Premiéra Perinbaby 2 sa asi trikrát odkladala. Aký máte teraz pocit, keď sa v decembri konečne dostane do kín? Je to úľava, radosť?
Deana Jakubisková: Ani úľava, ani radosť. Je to prirodzený vývoj.
Petra Vančíková: Mám pocit veľkej zvedavosti a očakávania a neskutočne obdivujem Deanu, že sa jej to podarilo.
Ktorá vlastnosť zostala Jurajovi Jakubiskovi celý život? Čo ste na ňom obdivovali?
Petra: Jeho neuveriteľnú fantáziu, do ktorej nás dokázal voviesť a mohli sme si ju užiť.
Deana: Ja som obdivovala život s ním, lebo ten bol úžasný. Tak, ako bol Juraj neuveriteľný vo filmoch, bol neuveriteľný aj v súkromí. Až teraz si uvedomujem, ako nekonečne sme spolu žili.
Lukáš Frlajs v Perinbabe je vraj podobný mladému Jakubiskovi. Čím sa mu najmä podobá?
Deana: Lukáš má v duši malého chlapca, to mal v sebe aj môj manžel. A to je dar, ktorý vás v živote posúva najviac. Keď si uchováte detstvo, svoje túžby a sny, tak ako dospelý človek kráčate životom inak a po svojom. Snažíte sa svoje sny napĺňať a keď im veríte, splnia sa.
Petra: Nikdy som nad tým nerozmýšľala, ale naozaj obaja mali podobnú iskru v očiach, šibalstvo. To, čo Deana fantasticky popísala – že v sebe majú nekonečné dieťa, detskú energiu a zvedavosť.
Petra, v niektorom staršom rozhovore ste spomenuli, že režisér Jakubisko vedel neuveriteľne motivovať ľudí – vy ste napríklad lietali bez istenia vo výške v perine. Ako to dosiahol?
Petra: Pamätám si jeho úžasný zápal pre to, čo robil. Do všetkého išiel tisícpercentne, inak to nešlo. Svoje vízie dokázal z namaľovaných obrázkov v storyboarde preniesť na plátno. Mali sme veľmi silný pocit zodpovednosti, že mu to nesmieme pokaziť. Z toho potom prirodzene pramenili tie výsledné situácie: keď lietať bez istenia, tak bez istenia, veď točíme s Jurajom.
Keď ste spomenuli Jakubiskove úžasné obrázky v storyboarde, mal ich aj teraz pri nakrúcaní Perinbaby a dvoch svetov?
Petra: Samozrejme, ale už si to nepamätám tak dobre ako obrázky z prvej Perinbaby, lebo teraz som mala nakrúcanie iba jeden deň.
Deana: Samozrejme, manžel mal vždy všetko nakreslené a pripravené dopredu. Keď písal scenár, mal nakreslené postavy v kostýmoch, ako si ich predstavuje v maskách. To, čo dal na papier, sa potom už len realizovalo a všetci sa museli snažiť, aby to vyzeralo tak, ako si to namaľoval. Storyboardy, to je úplne prirodzený spôsob jeho práce. Filmovací plán vznikol večer alebo v noci a do rána mal nakreslený každý záber s rozložením a rozdávalo sa to štábu, aby podľa neho rekvizitári vedeli, čo sa bude točiť. Až teraz si uvedomujem, že som to brala ako samozrejmosť, ale asi je to niečo výnimočné. Juraj bol aj výtvarník a to pomohlo aj štábu, že vďaka jeho nakreslenému storyboardu mal každý nejakú základnú predstavu a mohol ju napĺňať.
Petra: Pracovala som aj s inými tvorcami a storyboardy sa väčšinou berú ako technická pomôcka, ktorá dáva predstavu, čo sa ide robiť. U Juraja vďaka jeho výtvarnému talentu to boli prenádherné umelecké diela. Nebol to náznak, ale bolo tam všetko, ako to bude vyzerať, len sa to nehýbalo.
Čí nápad bol, že v pokračovaní sa objaví aj Petra Vančíková?
Deana: Aký nápad? Keď je raz Lukáš Alžbetkin syn, tak matku Alžbetku nikto iný ako Petra hrať nemohol.
