Horizontálne povýšenie
Aleš (Jakub Prachař) pracuje vo firme Fair Pay Global, v ktorej však vôbec nič nie je fér. Keďže sa mu darí a jeho práca prináša firme pozitívne výsledky, očakáva povýšenie. Jeho šéfovi Brávkovi (Alexander Bárta) sa to však akosi nepozdáva – pracovať tak veľa sa mu zdá podozrivé. Síce ho povýši, no „horizontálne“.
Aleš sa tak z honosných moderných priestorov presúva výťahom kamsi do polorozpadnutého podzemia, kde má viesť tím call centra. Ten tvorí rezignovaný nihilista Michal (Vojta Kotek), štrikujúca konšpirátorka Marcela (Petra Polnišová), vzorná a trochu upätá Jitka (Anna Polívková) a bláznivá dvojka Radim (Robin Ferro) a Vašek (Bořek Čermák).
Aleš si so svojím novým chaotickým tímom nevie rady. Navyše mu onedlho nato Brávek oznámi, že zamestnancov v call centre čoskoro nahradí umelá inteligencia. Alešovi však v hlave skrsne spásonosný nápad – čoskoro sa bude konať teambuilding a zamestnancom z Prahy sa ešte nikdy nepodarilo poraziť tím zo Slovenska. Brávek ich má už roky v zuboch, a tak pristúpi na Alešov návrh: ak sa jeho tímu z call centra podarí vyhrať tohtoročný teambuildingový turnaj, call centrum prežije.
Na teambuildingu, ktorý sa koná na Slovensku, sa stretnú štyri tímy. Okrem Prahy a Slovenska sú to teplické dievčatá z marketingu a audítori z Brna. Tím z Teplíc tvoria stereotypne krásne mladé ženy, ktoré stvárňujú Anna Marie Purič, Justýna Zedníková, Markéta Morwick a Evelyn Kramerová.
„Brňáci“ (Roman Blumaier, Ondřej Bábor, Filip Teller, Ondřej Malý, Adam Langer a Vojtěch Malchárek) sú zasa permanentne opití, na výsledkoch turnaja im vôbec nezáleží. No a potom sú tu Slováci (Richard Autner, Robert Jakab, Samuel Procházka, Bekim Aziri, Benjamín Arvay a Katarína Morháčová) – absolútne dokonalé bytosti, z ktorých sú všetci „paf“.
„Čaputino“
Jedným z najzábavnejších prvkov snímky je práve preexponované zobrazenie jednotlivých postáv a skupín. Najviac do očí bijú práve Slováci – konečne máme v niečom navrch! Stále športujú, Čechov s láskou oslovujú „bratia“, rannej káve hovoria „čaputino“, ospevujú krásy Slovenska a pivo odmietajú so slovami, že preferujú dedovu domácu pálenku. Richard Autner v úlohe Juraja dokonca predvedie aj ľudový tanec. Jednoducho povedané, vo filme sa nachádza taká podoba Slovákov, ktorá by súčasnému vedeniu ministerstva kultúry ulahodila na duši.
Tímy z Teplíc a Brna nie sú žiadnou umelo vytvorenou výplňou, ktorej účelom by bolo znásobenie vtipných momentov. Ako odznie v jednej zo scén, audítori majú prácu, ktorá ich ničí celý rok, a práve teambuilding je pre nich príležitosťou, ako zo seba dostať von všetko napätie a stres.
Nejde teda o ľahkomyseľných opilcov, ale o zúfalých ľudí, ktorí využívajú jedinú príležitosť v roku, keď sa môžu spamätať. Dievčatá z marketingu zasa predstavujú zaužívaný stereotyp – na takéto pozície sú väčšinou prijímané práve ženy, ktoré sú podľa spoločenských noriem atraktívne.
Vo filme sa nachádza množstvo originálnych nápadov, tvorcovia sa nespoliehajú na „otrepané“ vtipy, ktoré sú v každej druhej komédii. Za zmienku stojí napríklad vnútorný boj Michala s vlastným menom – jeho priezvisko je totiž David. Postava Petry Polnišovej zasa poukazuje na fenomén ľudí veriacich konšpiráciám, nejde však o ten typ satiry, ktorú by tvorcovia žmýkali do poslednej kvapky – a to je dobre. Polnišová navyše predviedla naozaj dobrú češtinu.
Boj namiesto spolupráce
Jedným zo základných pilierov úspechu filmu je obsadenie. Okrem už spomínaných hercov, z ktorých každý predviedol skvelý výkon, sa v úlohe pätolizačskej, premotivovanej a zákernej personalistky Nikol zaskvela Erika Stárková. Asistenta jej robil Tomáš Mischura, ktorý toho síce veľa nepovedal, no úloha mu perfektne sadla.
Jedeme na teambuilding nemá žiadne hluché miesta, divák v kine nemá ani na sekundu chuť vziať do ruky mobil a pozrieť sa, koľko je hodín. Humor síce nie je na takej úrovni, že by sa kinosála topila v hurónskom smiechu, nedá sa však povedať, že by bol trápny. Dokonca sa zdá, že tvorcovia sa v závere inšpirovali nezabudnuteľnou scénou z českej klasiky Slunce, seno a pár facek.
Film u mnohých zarezonuje najmä témou úbohej ľudskej existencie uprostred nekompromisnej korporátnej kultúry. Ukazuje, aké rôzne následky môže mať ustavičný tlak na výkon, glorifikácia workoholizmu a práca v monotónnom prostredí, v ktorom človek celý deň sedí na jednom mieste. Kým u Michala sa to prejavuje frustráciou, Aleš zasa trpí erektilnou dysfunkciou, ktorá síce funguje aj ako dobrý vtip, zároveň však poukazuje na seriózny problém.
Tvorcovia si berú na paškál bohatých majiteľov a šéfov firiem, ktorých cieľom je čo najviac zarobiť, a to nielen na úkor svojich klientov, ale aj samotných zamestnancov. Tí sa navyše nachádzajú vo vysoko konkurenčnom prostredí a namiesto toho, aby spolupracovali, sú nútení proti sebe bojovať.
Posledný úsek snímky tak predstavuje azda trochu utopickú, ale určite nie nemožnú predstavu toho, ako by to vyzeralo, keby sa zamestnanci spojili a namiesto záujmov svojich nadriadených uprednostnili svoje vlastné. Film si strieľa aj z falošnej prívetivosti vyjadrenej slovami „kind reminder“ (láskavá pripomienka), ktorá nikdy nebýva myslená dobre.
A ešte jedna malá pikantéria na záver – zábery z firmy Fair Pay Global sa natáčali v budove Tower 5, kde sídli aj redakcia denníka Pravda.
