mi trošku skomplikovalo predstavy, lebo, pochopiteľne, nie všetky digitálne triky sa dajú zrealizovať vo filme – tí, ktorí fotografujú, si to vedia predstaviť. Osobne tvrdím, že film je lepší ako digitál. Ale natočil som aj niekoľko digitálnych filmov a tá technológia nám veľmi pomohla. Takže aj po vizuálnej stránke je to pokračovanie na úrovni 21. storočia.
Nebáli ste sa robiť film o legendárnej Perinbabe? Petra Vančíková, čiže Alžbetka z prvej Perinbaby a teraz mama Lukáša, síce varovala pred porovnávaním, ale ľudia určite porovnávať budú.
Všetci film očakávajú a diváci si to určite vyložia ako pokračovanie. Napokon, je tam Perinbaba aj Zubatá, aj Lukášova matka Alžbetka sa na začiatku objaví. Takže áno, bude sa porovnávať a sám som zvedavý, ako bude film prijatý. To ma veľmi zaujíma.
Juraj Jakubisko bol známy svojím výrazným výtvarným videním a jasnou predstavou, ako má film vyzerať. Je to pre fotografa výhoda alebo nevýhoda?
Pochopiteľne, pracovať s Jurajom Jakubiskom je pre kameramana česť, no je to aj veľmi náročné. On totiž má veľmi jasné predstavy, ktoré si vie pekne zakresliť do scenárov, sám natočil tri filmy ako kameraman, takže som to nemal ľahké. Ale natočil som s ním sedem filmov, tak asi vedel, prečo si ma vybral. Posledných 20 rokov som s ním skoro všetko robil ja, nie iní kameramani.
Rozumeli ste si aj bez slov?
Výhoda dvojíc režisér – kameraman je vo svete všeobecne známa. Tvrdia sa dve veci: z pohľadu produkcie to má svoje výhody, lebo netreba veľa rozprávať. No na druhej strane režisér, teda Juraj, hovoril: no vieš, už som s tebou urobil toľko vecí, že by som asi vyskúšal niekoho iného, lebo už viem, čo mi ponúkneš a chcel by som niečo nové. Preto sme napríklad na filme Bathory robili dvaja kameramani: František Brabec a ja. Teraz si zavolal mňa, aj keď pozorné oko si v titulkoch všimne, že pri druhej kamere je uvedený František Brabec. Nakrúcal niekoľko scén, hlavne interiérových.
V titulkoch som si všimla pri ostričoch aj meno Ján Ďuriš mladší. Ide o vášho syna?
Áno, pracoval tu ako ostrič. Robil so mnou tri filmy, dúfam, že si jeho prácu všimnú aj iní. Som šéfom Katedry kamery na VŠMU, vychoval som tuším 92 študentov, takže niektorí pracujú aj na týchto pozíciách a máme kamarátske vzťahy.
Prezradíte, ako sa dá oživiť Giulietta Masina?
Nechcem to celkom prezradiť. Použili sme zábery z filmu Perinbaba. Juraj sa práve chytal za hlavu a vravel: škoda, že som si neodložil nepoužité zábery, teraz by sa veľmi hodili. Mohli sme použiť len to, čo bolo v Perinbabe – potom sa digitálnou technológiou niektoré veci spájali. Napríklad Perinbaba komunikuje v guli s Lukášom. Takže Lukáša sme nakrútili separátne a potom sa to vkladalo do gule, to boli celkom jednoduché triky. Teraz sa veľa hovorí o umelej inteligencii, ale s tou sme nemohli pracovať, lebo táto technológia si vyžaduje živého človeka.
Túto možnosť sme nemali, lebo Giulietta Masina zomrela v roku 1994 (vo veku 73 rokov na rakovinu pľúc, päť mesiacov po tom, čo pochovala manžela, režiséra Federica Felliniho – pozn. red.). Ja však vždy hovorím, že najlepší trik je taký, ktorý divák ani nezbadá. Tu si divák určite uvedomí, že napríklad putujúce mesto vzniklo pomocou trikov. Vo filme je asi 650 trikov a trikové sekvencie trvajú skoro 45 minút. To bola nesmierna robota. Ale veľa trikov si divák určite nevšimne.
Kameramanom prvej Perinbaby bol Dodo Šimončič. Koľkokrát ste videli jeho film? Pozreli ste si ho, kým ste robili Perinbabu a dva svety?
Samozrejme, že som ju videl nespočetnekrát – už neviem, či som bol v roku 1985 na premiére. V prípravnej fáze sme si s režisérom znova niekoľkokrát pozerali film, niektoré veci sme sa snažili testovať, či ich budeme robiť na filmový negatív, alebo na digitál.
Po skončení premietania filmu ste povedali, že ste dojatý, no na Juraja Jakubiska treba spomínať v dobrom. Na čo budete spomínať vy?
Keď som videl film v hľadisku s novinármi, dojalo ma to. Žiaľ, niekto odíde skôr, iný neskôr. Na Juraja budem spomínať ako na kamaráta, vynikajúceho režiséra a budem mu ďakovať, že si ma prizval k spolupráci na niekoľkých filmoch. Niektoré filmy sú nesmrteľné, divák si to určite uvedomí, keď Zubatá hovorí: Veď uvidíte, aké to bude, keď bude život večný. Tým sa naznačuje, že niečo sa začína, niečo sa končí, nemôžeme tu byť naveky. Ale filmy zostanú a tie Jurajove sú určite perly nielen slovenskej, ale aj svetovej kinematografie.