Petra: Presne si pamätám, ako som išla z práce po diaľnici domov, keď zavolala Deana. Vraj či sa nedám nahovoriť – lebo hraniu sa nevenujem už pár desiatok rokov – a musím povedať, že som ani sekundu nezaváhala. Akurát som sa opýtala, koľko by som mala nakrúcacích dní. Jeden? Fajn, to dáme. Považovala som to za nesmiernu česť.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Nebolo vám nakoniec ľúto, že to bol iba jeden deň?
Petra: Nie, ten jeden deň bol presne to, čo som potrebovala – ako prenádhernú spomienku na to, čomu som venovala mladosť.
Aké bolo teraz nakrúcanie? Už ste to označili za výlet do mladosti. Dá sa porovnať s tým z roku 1985, keď ste mali osemnásť rokov? Kam sa odvtedy posunulo filmovanie?
Petra: Vnímala som to hlavne cez Juraja. Bola som nesmierne zvedavá, v akej je kondícii, či to bude iné, ako keď sme nakrúcali prvú Perinbabu. Zaujímalo ma, či sa s ním bude robiť rovnako. Pre mňa sa však vrátil čas. Bolo to až neskutočné. Všetky pokyny, čo nám hovoril a jeho energia – cítila som sa, akoby ma niekto preniesol o desiatky rokov späť. Čo sa týka technológií, pri stretnutí s Jurajom nie je podstatné, či tam boli modernejšie kamery riadené digitálne. Strašne som zvedavá na najväčšie tajomstvo – ako to s použitím technológií bude vyzerať a pôsobiť na ľudí. Výsledok tiež uvidím až v deň premiéry 7. decembra.
Pani Deana, aký je váš dojem z výsledku?
Deana: To sa ma nepýtajte. Myslím si, že všetky zložky urobili, čo bolo v ich silách, naozaj sa prekonali a naplnili očakávania. Už som v tom tak ponorená, že vám ťažko poviem niečo s odstupom. Ale posolstvo filmu je veľmi silné. Tak, ako Juraj vždy predstihoval dobu, vnímal svet popredu, mal dar od Boha, videl veci, ktoré ostatní videli až o desať či pätnásť rokov, myslím si, že to isté teraz uvidíte v Perinbabe.
Sú tam také veci, ktoré vznikajú paralelne v našom živote i dnes. Pôvodný príbeh začarovaného kráľovstva napísal v roku 2008, ale stále ma fascinuje. Jeho filmy sú večné, nikdy nezostarnú, lebo sú tam tieto posolstvá pre ľudstvo. Tie ľudí nabíjajú. Nie je to len momentálne hodnotenie situácie, to je dôležité. Dodá nám to silu, aby sme sa nevzdávali a vedeli, že život stále pokračuje a záleží len na nás, či bude pokračovať krásne alebo či si to pokazíme.
Už ste povedali, že Petra, samozrejme, v pokračovaní musí byť. Ale čo mladí hrdinovia, bolo jasné, kto ich bude hrať? Ako ste ich vyberali?
Deana: Vyberali sme ich veľmi dlho. Stálo to za to, lebo Lukáš spolu s Valikou Frištik ako Luciou sú úžasná dvojica. Aj psíka sme hľadali pol roka, našu Kačenku sme našli v Prahe.
Nakoľko je zásluha režiséra, ako v tomto filme hrajú herci, a nakoľko ich talentu?
Deana: Dobrý herec potrebuje dobrého režiséra. Dobrý herec, ktorý nad sebou nemá dobrého režiséra…
Petra: … sa môže obesiť.
Deana: Áno, Juraj mal dar, že vedel vyhrabať z duše úplne najskrytejšie veci. V ľuďoch to videl. Keď videl, že to v hercovi je, dokázal sa trpezlivosťou a láskavým vedením dostať do tých najskrytejších komnát a vytiahnuť z nich to, čo potreboval.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Vraj aj vy ste radili mladým hercom, ako majú spolupracovať s režisérom. Prečo?
Deana: Lebo mladí herci, ktorí sa prvýkrát stretli s režisérom a vôbec ho nepoznali, nevedeli, že Juraj všetko videl výtvarne a boli zmätení. Preto som sa obom mladým hercom veľmi venovala, mala som to od pána režiséra za domácu úlohu. Vždy som im vravela, na čo sa majú sústrediť a čo robiť. Vykladala som im psychologické veci, aby vedeli, čo po nich Juraj chce. Myslím, že sa to podarilo.
Petra, mali ste aj vy pred rokmi ako mladá herečka podobného poradcu?
Petra: Nie. Mám pocit, že Juraj mal neskutočný dar urobiť dobrý kasting. Mal röntgenové oči, naozaj videl, aký ste. Keď obsadil hercov do postáv príbuzných niečím, čo nesú herci vo svojom vnútri, aj talentu ešte pomohol. S Jurajom bola zvláštna práca, pokiaľ ide o herectvo. Sú typy režisérov, a to som si na Barrandove užila, že s nimi prežívate neskutočné filozofické večery o tom, ako poňať postavu. K Jurajovi som cítila maximálnu dôveru a vôbec som neriešila, čo mám urobiť, išlo to samo. Vedel, ako to má vyzerať a dobre si ľudí do filmu namiešal. Aspoň tak si pamätám Perinbabu.
Deana: A to bolo vo všetkých filmoch, aj ja som to zažila na vlastnej koži. Tým, že mňa poznal veľmi dobre, zo mňa vyťahoval veci, o ktorých som ani sama netušila. Vravela som mu: Toto ti už nedám. A on: Ale dáš. A bolo to tak.
Máte príklad?
Deana: Pri filme Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý som preplakala noci, lebo zo mňa naozaj vytiahol všetko. Ako profesionálna herečka som ťažko znášala, že ma vyzliekol z duše – do filmu dostal veci, čo som skrývala pred celým svetom. Dnes sú mladí herci zvyknutí na inú prácu, preto som robila trošku tlmočníka. Vedela som, že Juraj by bol inak otrávený, preto som ich ponárala do hlbších polôh, čo mu uľahčovalo prácu. Bol režisér, na ktorého keď sa herec naladil, tak robil veci s bezodnou dôverou. Preto vás vyzliekol. Keď hovoril, išla z neho energia významu. Mladým som hovorila: Neriešte, ale sústreďte sa a počúvajte, čo je za tým, čo vám hovorí. On mal predstavu, slová neboli dôležité, ale to, čo z neho sálalo a akým spôsobom. Komunikoval trochu mimoslovne.
Petra: Museli ste sa naňho naladiť, nepriečiť sa prúdu, nechať sa unášať jeho fantáziou a dôverovať mu.
Bol Jakubisko viac umelec – básnik alebo praktik? Na plátno dostal mágiu a zázraky, bol aj technicky zdatný?
Deana: Asi pred 15 rokmi sa s rovesníkmi bavili o tom, že píše scenár. Juraj povedal: No, na tom počítači. Ktosi sa začudoval: Ty píšeš scenár na počítači? No áno. Mailoval, pracoval s počítačom…
Petra: Konečne sa dočkal a jeho predstavy ho dobehli. To, čo mal pred rokmi v hlave, sa konečne uskutočnilo.
Deana: Bolo však kúzelné, že nikdy nepodliehal technológiám. Aj teraz, keď sme robili triky, on sledoval nové technológie a využíval ich pre realizáciu svojich imaginácií. Ale nikdy sa nestalo, že by technológia zmenila jeho imagináciu. To považujem za dôležité. Keby to ľudstvo pochopilo, žilo by sa nám krásne. Moja stará mama vždy hovorila: Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán, a to platí aj na technológie. Vo všetkých filmoch, čo sme točili, vedel, aké kamery potrebuje zohnať, naštudoval si, čo ktorá technológia dokáže, a vybral si, čo potrebuje.
O Perinbabe koluje kopec legiend. Je pravda, že Jakubka mal pôvodne hrať Peter Nagy?
Deana: To som nikdy nepočula, film bol koprodukcia, takže Jakubko bol vždy v nemeckej sekcii. Takže asi nie. Aj keď Peter Nagy vtedy vyzeral…
Petra: …tiež mal kučeravé vlasy, takže je to možné…
Deana: Ale ja som to nezaregistrovala. Jakubka si obsadili Nemci.
Ja som našla zmienku o tom, že Jakubkom mal byť Peter Nagy, ale keďže šlo o koprodukciu, tak prednosť dostal nemecký herec Tobias Hoesl.
Deana: To je možné.
Petra, vy ste vraj väčší zážitok než zo stretnutia s Tobiasom Hoeslom mali z Giulietty Masiny, s ktorou ste hovorili po francúzsky. Pamätáte si o čom?
Petra: O všetkom. Natáčalo sa to ešte v bývalom režime, všetci mali tlmočníka, ktorý zapisoval, kto čo hovorí. Prvé filmovacie dni mali tlmočníka z taliančiny, nemčiny, angličtiny, nikto netušil, že keďže som vtedy študovala francúzštinu, začneme s Giuliettou trkotať po francúzsky. Deň trvalo, kým prišiel tlmočník z francúzštiny, sadol si medzi nás a počúval. Mala som tajnosti, Giuliettu zaujímalo, ako tu žijeme a pýtala sa ma na môj honorár. Povedala som jej ho a ona: Na deň na začínajúcu herečku dobré. Zozadu som len počula: Nehovor to! Možno Giulietta odišla v tom, že u nás začínajúci herci majú denný honorár taký, ako som jej povedala za celú Perinbabu.
Deana: S Giuliettou to bolo úžasné. Mala agentku, ktorá hovorila anglicky, ale Giulietta veľmi po anglicky nevedela. Nastala situácia, že nebola hotová dekorácia, nemohlo sa začať natáčať, Juraj bol zúfalý a doma mi vraví: Už som urobil masky, kostýmy, šesťkrát som jej to zmenil, ale stále nemáme dekorácie a povedali mi, že to agentke nesmiem povedať. Čo urobíme? Pôjdeme do Tatier. Ja som šla za agentkou a hovorím tej úžasnej, tvrdej babe: Anna, Juraj by chcel ukázať Giuliette, kde sa bude točiť. Tak sme šli spolu do Tatier. Juraj ju vodil po Dobšinskej ľadovej jaskyni a medzitým z hotela – vtedy predsa ešte neboli mobily – stále volal na Kolibu, ako to vyzerá s dekoráciami. Až keď boli hotové, vrátili sme sa.
Výborné riešenie.
Deana: Vďaka tomu sme strávili úžasný čas s Giuliettou a zblížili sme sa, zistili sme, že sme obidve Ryby. Prebrali sme znamenia aj všetko. Hlavne sa nesmelo prevaliť, že nie sú hotové dekorácie na Kolibe. Tak veľmi sme sa spriatelili, že keď sme boli v Taliansku s filmom Lepšie je byť bohatý…, prišla na premietanie do Mediciovského paláca, strávila s nami niekoľko dní v Ríme. To puto, ktoré vedel Juraj vytvoriť, bolo úžasné. Giulietta bola krásna, počas natáčania volala Federicovi (Fellinimu), ako skáče v perí a ten jej povedal: To nič, keď to chce Juraj, tak to urob.
Petra: Aj ja si pamätám jej veľký rešpekt zo skákania. Keď sme skákali spolu, vždy mi veľmi ďakovala: Môžem sa ťa poriadne chytiť?
Deana: Jurajko hovoril, že potrebuje ešte nakrúcať v nedeľu a šiel za Giuliettou. Veľmi opatrne sa jej pýtal: Giulietta, neprekážalo by ti, keby sme nakrúcali v nedeľu? A ona: Jasné, že nie. A on hovorí: Ale v nedeľu, veď ty si katolíčka? Ona povedala: Aká je krajšia oslava Boha než prácou? Bola silne nábožensky založená, ale brala to ako oslavu Boha prácou.
Petra: To sa mi ako workoholikovi páči, to si zapíšem.
Deana: Zážitky s ňou boli neuveriteľne krásne. Mala som šťastie a stretla som množstvo osobností s Jurajkom a vo veľmi mladom veku som pochopila, že čím väčšia osobnosť, tým skromnejší človek, jednoduchší na vychádzanie a milší. To som si odniesla do života, že to ide ruka v ruke. Trošku ma trápilo u Jurajka, že on bol až príliš skromný.
Ako sa to prejavovalo?
Deana: Nikdy nikomu nič nevnucoval a mnohí si mysleli, že je bezradný, lebo nemá zásadné výstupy. Keď sme točili a niečo chcel, napríklad v rekvizitách, tak povedal, ako to majú urobiť. Keď ostatní začali tvoriť a doniesli mu iný nákres, povedal: Ja by som to… A zasa mu doniesli iný nákres. Keď som sa naňho pozrela, videla som, ako ho to otravuje. Povedal: Ja neviem, je to zaujímavé, ale ja by som… Tak som si toho človeka vzala bokom a vravím mu: Zapamätajte si, keď vám dvakrát Juraj povie, že by rád to a to, prestaňte tvoriť niečo vlastné a urobte, čo chce. Inak je to strata času a energie, aj tak to nakoniec bude, ako on chce. Juraj si totiž potichu, bez akýchkoľvek tlakov, trval na svojom. Točili sme v ateliéri, kameru mal František Brabec, asi tri hodiny všetci skúšali, potom povedal: Skvelé, a teraz to urobíme tak, ako to bolo na začiatku.
Ešte nám obe povedzte, či máte rady sneh, zimné večery a rozprávky.
Deana: Ja sneh milujem, som milovník všetkých štyroch ročných období. Teším sa, keď je všetko zavalené snehom. Rozprávky mám rada, len je mi ľúto, že je v nich čoraz menej fantázie a deti už nezažívajú rozprávky, ktoré vychádzajú z našich tradícií, nepoužívajú náš slovník a múdrosť našich predkov. Myslím si, že akékoľvek vytrhnutie z kontextu nepomáha. Deti sú geneticky a psychologicky naviazané na prostredie a minulosť. Mali by sa vrátiť rozprávky s múdrosťami, odkazmi a poučeniami, potom by sme si všetci viac rozumeli.
Petra: Ja tiež sneh milujem a nič na tom nezmenila ani Perinbaba, hoci sme pri istých scénach skoro zamrzli. Neskutočne rada sa večer prechádzam, keď je čerstvo nasnežené a vŕzga sneh pod nohami. To ma nabíja energiou, hoci som sa narodila v lete, zima je obdobie, na ktoré vždy čakám. Je mi nesmierne ľúto, že sa akoby rezignovalo na tvorbu naozaj krásnych, hlbokých rozprávok, kde je dobro a odkaz. Z hľadiska interpreta viem, ako vďačne na to diváci reagujú. Mala som šťastie, že som mala silné rozprávkové obdobie, ktoré vyvrcholilo Perinbabou. Takých rozprávok by sa malo točiť viac.
Petra, vy ste ešte v roku 2007 povedali, že panuje nedôvera v slovenské filmy a že firmy nechcú finančne podporovať nakrúcanie slovenských filmov. Obe ste producentky, ako to vidíte, zmenilo sa to?
Deana: Celý systém bol nastavený zle, aj v Čechách som navrhovala, aby sa robili odpisy pri podpore akejkoľvek kultúrnej tvorby. Prioritná vždy bola starostlivosť o historické pamiatky, ale keď nič nevytvoríme, čo budú ďalšie generácie rekonštruovať? Preto si myslím, že podpora živej kultúry je dôležitá. Mal by sa vytvoriť ekonomický model financovania aj pre firmy, ktoré keď podporia živú kultúru, môžu si to odpísať z daní. Aby to nebolo tak, že prídete do nadnárodnej firmy a ich vôbec nič nezaujíma. Pritom by to mala byť ich povinnosť. Nie že budete chodiť a niekoho prosiť, je dôležité podporovať hodnoty. Ak firmy nebudú pomáhať vytváraniu hodnôt, tak spoločnosť začne odumierať.
Naozaj?
Deana: Myslím, že sme vo fáze, že v Európe už odumiera spoločnosť. To nie je totiž problém len Slovenska či Česka, ale aj Francúzska a celej Európy. Predsa nemôže nezávislý producent stavať každý film na zelenej lúke bez ohľadu na to, čo už predtým vytvoril. Nemali by televízie diktovať svoj program a nazývať to kinematografiou. Tieto veci sa musia zmeniť koncepčne. Kultúra musí vychádzať z nás, z našich tradícií a duší. Musíme komunikovať aj s mladou generáciou, pretože komunikácia s ňou sa celkom pretrhala. To je škoda pre mladých, ochudobňujeme ich a naša generácia je za to zodpovedná. Nemôžeme hovoriť, že oni sú takí. Nie, oni by takí neboli, keby sme to my robili správne.
Petra: Absolútne súhlasím.
